Hovoriť o sedemdesiatdvaročnom maliarovi Záborskom je potechou, ale aj skľúčujúcou nevyhnutnosťou. Dielo tohto umelca totiž je obžalobou jednej epochy a zároveň aj jej obhajobou. Obžalobou obludného systému, ktorý odsúdil spoločnosť i jednotlivca k životu bez Boha a bez duchovnej kultúry vôbec. Konečným cieľom štátnej ideológie bolo vymazanie kresťanskej či kresťanstvom inšpirovanej kultúry z duchovných dejín národa. Je priam neuveriteľné, že sa táto idea realizovala aj u nás, v národe, v ktorom - a to v nie veľmi vzdialenej minulosti - prakticky všetci významní umelci vychádzali vo svojej tvorbe z kresťanskej inšpirácie. A ešte neuveriteľnejšími pripadá fakt, že táto charakteristická črta či vlastnosť sa za štyridsať rokov takmer úplne vytratila z duchovného organizmu spoločnosti. Avšak — vytratila sa z neho a či sme ju sami zapudili?

Obávam sa, že naša vina je prvotnou príčinou našej súčasnej biedy. A bola by to vina priam neodčiniteľná, keby sa predsa len nebolo našlo zopár ospravedlňujúcich výnimiek. V literatúre sú to napríklad Rúfus, Strauss, Silan a ešte niekoľko málo ďalších básnikov a prozaikov. Vo výtvarnom umení sa takisto dajú na prstoch jednej ruky spočítať tvorcovia, ktorí bez ohľadu na oficiálne uznanie a existenčné dôsledky sa stali tvorivými pokračovateľmi a nasledovníkmi tejto bytostnej tradície slovenského umenia. Mám na mysli najmä Vincenta Hložníka, Alexandra Trizuljaka, Mikuláša Klimčáka a pochopiteľne Záborského.

Ladislav Záborský by mal plné právo vo fiktívnom súdnom procese sedieť v sudcovskom talári a súdiť vinníkov. Jeho osobný životný príbeh, štvorročné väzenie, nemožnosť prezentovať svoje dielo v úplnosti počas viac ako troch desaťročí, by ho k takej funkcii azda aj oprávňovali. A predsa som hlboko presvedčený o tom, žeby takúto rolu nikdy neprijal. Ale takisto si neviem predstaviť, že by bol chcel zdieľať iný osud a odísť po inej ceste, než s akým sa stretol a na ktorú vykročil s pokorou príznačnou pre neho osobne a pre jeho maliarske dielo zvlášť. Ladislav Záborský svojou tvorbou a životom žil Evanjelium. Napriek uzavretosti a oficiálnej izolácii poukazoval a pomáhal upevňovať kresťanskú vieru v národnej tradícii. V jeho tvorbe a to už v jej začiatkoch, nachádzame dokonca odraz sociálnych učení Cirkvi i neskrývané úsilie o autentické vyjadrenie zmyslu národnej existencie. “Sme v srdci Európy, dajme jej srdce", tieto jeho slová sú nanajvýš aktuálnou výzvou pre celé spoločenstvo, najmä pre umeleckú a kultúrnu inteligenciu.

“Záborského dielo je priam prorocká zvesť", hovorí Mišo Kováč Adamov. “Podstata mojej tvorby je zážitok srdca o skutočnosti Boha", vyslovuje sa maliar o svojom diele. Každý Záborského obraz je objavovaním Boha a dialógom s ním a s Večnosťou. Ladislav Hanus síce r. 1947 vraví, že “výtvarné dielo Záborského je náboženské" a dokumentuje to o.i. dielami Ukrižovaný, Modlitba, Boh ako plánuje vesmír, i dnes už legendárnym obrazom Kristus a robotník, predsa podľa môjho názoru výstižnejšie by bolo vravieť o Záborskom ako o maliarovi duchovného svetla. Svetlo v jeho obrazoch ani čo by nebolo materiálnym javom, akoby sa farby v priebehu tvorby pretransformovali na číru duchovnú energiu. Tento “lyrický krajinár a figuralista", tak ho totiž charakterizuje v začiatkoch už spomínaný Ladislav Hanus, prejde zaujímavým a poučným umeleckým vývinom. V skutočnosti je to konverzia. Opustil konvenciu a dal sa do služieb duchovnej opravdivosti. “Umenie, ktoré hľadá pravdu a krásu, je predtuchou večnosti", opisuje svoju duchovnú skúsenosť Záborský. Práve absencia pravdy v kráse je jedným z nedostatkov, ktoré Záborský vyčíta abstraktnému umeniu. Isteže - na prvý pohľad sa nám môžu jeho inšpiračné zdroje, mám na mysli príbehy Nového i Starého zákona, javiť ako pohodlná póza. Ibaže Záborský práve príbehom svojho života dokazuje a potvrdzuje opravdivosť svojho umeleckého názoru.

Nieje maličkosťou vytvoriť 25 prác v monumentálnej architektúre. Sú to farebné vitráže pre nové i staré kostoly, rozosiate prakticky po celom Slovensku. Sú vytvorené rôznymi technikami, takisto jeho Krížové cesty, s jednou sme sa mali možnosť nedávno stretnúť, avšak v netradičnej - pre maliara - podobne, a síce v knižnej. Takisto vyše päť desiatok najmä jeho starších obrazov nájdeme v stolovom kalendári pre r. 1993, vydanom SSV. V textoch ku Krížovej ceste je vyjadrený aj Záborského prístup k téme. “Boh sa celkom vydal ľuďom do rúk. Môžu ho ako bezmocného nosiť na rukách, môžu Ho uložiť do hrobu a dať strážiť, aby už odtiaľ nikdy nevyšiel. Ale toho, kto je život, nemožno uväzniť natrvalo. Vyjde aj spod skaly". Toto je naozajstné vyznanie kresťanského umelca. Otvoril Kristovi dvere dokorán, chce, aby sa Boh v jeho ateliéri cítil takpovediac ako doma.

Na záver by som chcel spomenúť Záborského optimizmus, prameniaci práve z jeho hlbokej viery. Je to optimizmus, aký potrebuje táto spoločnosť v prítomnom čase. Optimizmus duchovný, bez ktorého je každý pokrok v materiálnej oblasti prázdnou nádobou, zvonom z olova.

Sestry a bratia! Stretli sme sa, aby sme spoločne oslávili nášho brata, akademického maliara Ladislava Záborského. Nijaké slová ho však neoslávia lepšie a dokonalejšie ako jeho vlastné dielo. Toto dielo však už nepatrí jemu, napokon, ako aj sám priznáva, vytvoril ho na Boží popud, z jeho poverenia, vedený Jeho duchom, napojený na zdroj Jeho svetla, povzbudzovaný jeho láskou a inšpirovaný jeho Jeho slávou a velebnosťou. V tomto priestore sa skrýva maliarovo tajomstvo a otvárajú sa dvere, za ktorými sa ho môžeme dotknúť my, povolaní k jeho osláveniu.