Inteligencia je výkvetom a mala by byť pýchou každého národa. Vysoko ceniť by si ju mal najmä taký národ, ako je národ náš, národ bez vlastných kráľov, kniežat, bez vlastnej šľachty. Inteligencia je mostom ktorý spája národ so svetom, ale ktorý na druhej strane spája aj svet s naším národom. Takouto integrujúcou osobnosťou nášho národa bol pedagóg, historik, jazykový génius a katolícky kňaz Štefan Šmálik. Jeho meno by sme márne hľadali v Encyklopédii Slovenska alebo v iných podobných dielach. Pozná ho len úzky okruh jeho známych a priateľov. A predsa by si zaslúžilo, aby ho poznal každý inteligentný Slovák, pretože Šmálik okrem toho všetkého bol aj slovenským vyznávačom a mučeníkom katolíckej cirkvi, ktorú nadovšetko miloval a o ktorej vyhlásil, že “Cirkev je najvyšší poklad, ktorý nám Pán Boh dal".

Keď sledujeme jeho život, nemôžeme sa ubrániť úžasu nad riadením Božím. Narodil sa v Šuňave, na prekrásnom úpätí Vysokých Tatier, na rozmedzí medzí Spisom a Liptovom a ako sám hovorí: “na streche Európy" dňa 17. decembra 1908. Pochádzal zo stredne majetnej gazdovskej rodiny, požehnanej 5 deťmi. Jeho otec, aby umožnil svojej rodine lepší život, musel odísť za prácou do Ameriky, kde strávil 7 rokov. Po vychodení 6 tried ľudovej školy, z ktorých 4 triedy boli ešte maďarské, rok pomáhal rodičom na gazdovstve, kým mu neumožnili splnenie jeho túžby, nasledovať svojho brata na gymnázium do Levoče. Levočské gymnázium vtedy bolo pojmom nielen odbornosti, ale vládol na ňom aj kresťanský duch, ktorý dospievajúceho chlapca poznačil na celý život. Keď sa v roku 1923 jeho rodičia presťahovali do obce Smižany blízko Spišskej Novej Vsi, prestúpil do tamojšieho gymnázia, kde absolvoval 3.- 5. ročník. Avšak tunajší duch už bol celkom iný. Zatiaľ čo v Levoči študovali v jeho dobe o. i. Paľo Čarnogurský, Viktor Trstenský a iní, v Spišskej Novej Vsi bol jeho spolužiakom Celestín Radványi. V tej dobe avšak - súc už pripravený nezmazateľnými dojmami z historickej Levoče - sa plne prebudil jeho záujem o históriu, a to nielen v dôsledku vplyvu profesora dejepisu Františka Špilara, ale aj vtedajšieho smižianského farára a spišského historika Matúša Pajdušáka. Tá v istom zmysle posadnutosť históriou ho neopustila do posledného dňa jeho života. Už tu, na novoveskom gymnáziu, si začal na štúdium privyrábať dávaním kondícii slabším spolužiakom. Keď v roku 1926 sa začali hľadať študenti, ktorí by mohli získať v dôsledku československo-francúzskej kultúrnej dohody štipendium na štúdium vo Francúzsku, voľba padla naň ako študenta, ktorý vynikajúco ovládal francúzštinu. A tak sa šuňavsko-smižiansky slovenský chlapec dostáva na lýceum do Dijonu, kde sa zapísal na humanistické oddelenie a kde skončil strednú školu s maturitou. Dijon zanechal hlbokú stopu v jeho duši. Bolo to jednak prostredie plné pamiatok na dejiny starovekého Ríma, jednak úroveň školy, kde filozofiu vyučoval napr. Bergsonov žiak, jednak úplne nové európske prostredie, úplne iné ako bolo v tej dobe u nás. Po trojročnom štúdiu sa v roku 1929 vrátil domov. Keďže medzičasom sa v ňom utvrdilo kňazské povolanie, vstúpil do seminára v Spišskej Kapitule. A opäť mimoriadne prostredie. Slovenský Vatikán. Jedno z kultúrnych a duchovných centier Slovenska. Speculum Júlii, ako ho nazval. Medzi učiteľmi také významné osobnosti ako bol filozof a spirituál Ferko Skyčák, historik Jozef Špirko... Blízkosť takého biskupa, ako bol Ján Vojtaššák. Mohol vôbec slovenský chlapec, v tej dobe dostať lepšiu odbornú i duchovnú formáciu? On si bol toho dobre vedomý. Celý život za to ďakoval a celým svojim životom splácal Pánu Bohu dlh - s radostným srdcom. Dňa 28. januára 1934 sa splnil jeho životný sen a stal sa kňazom.

Spišská diecéza je nielen rozľahlá, ale má aj tri odlišné prostredia: Spiš, Liptov, Orava. Šmálik vo všetkých pôsobil, všade bol doma, všade miesta svojho pôsobenia poznačil v tom najlepšom zmysle slova. Nebol len dobrým a horlivým kňazom. Bol aj vysoko vzdelaným človekom nesmiernej morálnej sily. Bol nesmierne pracovitý a všade sa angažoval. Všade priniesol nového ducha, všade podnietil svojich veriacich k činnému kresťanskému životu. Zvláštnu pozornosť venoval najmä mládeži. Práca s mládežou sa mu stala aj osudnou. Jeho prvou kaplánskou stanicou bol Tvrdošín (1934-1937). Pred ním tu kaplánčil aj Andrej Hlinka a Ján Vojtaššák. Okrem toho, že musel týždenne učiť 25 hodín náboženstvo, zorganizoval tu Orla, voľné chvíle trávil v mestskom archíve a napísal “Pokusný náčrt dejín Tvrdošína", ktorý publikoval v časopise. Vtedy netušil, že po rokoch sa sem vráti ako farár. Tvrdošín však naň nezabudol. Vedľa Hlinku, Vojtaššáka a Hodžu aj on sa stal čestným občanom Tvrdošína a v súčasnosti nesie jeho meno tamojšia cirkevná škola. Vďačnosť na našom Slovensku zriedkavá. V rokoch 1937 - 1938 bol kaplánom v Liptovskom sv. Mikuláši, aby odtiaľ prevzal faru v Hybiach, kde prežil roky 1938 - 1946. Veľmi dobre vychádzal s evanjelickými spolubratmi. V obci zorganizoval dve misie, postavil faru vo Východnej, dievčatá učil gregorián a keď po prechode frontu bolo treba učiť ruštinu v škole, ktorú nik neovládal, on sa stal jej prvým učiteľom. Zatiaľ čo jeden z jeho bratov bol riaditeľom Slovenskej tlačovej kancelárie, druhý brat sa ako dôstojník zúčastnil SNP a v marci 1945 padol pri Smrečanoch. Obec ho po vojne hodnotila ako mimoriadne vzdelaného človeka, ktorý však žil utiahnuto.

Vývoj po vojne dával tušiť, ktorým smerom sa Československo vyberie. Slovenskí katolíci sa na to neprizerali nečinne. Angažovala sa hlavne inteligencia a akademická mládež v duchu Katolíckej akcie a ideí hlásaných chorvátskym jezuitom Kolakovičom a jeho skupinou zvanou Rodina. V Bratislave vznikla Ústredná katolícka kancelária ako jedna z centier organizovaného odporu, a keďže popud na jej založenie dal spišský biskup Vojtaššák, nemal nič proti tomu, že jeho kňaz Šmálik prešiel v roku 1946 do Bratislavy, aby sa tam mohol plne venovať akademickej mládeži. V septembri sa stal učiteľom náboženstva na I. štátnom gymnáziu v Bratislave. V novom prostredí stretol ďalších mužov, ktorí obohatili jeho život. Bol to najmä prof. Hodál, ktorý prehĺbil jeho záujem o históriu a prof. Špaňár, ktorý bol jeho kolegom. Zapísal sa na Filozofickú fakultu UK a študoval ruštinu u prof. Isačenka a históriu. Podarilo sa mu absolvovať 6 semestrov. Úzke styky pestoval nielen s tamojšími gréckokatolíkmi, ale aj s pravoslávnymi. _v Bedlivé oči komunistických potentátov nemohli si nevšimnúť Šmálikovu činnosť medzi vysokoškolákmi, ktorá neprestala ani po jej zákaze. Nemohli nevidieť vplyv tohto kňaza a jeho okruhu na budúcu slovenskú inteligenciu. Preto im prišiel vhod Šmálikov nekompromisný postoj proti tzv. mierovému hnutiu katolíckeho duchovenstva a s pomocou niekdajších spolubratov Lukačoviča a Horáka sa začala jeho krížová cesta. Po zbavení profesúry v auguste 1950 prevzal správu kostola sv. Ladislava a naďalej prednášal univerzitnej mládeži. Zatknutý bol. 28. septembra 1951. Spomína na to slovami: “Vošiel som akoby do tunelu, z ktorého som vyšiel až o 11 rokov". Prvé obdobie po zatknutí bolo najhroznejšie. Sám spomína, že to bola samá bitka, po celé dni, na všetky časti tela. Následky mu ostali na celý život. V novembri ho previezli do Ruzyne, kde bolo menej priamej bitky, ale mimoriadne prísny režim. Od hladu schudol asi o tretinu svojej váhy. Spolu s ním vyšetrovali Jukla, Staríčka a Porubského. Je preň typické, že najväčší strach nemal ani z bitky alebo hladu, ale z toho, že by niekoho mohol prezradiť. V roku 1952 ho previezli späť do Bratislavy, ale do väznice krajského súdu. Súd sa konal však až 26. apríla 1954. V jeho skupine “vatikánskych vyzvedačov a záškodníkov" boli aj Dr. Gunčaga a Krčméry. Šmálik dostal ako jeden z hlavných obžalovaných 13 rokov väznice. Spoznal Mirov, Jáchy-mov, Leopoldov, Valdice. Stretol sa tam s výkvetom slovenskej inteligencie, ako napr. s Mádrom, Cehulom, Barnášom, Gojdičom, Hopkom, Mastiliakom, Vojtaššákom, Machom, Korcom, Tido J. Gašparom, ale aj so spodinou spoločnosti. Väzenie znášal s oddanosťou do vôle Božej a niet takmer spomienok na uvedené väznice, v ktorých by sa jeho meno nespomenulo. Ako vzor trpezlivosti, stálosti, čestnosti. Keď väznitelia mučili slabších, ponúkol sa, aby mučili jeho miesto nich. Bite mňa, nebite ich. Patril medzi najvýznamnejšie osobnosti vo väzniciach. Preto sa naň ani amnestie nevzťahovali, až amnestia vydaná 9. mája 1962 prerušila jeho utrpenie a po 10. rokoch, 7 mesiacov a dvoch týždňoch mohol ako slobodný človek objať svojich ešte žijúcich rodičov. Kto spočíta híbku obety týchto takmer 11 rokov?

Amnestia avšak neukončila jeho utrpenie. Spišský vikár odmietol jeho ponuku pomáhať v pastorácii. Ušlo sa mu miesto v spišskonovoveskom mlyne, kde pôsobil niekoľko rokov ako pomocný skladník. Medzitým si musel v Kvetnici vyliečiť dedičstvo z väzenia. Až keď sa sa stal spišským vikárom Štefan Garaj, s ktorým o svojich problémoch predtým hovoril, otvorili sa mu cesty do pastorácie. V roku 1965 sa stal kaplánom v Spišskom Podhradí. Opäť bol v plne v svojom živle. Vrhol sa do apoštolskej práce, ale nedalo mu, aby nevypomohol pri inventarizovaní kapitulskej knižnice, pri výskume keltskej mince nájdenej v dreveníckom lome, aby neprednášal o dejinách Spišského Podhradia alebo aby nepublikoval články z dejín. Stal sa systematickým a dlhoročným spolupracovníkom Katolíckych novín., v ktorých uverejňoval mnoho článkov z dejín Cirkvi, životopisy svätých a pod. Keď sa v roku 1966 stal farárom v Liptovskom Trnovci, splnil sa jeho dávny sen, kľaknúc si pri hroboch apoštolov, pri koreňoch kresťanstva a poďakovať sa Pánu Bohu za celý svoj dovtedajší život v chráme sv. Petra vo Vatikáne.

oltár, tiež nástenné maľby v kostole a opraviť jeho strechu. Intenzívne pracoval na svojom chef ď oevre, na cirkevných dejinách, ktoré chápal ako putovanie božieho ľudu v 49 pokoleniach. Prvýkrát ich uverejnil samizdatom už v roku 1968, druhýkrát po podstatnom rozšírení a doplnení v roku 1988. Zvlášť si všímal osudy slovenskej cirkvi počas 40-ročného pôstu, ako to on nazval. Zas sa venoval dejinám Tvrdošína, ale i mládeži a opäť narazil na svojich kolegov v Pacem in terris opäť povedal jasné “nie" keď ho v roku 1982 zavolali na kádrové pohovory. Zorganizoval petíciu na prepustenie uväznených františkánov a verejne písal o problémoch, ktoré sú spojené s vyučovaním náboženstva. To mu vyslúžilo preloženie na malú farnosť v Oravskom Bielom Potoku (1983). Tu oslávil polstoročnicu svojho kňažstva i svoju osemdesiatku v plnej aktivite. Prekladal diela katolíckych autorov z francúzštiny, pomáhal prekladať latinské texty, pracoval na monografiách oravských farností. Vrcholom jeho historickej aktivity bolo vypracovanie akýchsi téz slovenských dejín. V rámci biskupstva sa stal prosynodálnym examinátorom a členom liturgickej komisie. Výsledkom jeho neutíchajúcej aktivity je vydanie prekladu knihy J. M. Lustigera: Zvolil som si Boha. Uprostred práce prekvapila jeho i nás jeho smrť. Zomrel tesne pred Vianocami, 21. decembra 1991 v Oravskom Bielom Potoku, pochovaný však je v Tvrdošíne.

Šmálik môže slúžiť ako vzor pre dnešného slovenského inteligenta. Je vzorom pri zúročovaní nemalých darov, ktoré dostal. Je vzorom čestnosti, otvorenosti, pracovitosti, zaujatosti pre pravdu a dobro. Vzorom človeka neutíchajúcej aktivity, zameranej vždy pozitívne a vždy pozitívne prijímanej. Vzorom katolíka absolútne verného svojej Cirkvi ale pri tom otvoreného a ku všetkým tolerantného. Je vzorom, akého súčasná doba potrebuje. Nech tomuto účelu slúži aj posmrtné uctenie, ktoré sa mu dnes dostáva.