Prečo padla práve na mňa voľba pre funkciu “laudátora"? Veď sme s našim oslávencom nemali možnosť poznať dosť dlhú dobu na to, aby som mohol z osobnej skúsenosti preniknúť do dôverných zákutí jeho života. Spoznával som ho však z jeho napísaného slova a viac ráz sme sa stretli v rozhodujúcich životných situáciách. Okrem výmeny názorov bola to aj neverbálna komunikácia, vyjadrená životným postojom nášho oslávenca, ktorá mi dávala pocítiť, že sme na rovnakej vlnovej dĺžke. Často som sa v mysli vracal k týmto situáciám a viedol s Jankom “solilókviá", ktoré určite nájdu svoj odraz aj v tomto prejave a pobádajú ma v tejto slávnostnej chvíli použiť obradoslovné slová:

“Annuntio vobis gaudium magnum" — “Zvestujem vám veľkú radosť" (Lk 2,10). Tieto slová zazneli, keď anjel zvestoval pastierom vstup vteleného Slova na svet. Tými istými slovami sa začína aj radostná zvesť o dosiahnutí úspešnej voľby pápeža.

Aj ja mám dnes príčinu radovať sa s vami, drahý priatelia, keď mám tú česť oznámiť vám radostnú správu, že kompetentní predstavitelia Ústredia slovenskej kresťanskej inteligencie vybrali pána Dr. med Jána Gunčagu, aby mu udelili na rok 1999 Medailu sv. Cyrila a Metoda, ako prejav uznania a vďaky za jeho život.

Práve preto som začal svoje vypočítavame tvorivej aktivity nášho oslávenca od neho samého, od jeho osoby. Veď v každom z nás sa odráža tvorivá iskra Božej prítomnosti a nikde inde ju nemôže účinnejšie manifestovať a oslavovať, než v sebe samom. Iba seba samého môže človek bezvýhradne darovať. Nikoho iného. Nič dobrého nemôžeme slobodne urobiť, čo by neslúžilo sprítomňovaniu Boha medzi ľuďmi. Ale všetko to dobré konáme len s pomocou Jeho milosti a my znovu a znovu zisťujeme, že sme prehojne obdarovaní.

Moje slová sú v prvom rade chválou na Darcu za nášho Janka Gunčagu, ktorého tak bohato obdaroval. Cesty Otcove sú nevyspytateľné. On pôsobí, ale necháva súčasne slobodne konať i svoje dieťa, a tak sa činnosť človeka stáva vedomou oslavou Nekonečného. Sloboda ľudských činov môže byť tak veľká, že znásobuje v človeku veľkosť prijatých Božích darov. A Dr. Gunčaga je jeden z tých ľudských synov, ktorý celoživotným úsilím vedel zdesaťnásobiť prijaté talenty. Preto sa môžeme teraz tešiť s ním z plodov jeho života, ktorý oslavuje veľkorysého Darcu. — “Homo vivens, glória Dei." — “Živý človek je slávou Boha".

Dovolil som si začať touto úvodnou úvahou, aby sme sa naladili na priezračnú radosť zo všetkého dobrého, čo Ján Gunčaga urobil a čím sa v ňom a skrze neho prejavila plnosť Lásky. Súčasne však treba pripomenúť aj nemalé utrpenie v Jankovom živote, ktoré mu dôverná blízkosť Otca umožňovala pretavovať do toho mimoriadneho blaha, ktoré sa tak ťažko pomenováva. Do blaha, ktoré sprevádza utrpenie bez toho, že by menilo jeho podstatu, ale ktoré súčasne dodáva silu, aby sme neboli nešťastní a neupadali do zúfalstva. — Kresťan môže síce veľa trpieť, ale nemusí byť nešťastný.

O tomto nás presvedčí aj život chlapčeka, ktorý sa narodil 15. júla 1923 na Horných Kysuciach v Staškove, okres Čadca, ako jeden z desiatich detí. — Otec robotník, priniesol do druhého manželstva päť detí a jeho druhé manželstvo požehnal Pán ďalšími piatimi a Janko bol z týchto najstarší. — Tak sa mu už v mladosti dostalo poučenia o práve na život. Akoby vyrastal uprostred “Kódexu práv detí". Súčasne získal v tomto prostredí aj pohľad na detskú prácu. Zažil jej bremeno, ktoré musia dospelí nadľahčovať, aby sa dieťa pod ním nezlomilo. Súčasne spoznal však aj užitočnosť záťaže primeranej schopnostiam, ktorá tak chýba súčasnej mladi a prospešnosť ľudskej práce, ktorou prispieval na zaistenie životnej postaté svojich mladších súrodencov. Do tejto školy práce sa musel pobrať na Moravu už ako desaťročné chlapča a pastierske remeslo vykonával do svojich štrnástich rokov (1933 — 1937). Popri tejto robote splnil aj svoju povinnú školskú dochádzku. — Bola to pre neho povinnosť, alebo potešenie v porovnaní s povinnosťami “veľkých", ktoré ho ťažili? Možno práve tieto skúsenosti mu prinášali radosť z poznávania nového.

Čože mu však dalo pastierstvo, táto neobyčajná obyčajná služba, z ktorej Pán povolal Dávida za kráľa? Služba, pri ktorej sa s Bernadetou a Fatimskými dietkami zhovárala “krásna Pani".

Ba, čo rozprával Pán Jankovi na moravských pasienkoch? — Pociťoval už vtedy potrebu úplného odovzdania sa Bohu? Dostalo sa mu už vtedy povolania, uvedomoval si ho? — (Hlavou pokyvuje, že nie.)

Ďalšie dva roky (1937-1937) strávil ako poľnohospodársky robotník. Potom, v prvých rokoch vojny (1940 — 1943) odchádza už ako živiteľ svojich štyroch mladších súrodencov z Moravy do Nemecka, kde pracuje ako stavebný robotník v Lipsku. — V mysli sa mi vynárajú otázky: “Ako pokračoval tvrdý životný rozhovor s Bohom aj o sociálnych otázkach? — Bol to skeptický rozhovor medzi cudzími, alebo dospievajúci syn žiadal od Otca vysvetlenie nevysvetliteľného? — Možno, že to bolo všetko samozrejmé, dôveryplné odovzdanie sa. — Chýba nám slovná odpoveď. Svedectvo života však hovorí v posledných dôsledkoch o vzájomnej blízkosti."

Tvrdosť života nepotlačila však hĺbavého ducha a cieľavedomé úsilie o poznanie a spoločenské uplatnenie. Náš oslávenec sa aj v týchto ťažkých podmienkach pripravil na skúšky do “meštianky" (nižšej strednej školy), ktorú úspešne zavŕšil v Čadci v roku 1943, a tak si vytvoril podmienky pre štúdium na obchodnej akadémii v Turčianskom Svätom Martine v rokoch 1943 — 47. Ambície rozhľadeného mladíka však presahovali métu maturity na obchodnej akadémii. Chcel študovať medicínu. Uskutočnenie tejto túžby bolo však podmienené diferenciálnou skúškou dospelosti na gymnáziu, preto sa pripravoval aj popri každodennom štúdiu a povinnostiach korepetítora aj gymnaziálnych predmetov. Počas celej tejto doby sa živil cez školský rok kondíciami a v lete murárskou robotou.

Martinský pobyt nebol iba prostou záťažou. Mladému Gunčagovi pripravil aj krásne dary. Zoznámil sa v tej dobe s Olinkou Reichlovou a tým sa začalo celoživotné svedectvo o hlbke ľudskej lásky. Súčasne sa však dostal aj do okruhu i pôsobenia vzácneho stredoškolského katechétu v Martine, profesora Valku. Tento spolupracovník, či spoluapoštol Prof. Poglajena-Kolakoviča vzbudil apoštolské zanietenie aj u Janka Gunčagu, aby ono prinášalo nepretržite svoje ovocie v ďalšom jeho živote až do dnešných dní.

Školský rok 1947/48 strávil na Vysokej škole obchodnej v Bratislave. Zavŕšil ho diferenciálnou maturitnou skúškou na gymnáziu, čím sa mu otvorila možnosť pre štúdium medicíny. Aj na tomto poli sa výborne uplatnil. Dosiahol vynikajúce študijné výsledky. Nebolo mu ani tuná žičené zožať ovocie svojej roboty. Ani študijné úspechy, ani sociálna odkázanosť neboli vrchnosťou zohľadnené a Gunčagovi nebolo priznané štipendium, pretože bol aktívne činný v Katolíckej akcii (KÁ).

Nebol to jediný postih, ktorý na Jána Gunčagu doľahol. Nasledovali opakované výsluchy na ŠTB, krátkodobé zaistenia spojené aj s fyzickým a psychickým týraním, ktorého sa mu dostalo aj počas skoro dvojročnej vyšetrovacej väzby. 20. októbra 1952 ho totiž zatkla ŠTB v rámci likvidácie nekonformných katolíckych intelektuálov a pracovníkov KÁ. Odsúdený bol v rámci 24 člennej skupiny, ako vedúci krúžkov ilegálnej KÁ, až 30. apríla 1954 na štyri roky straty slobody. Najvyšší súd ČSR v Prahe verdikt Krajského súdu potvrdil. Rozsudok mu bol však doručený až po 14 rokoch (1968). Nebol to výnimočný postup najvyššieho súdu. (Mne rozsudok nikdy nedoručili.) Na základe amnestie bol prepustený 20. februára 1955 potom, čo si odpykal trest vo väzniciach v Bratislave, Ilave, Prahe na Pankráci a táboroch v Jáchymove a Příbrami.

“Prepustením na slobodu" sa dostal z menšej “basy" do väčšej. — (Osobne mám dojem, ani čo by raz odsúdený bol navždy odsúdený.) — V Banskej Bystrici pôsobila v tom čase jeho snúbenica, MUDr. Oľga Reichlová, nuž nastúpil tam do roboty. Postupne pracoval ako pomocný robotník, skladník, administratívny úradník, aby konečne zakotvil v zdravotníctve, ako laborant na oddelení klinickej biochémie od polovice roku 1956. Na tomto pracovisku pôsobil postupne ako laborant, chemik, sekundárny lekár a konečne ako zástupca primára. Pri tom spolupôsobil pri vedeckej činnosti pracoviska, pri postgraduálnych školiacich akciách. V tejto fáze činnosti nášho oslávenca som sa s ním znova po rokoch stretol a obdivoval som jeho húževnatosť a pracovný elán. Veď už v tej dobe, aj keď nemal ukončené medicínske štúdium, bol už spoluautorom siedmich odborných prác. Vzdor tomu ho administratívna úzkoprsosť prinútila v r. 1961 maturovať po tretí raz na zdravotnej škole, aby získal kvalifikáciu zdravotného laboranta. Aj to prekonal a konečne po desiatich pokusoch dostalo sa mu možnosti v rokoch 1965 až 1966 ukončiť svoje lekárske štúdium a byť promovaný na doktora medicíny na bratislavskej univerzite 22. júna 1966. Celý tento životný úsek Dr. Gunčagu hovorí o osobitnom, láskyplnom zásahu ruky Prozreteľnosti. Naša spomienka by však nebola úplná, keby sme nepripomenuli, že prstom na tejto ruke bol veľkorysý, veľkodušný a veľmi skromný primár Oddelenia klinickej biochémie banskobystrickej nemocnice, MUDr. Emil Bielik, CSc., významná osobnosť slovenskej klinickej biochémie.

Do bystrického obdobia spadá aj uzavretie manželstva Gunčagovcov 8. decembra 1955. Zvolený dátum je mnohovravný a je vyjadrením zdroja sily a čistoty lásky, ktorá preklenovala po celé desaťročie vzdialenosti, múry väzníc a ostnaté drôty trestných táborov. Bola to moc, ktorá nedodávala silu len Oliríke a Jankovi, ale aj celému radu jeho spoluväzňov. Vždy sme si vo väzení veľmi vážili snúbenice a nadchýnali sme sa svedectvom ich vernosti, keď vytrvalo navštevovali svojich vyvolených. Ich vernosť bola pre mnohých tou slamkou, o ktorú sa opierala ich nádej na pretrvanie ich vlastného manželstva a celistvosti ich rodiny. Bola to osobitná forma apoštolátu. — “Pán Boh zaplaf za to, Olinka." —

Požehnanie spočívalo na tejto rodine. Ono sa zhmotnilo 11. septembra 1960 a 16. februára 1962 ako malý Janko a Janka. A vôbec celé toto manželstvo bolo “kvasom a soľou" v súdobej spoločnosti. Práve toto zázemie ich disponovalo k tomu, aby sa v roku 1968 objavil medzi prvými aktivistami Diela koncilovej obnovy (DKO) aj MUDr. Ján Gunčaga a na Velehrade bol zvolený do jeho celoštátneho výboru. Jeho aktivity zahrnovali farské, diecézne i celoštátne aktivity za využitia všetkých dostupných médií.

Okupácia Československa “bratskými armádami" postavila Gunčagovcov pred osudové rozhodnutie. Riešili to exilom. Po medzistaniciach v Taliansku a Rakúsku sa rozhodli požiadať o politický azyl vo Švajčiarsku v r. 1969. Nová domovina mu dala možnosť pôsobiť na internej klinike univerzity v Baseli, najprv ako asistent, neskoršie ako odborný lekár pre endokrinológiu a látkovú výmenu. Osobitne sa venoval osteológii a v tomto odbore sa stal autorom a spoluautorom 39 odborných prác a ďalších príspevkov do učebníc. Západná Európa, USA a Kanada boli priestorom, kde vystupoval na medzinárodných kongresoch. Treba len s poľutovaním konštatovať, že tesne pred habilitáciou v roku 1974 musel univerzitné pracovisko opustiť. Vo svojej výskumnej činnosti, predovšetkým v osteológii, pokračoval na oddelení klinickej farmakológie a liečebného výskumu firmy Hoffmann-La Roche v Baseli. Nakoľko spadala do jeho činnosti aj koordinácia niekoľkých multicentrických výskumných úloh, bolo potrebné, aby pobudol na niekoľkých významných pracoviskách Západnej Európy a USA. K rozvoju jeho bohatých jazykových schopností prispeli aj osobitné študijné pobyty na univerzitách v Oxforde a v Cambridge.

Náš oslávenec patrí medzi tie charizmatické osobnosti, o ktorých platí “Charitas Christi urget nos." — “Láska Kristova nás poháňa." Je teda samozrejmé, že v dobe svojho exilu až do roku 1989 sa okrem spomenutej odbornej práce venoval aj intenzívnej činnosti na poli náboženskom a politickom. Pôsobil ako člen Ústrednej komisie Katolíckej misie pre Slovákov a Čechov vo Švajčiarsku a neskoršie ako predseda Pastoračnej rady slovenskej katolíckej misie v Baseli.

“Žitia nevôľa" nezahnala do cudziny len ľudí, ale aj významné slovenské ustanovizne museli opustiť svoju kolísku. Tak sa vysťahovalo do cudziny aj ÚSTREDIE SLOVENSKÉHO KATOLÍCKEHO ŠTUDENTSTVA (ÚSKŠ) a pretože sa v toku časov zo študentov stali “hotoví ľudia", dorástlo aj študentské ústredie na ÚSTREDIE SLOVENSKÝCH KATOLÍCKYCH INTELEKTUÁLOV (ÚSKI) a zaujalo po svojom predchodcovi vo svetovom hnutí katolíckych intelektuálov PAX ROMANA miesto inštitucionálneho člena. Predsedom ÚSKI sa stal náš oslávenec. V tejto funkcii, za výdatnej pomoci svojej manželky, organizoval pre Slovákov v zahraničí sympóziá, duchovno-pracovné stretnutia a ďalšie aktivity v krajinách západnej Európy. V roku 1981 sa stal aj predsedom náboženskej komisie SVETOVÉHO KONGRESU SLOVÁKOV v Toronte. V tejto funkcii sa zapájal do rozličných akcií medzinárodných spoločností, napr. Gesellschaft fúr Menschenrechte und Selbstbestimmung, Ackermann-Gemeinde, Kirche in Nôt a prispieval do celého radu novín a časopisov.

Rok 1989 s jeho “nežnou revolúciou" sa stal medzníkom i v činnosti Dr. Gunčagu. Srdce ho tiahlo domov a s ním sa presunulo ťažisko činnosti ÚSKI na rodné Slovensko. 30. júna 1990 sa konalo zakladajúce zhromaždenie staro-novej organizácie. Čas vyvolal aj v nej potrebné zmeny. Slovenské katolícke študentské spolky nejestvovali, nuž sa pokračovalo v činnosti v spoločenstve intelektuálov tak, ako si to bola vynútila potreba v zahraničí. Zakladajúce zhromaždenie sa dohodlo na zmene názvu a v úsilí prejaviť svoje ekumenické zameranie nazvalo novú ustanovizeň ÚSTREDÍM SLOVENSKEJ KRESŤANSKEJ INTELIGENCIE (ÚSKI).

Za prvého predsedu ÚSKI na Slovensku bol zvolený MUDr. Ján Gunčaga. S veľkou vervou sa pustili spolu MUDr. Oľgou Gunčagovou do aktivizovania novej celoslovenskej ustanovizne. Zorganizovali spolu s ďalšími spolupracovníkmi celý rad seminárov na vedecké, náboženskí'¹.1 umelecké témy. Vyvolali k životu po celom Slovensku K) pobočiek ÚSKI, okrem Bratislavy v Trnave, Košiciach, Nitrre, Banskej Bystrici, Žiline, Prešove, Michalovciach, Martine a v Humennom.

Veľkorysým darom Gunčagovcov pre ÚSKI je zlatá, putovná medaila sv. Cyrila a Metoda s reťazou. Toto vyznamenanie je pokračovateľom Hlinkovho pokálu. Podobne ako tento sa udeľuje na jeden rok osobnostiam, ktoré sa zaslúžili o Slovensko, o zachovanie jeho náboženských, mravných a národných hodnôt.

Pod týmto zorným uhlom si toto vyznamenanie v plnej miere zasluhuje náš dnešný oslávenec, pán MUDr. Ján Gunčaga.

V záujme pravdy treba vyzdvihnúť skromnosť oslávenca, ktorý sa bránil udeleniu tohto vyznamenania. Jeho námietky by sme mohli rešpektovať iba v jednom prípade, keby sme mali možnosť udeliť mu ešte vyššie vyznamenanie, ako je cyrilometodská medaila ÚSKI.

Vedenie ÚSKI, ba všetko členstvo, je si vedomé, že táto pocta nemá byť a ani nemôže byť odmenou pre vyznamenaného. Veď čím odmeniť život žitý pre národ? Žitý nezištne, ale v zhode so zákonom vpísaným do prírody a do ľudského srdca a rozumu. Do rozumu, ktorý jasné chápe, že cena národa je veľká, ale nie je bohom, a chápe aj, vďaka darovanej viere, že Boh ja darcom života a jeho jediným zmyslom.

Že tieto pravdy Dr. Ján Gunčaga pochopil a prežíval, o tom svedčí jeho život. Aj jeho posledné diela NEKOVENČNÝ KRESŤAN (1997), NEKONVENČNÁ POLITIKA a SLOVENSKO (1998) a LAIK AKO KRESŤAN Z POVOLANIA (1999) sú iba pretavením jeho života do literárnej formy.