MUDr. Anton Neuwirth - Laudatio

 

Veľavážený pán Dr. h. c., MUDr. Anton Neuwirth, vážené slávnostné zhromaždenie!

Je mi cťou splniť milú úlohu — predniesť laudáciu na pána Dr. h. c. MUDr. Antona Neuwirtha pri príležitosti udelenia putovnej ceny ÚSKI — Zlatej Cyrilometodskej medaily na rok 1998.

Svoj príhovor začnem výrokom svätého Augustína, ktorý povedal: “Ten, kto ťa stvoril, vie, čo má s tebou urobiť." Ťažko by sme hľadali príhodnejšie slová pre túto príležitosť. Boh vedel, čo urobí s Antonom Neuwirthom, keď ho po stvorení zasadil do našej historickej doby a do našej spoločnosti. Dal mu okúsiť vrchol ľudskej radosti a naplnenia z lásky a rodinnej pohody, dal mu pocítiť neopakovateľnú spokojnosť a potešenie z realizácie vedeckých plánov s pozitívnymi výsledkami, dožičil mu šťastie z možnosti štúdia nádherného odboru, ktorý si náš oslávenec vyvolil ako svoju životnú náplň. Avšak Boh vo svojej nekonečnej dobrotivosti podrobil Antona skúškam, ktoré sa ťažko skladajú aj najlepším. Jednou z najťažších bola pomsta režimu spojená dlhými rokmi väzenia a neslobody bez nádeje na návrat k rodine — manželke a štyrom deťom, z ktorých posledné bolo v dojčenskom veku.

MUDr. Anton Neuwirth krátko po svojej promócii, v rokoch 1947-48 absolvoval študijný pobyt vo švajčiarskom Zurychu u nositeľa Nobelovej ceny profesora Karrera. Z tohto obdobia pochádza jeho odborná práca, uverejnená v roku 1948 v Helvetica chimica acta, ktorá pojednávala o oxidácii homopyrokatechínu na anhydrid kyseliny cis-cis-3-metylmukóno-vej. Na túto prácu reagoval dvojnásobný nositeľ Nobelovej ceny Linus Pauling, pretože podľa jeho teoretických predpokladov táto látka neexistovala. Krátko po svojom návrate zo Švajčiarska bol MUDr. Neuwirth vymenovaný za prednostu Ústavu pre lekársku chémiu novoutvorenej Lekárskej fakulty SÚ v Košiciach. Od roku 1949 — po svojom prestupe z Bratislavy do Košíc — som na tomto ústave pracoval ako demonštrátor. Môj starší brat Andrej, asistent MUDr. Neuwirtha, v roku 1950 tragicky zahynul na piaty deň po svojej promócii. Po jeho smrti som požiadal o asistentúru a po schválení dekanátom som bol dva a pol roka asistentom na spomínanom ústave. To bol začiatok mojej spolupráce s pánom prednostom MUDr. Neuwirthom. Jemu vďačím za naplnenie mojej lásky k biochémii, ktorá sa napriek mnohým neblahým okolnostiam nakoniec stala aj mojím životným osudom.

Práca na novozriadenom ústave bola veľmi namáhavá. Stavební robotníci ešte dokončievali rôzne činnosti pri rekonštrukcii budovy, ktorá bola v prvú zimu bez kúrenia. S jediným zriadencom, pánom Kadukom, sne denne prenášali ťažké debny s chemikáliami a prístrojmi z miestností, kde sa mali konať ďalšie murárske práce, do iných priestorov. Podstatnou časťou aktivity pracovníkov však soli prednášky, praktické cvičenia a skúšky. MUDr. Neuwirth v r. 1949 s povolením autora preložil Straubovu Biochémiu. V r. 1950 sme z nej pripravili skriptá. V tom istom roku vyšli skriptá zo všeobecnej, anorganickej a organickej chémie.

Niekdajší poslucháči medicíny zo začiatku päťdesiatych rokov s nadšením spomínajú na prednášky MUDr. Neuwirtha. V jeho podaní sa do tej doby málo zaujímavá chémia stávala pre medikov neobyčajne príťažlivou a pútavou. Náš oslávenec vkladal do svojich slov najnovšie poznatky vedy, ktoré sa práve v týchto rokoch rýchlo vynárali na povrch. Hneď po ukončení adaptačných prác sa na ústave začala vykonávať vedecká aktivita. Prvoradým predmetom záujmu prednostu boli steroidné hormóny. Pracovali sme na realizácii mikrochromato-grafickej metódy s automatickým kvantitatívnym stanovením zložiek v analyzovanej vzorke zmesi a na skonštruovaní príslušného prístroja. Podieľali sme sa na biochemickej pomoci klinickým pracoviskám.

Tento na prvý pohľad idylický stav narušovali len týždenné gremiálky teoretických ústavov fakulty, na ktorých po pravidelných oslavách úspechov Mičurina, Lysenka a Oľgy Borisovny Lepešinskej sa na prítomných vychrlila záplava vyhrážok. Na základe správ o zatýkaní v Bratislave sme vedeli, že slová vyhrážačov treba prijímať s plnou vážnosťou. Keď som v máji 1948 po voľbách padol po prvýkrát do nemilosti režimu — z pomsty, že niektorý z vysokoškolákov Svoradova zistil očíslovanie volebných lístkov tajným atramentom. Na tretí deň po zatknutí pri prepúšťaní nám, asi tridsiatim podozrivým, policajný riaditeľná chodbe svojho úradu povedal tieto slová: “My o vás vieme a my vás ešte všetkých dostaneme a potom si to kruto vyžeriete."

Pred Vianocami 1952 som bol promovaný a opustil som svoje prvé a krásne pracovisko. Môj prednosta MUDr. Neu-wirth mi vybavil zamestnanie na Endokrinologickom ústave v Bratislave. Komisia pri dekanáte našej fakulty bola inej mienky a pridelila ma do nemocnice vo Svidníku. Krátko po mojom odchode z ústavu nastal pre MUDr. Neuwirtha a ďalších čas sľúbeného “krutého vyžierania". Dnes sa o ňom dopočujeme len zriedka. Tí, čo sa na jeho neprávostiach aktívne podieľali, všetko zľahčujú a obete sa počas dlhých rokov utrpenia naučili mlčať. Ale vžime sa aspoň na chvíľu do situácie MUDr. Neuwirtha. I keby nebolo nekonečného a sústavného ponižovaní.) sadistickými vyšetrovateľmi a dozorcami, keby nebolo presunov z ciel do vyšetrovacích miestností so zaviazanými očami, keby nebolo nasadených špiónov, ktorí ako spoluväzni mali /.,i úlohu povyzliekať obeť aj z prísne utajovaných realít, keby ne bolo skopolamínu či pervitínu, podávaného vyšetrovanej obe ti v čaji za účelom zablokovania ochranných bŕzd v mozgu bu dúceho odsúdenca, aby sa priznal aj k tomu, čo nikdy neuro ) bil, i keby nebolo ďalších stoviek činov, zameraných na likvidáciu ľudskej psychiky, spoľahlivo a dobre vyskúšaných na miliónoch obetí v 65.000 gulagoch a početných väzniciach bývalého Sovietskeho zväzu, už samotný fakt, že sa mladý a vždy čestný človek ako MUDr. Neuwirth ocitne na dlhé roky na skúške z poníženia, kde musí nevinne znášať nielen vlastné utrpenie, ale aj utrpenie svojej manželky a detí, vyrastajúcich bez milujúceho otca práve v období, keď ho najviac potrebovali, už samotný tento fakt je otrasný.

Ale Boh je veľký a mocný. Vedel, čo má urobiť, ten koho stvoril. Po siedmych rokoch utrpenia vo väzniciach miest Košice, Praha, Hava a Leopoldov postavil MUDr. Neuwirtha znova do centra rodiny a do práce na rozvoji biochémie v spoločnosti, ktorá mu bola veľkým dlžníkom. V máji 1960 bol pridelený do okresu Čadca, kde nebola nemocnica. Tu vykonával postupne prácu obvodného lekára, neskôr internistu, diabetológa, onkológa a biochemika. Na Horných Kysuciach objavil lokalitu so zvýšeným výskytom alkaptonúrie. Aktívne vyhľadával pacientov postihnutých touto chorobou a podrobne spracoval ich rodokmene. Na malom priestore s významným podielom príbuzenských sobášov sa objavil tretí najväčší súbor s týmto ochorením vo svetovom meradle. Okrem vedeckých prác a odborných prednášok realizovaných v Martine po prevzatí miesta primára OKB vo fakultnej nemocnici, pred zhruba dvadsiatimi rokmi zaviedol nový systém dokumentácie výsledkov klinicko-biochemických vyšetrení, ktorý bol ministerstvom prijatý a používa sa doposiaľ vo všetkých oddeleniach klinickej biochémie na Slovensku.

Náš oslávenec neprestal s aktivitou ani po ukončení aktívnej medicínskej činnosti. Práve nastalo oteplenie konca osemdesiatych rokov a ľudia s čistou minulosťou, ktorých bolo málo ako šafránu, sa dávali na politickú cestu. Aj MUDr. Neuwirth, ako poslanec KDH, skúsil radosti i strasti politiky. Za jeden z jeho najväčších úspechov pokladám návrh na jeho zaradenie medzi kandidátov na funkciu prezidenta Slovenskej republiky. Tí, čo MUDr. Neuwirtha dobre poznajú, dokážu pochopiť, akú stratu táto Republika zakúsila tým, že sa návrh nepodarilo realizovať. Napriek ďalšiemu vstupu temných síl do deja MUDr. Neuwirth splnil čestne i poslednú veľkú úlohu. Stal sa prvým veľvyslancom SR pri Svätej stolici. 4. júla 1994 odovzdal svoje poverovacie listiny sv. Otcovi. Vo svojom nástupnom prejave nadviazal na cyrilometodské dedičstvo nášho národa a zdôraznil jeho postavenie v uskutočňovaní mostu medzi Západom a Východom. Jeho pôsobenie pri Svätej stolici sa pokladá za významné a dôležité.

Milý Tonko, — nikdy si netúžil po uznaniach a vyznamenaniach. Prijímal si ich len ako dobrovoľný záväzok služby a lásky. Za posledné roky sa ich však nahromadilo niekoľko desiatok. Spomeniem len striebornú a dve zlaté medaily Hippokrata, udelené Predsedníctvom Spolku slovenských lekárov, Cestné členstvo SSL a Slovenskej spoločnosti klinickej biochémie, Zlatú medailu Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach, Zlatú medailu Lekárskej fakulty tej istej univerzity, Čestný doktorát Trnavskej univerzity, pamätnú medailu od Svätého Otca pri návšteve Slovenska, Zlatú medailu Univerzity Urbania odovzdanú jej veľkokancelárom Jozefom kardinálom Tomkom a ďalšie.

Milý oslávenec, to nie je všetko, čo by som chcel povedať pri tomto krátkom hodnotení tvojich prežitých dní. Dovoľ mi dodať ešte to, čo sa o tebe všeobecne nevie. Že si ako vysokoškolák, Svoradovčan, bol aktívnym členom Spolku sv. Vincenta. Že si svoj duchovný život neustále prehlboval na základe zásad profesora Kolakoviča. Že si bol nesmierne citlivý na plnenie sociálnych povinností najmä ľuďom vo vyššom spoločenskom postavení, že si ako prednosta Ústavu pre lekársku chémiu na košickej univerzite napriek početnej rodine a relatívne nízkemu platu odvádzal mesačne 10% svojich príjmov na podporu chudobných študentov, ktorých bolo v tom čase po zrušení štipendií nespoľahlivým najmä v Košiciach viac ako býva zvykom. Že si svoje vedomosti odovzdával ochotne. Že si nikdy nevzal úplatok od svojich pacientov. Že si sa príkladne staral o rodinu a tvoje 4 deti sa s Božou pomocou dostali na vysoké školy a dnes všetky pracujú v otcovej profesii. Že si bol vzorným, milujúcim manželom svojej Evky, ktorá sa na základe Božích plánov nedočkala tohto slávneho dňa, no dnes iste na nás s láskou hľadí z výšky svojho večného pôsobiska.

Milý Tonko, prijmi bez kritiky týchto niekoľko slov, ktoré som musel povedať za seba i za tých, pre ktorých si vždy bol a budeš vzorom v každodennom životnom zhone. Som šťastný, že si mi dovolil prehovoriť. Som šťastný, že zlatá Cyrilometodská medaila bude v pravých rukách.

Svoj príhovor končím niekoľkými veršami poézie:

Život je temnotou

ak v ňom niet úsilia a vedomostí

a každá vedomosť je márna

ak nie je spätá s prácou

a každá práca je zbytočná, ak niet pri nej lásky.

Milý Tonko, želám Ti naďalej ešte veľa krokov po svetlom chodníku cez lúku vysypanú nádhernými kvetmi lásky, kde sa poznáva len bolesť z nadmiery nežnosti.

Vojtech Belák


© ÚSKI 2004 - www.uski.sk