(II. celoslovenské sympózium Zodpovednosť kresťanov v súčasnej spoločnosti, Nitra, 6.-7. júna 1992)

Ako som spomenul v úvode nášho sympózia, môj referát bude iba impulzom na zamyslenie a cielenú diskusiu. Spoločne budeme hľadať realizovateľné riešenie jednej z najpálčivejších otázok Cirkvi - otázku spoluzodpovednosti všetkých kresťanov za dnešné poslanie a povolanie Cirkvi.

Aj my sme deti svojej doby. Nemôžeme ignorovať realitu, v ktorej žijeme. Aj našu osobnú originalitu ovplyvňuje spoločnosť, v ktorej pracujeme. Odcudzili by sme sa sebe samým, keby sme “emigrovali" do svojho “vlastného sveta".

Aký je náš spoločný svet? Ide o svet nezvyčajne rýchlych a ďalekosiahlych premien. Žijeme v novej historickej epoche, v podobnej epoche ako bol začiatok obrábania pôdy alebo vznik priemyselnej revolúcie. Sme na prahu novej civilizácie.

Vedecko-technická revolúcia nás prekvapuje takými zmenami, ktorým mnohí z nás prestávajú rozumieť. Ide o premeny, ktoré priamo menia postavenie ľudstva vo vesmíre. Ľudská spoločnosť i naša planéta sa nachádzajú uprostred všeobecnej krízy (nielen ekonomickej, ale aj ekologickej a duchovnej). Vynára sa otázka, či budeme ešte napredovať, ale aj otázka: či vôbec prežijeme.

V záverečných správach posledných celocirkevných biskupských synôd biskupi uznávajú, že “znamenia dnešných čias" sú iné, ako boli v čase II. vatikánskeho snemu (1962-1965). Na svetovej úrovni rastie priepasť medzi bohatými a chudobnými krajinami. Státisíce ľudí zomiera od hladu, zmáha sa nespravodlivosť, útlak, terorizmus, rasizmus a násilie každého druhu.

Dnešná sekularizovaná spoločnosť so svojou ateistickou mentalitou “buduje" len na matérii. Tvorí sa spoločnosť, ktorá nedáva zmysel ľudskej existencii. Členovia Rímskeho klubu (Club of Rome) to vyjadrili takto: “Naša súčasná civilizácia je založená materiálne na úspešnej technológii a duchovne prakticky na ničom!"

II. vatikánskym koncilom spred 30 rokov (1962-1965) začala doslova nové éra v živote Cirkvi, aj keď sa mnohí ešte i dnes usilujú význam koncilu relativizovať. Osobne som presvedčený, že II. vatikánsky koncil ako Božie dielo znamená začiatok novej éry Cirkvi, aggiornamento, čiže dnešný návrat k prameňom. Keď porovnáme postoje predkoncilovej Cirkvi s postojmi pokoncilovej Cirkvi, lepšie vyniknú epochálne premeny v živote Cirkvi.

Predkoncilová Cirkev zdôrazňovala hierarchickú štruktúru svojich členov. Najprv bola zložitá stupnica vyššieho a nižšieho kléru, čiže príslušníci “duchovného stavu", a potom jednoduchšia stupnica príslušníkov “svetského stavu": obyčajných veriacich a vzdelaných laikov. Treba vyzdvihnúť, že z tohto “delenia" ešte aj dnes mnoho pretrváva. To je “ľudský prvok Cirkvi".

No a títo laici - tí si postupne aj s radosťou zvykli na Cirkev ako na starostlivú matku a premnohí tiež ako na servis.

Toto “spoliehanie sa na Cirkev", ktorú stotožňovali s duchovenstvom (s kňazmi, biskupmi a pápežom), prešlo absolútnej väčšine veriacich (laikov) nielen “do krvi", ale aj do “génov". Veriaci tento pohodlný postoj druhoradých, konzumných členov Cirkvi “zdedili".

Podľa vieroučnej konštitúcie o Cirkvi Svetlo národov Cirkev je Boží ľud putujúci na Zemi. Kto je Boží ľud: to sú všetci veriaci (kresťania). To znamená príslušníci najrozličnejších “svetských" povolaní a zamestnaní, nazývaní laici a príslušníci rôznych Cirkvou povolených rádov, rehoľníci, kňazi a biskupi na čele s pápežom ako viditeľnou hlavou Cirkvi.

Mierou kresťanskosti členov Cirkvi je miera uskutočňovania života Ježiša Krista. Všetci členovia Božieho ľudu sú rovnocenní. Všetci majú rovnakú dôstojnosť, všetci sú povolaní k svätosti a k zodpovednosti za poslanie a povolanie Cirkvi.

V pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete (Radosť a nádej) sa II. vatikánsky snem obracia nielen na všetkých členov Božieho ľudu, ale aj na všetkých ľudí vôbec. Cirkev sa otvára celému svetu. Solidarizuje sa so všetkými problémami a s utrpením ľudstvu. Doslova epochálna je skutočnosť, že II. vatikánsky koncil zdôrazňuje autonómiu pozemských oblastí života. Do “pozemských skutočností" patrí zložitý svet politický, hospodársky, sociálny, svet kultúry, vied a umení.

Už od začiatku tohto storočia a najmä od II. vatikánskeho koncilu sa laici dostávajú do popredia záujmu Cirkvi. II. vatikánsky koncil urobil za predkoncilovým postojom k laikom definitívne bodku! O ich význame a poslaní je reč v troch koncilových dokumentoch: v pastoračnej konštitúcii o Cirkvi vo svete Gaudium et spes, vo vieroučnej konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium a v dekréte o laickom apoštoláte.

O povolaní a poslaní laikov v Cirkvi a vo svete rokovala tiež celocirkevná biskupská synoda v októbri 1987 v Ríme a 30. decembra 1988 vydal Ján Pavol II. posynodálny list Christiftdeles laici, ktorý je venovaný problematike laikov.

S radosťou musíme konštatovať, že II. vatikánsky koncil vyzdvihol práve túto pravdu o človekovi, keď sa zapodieval úlohou laikov v Cirkvi a vo svete.

Dovoľte, aby som citoval esenciu o povolaní a poslaní laikov z vieroučnej konštitúcie o Cirkvi Radosť a nádej. Článok 31 hovorí: “Vlastným povolaním laikov je hľadať Božie kráľovstvo tým, že sa zapodievajú časnými záležitosťami a usporiadavajú ich podľa Boha. Boh ich volá do sveta, aby vykonávaním svojho zamestnania v duchu evanjelia sa zvnútra sťa kvas pričiňovali o posväcovanie sveta, a tak urobili Krista zjavným ostatným ľuďom, najmä svedectvom svojho života, jasom svojej viery, nádeje a lásky." Potiaľ citát. Z tejto esencie o najvlastnejšej úlohe laikov vyplýva, že laici cez svoje povolanie-zamestnanie bezprostredne zodpovedajú za uskutočňovanie spoločenského poslania Cirkvi. V tejto ich funkcii sú nenahraditeľní.

“Kresťanskosť kresťanov sa prejavuje v tom, že považujú sociálnu oblasť za základnú dimenziu svojej viery. Pohotovosť pracovať pre spoločné blaho, pre spravodlivosť a účasť pri transformácii sveta je pre nich súčasťou ohlasovania Kristovho evanjelia. Najvlastnejšou úlohou kresťanov nieje iba kristianizácia súkromného života, ale tiež kristianizácia “svetského" povolania. Byť prítomný vo svete a pre svet cez vlastné povolanie-zamestnanie v kresťanskom duchu je pre kresťana plnením Božej vôle! Ako príklad zoberiem povolanie ekonómov. V danej situácii transformácie hospodárskeho systému na Slovensku kresťanskí ekonómovia sa nemôžu “vyzúvať" zo svojej zodpovednosti pri riešení ekonomickej krízy Slovenska. Je pravda, že existuje sociálne učenie Cirkvi, no zodpovední za jeho aplikáciu sú oni - kresťanskí odborníci! Oni sú aj najkompetentnejší pri uskutočňovaní spoločenského poslania Cirkvi v tejto oblasti (v oblasti ekonómie). Kresťanskí ekonómovia sú na tomto poli “frontoví vojaci" Cirkvi, a to v prednej línii. Na ich kreativite a obetavosti záleží, aké ďalšie, nové a pre naše špecifické pomery schodné prístupy v kresťanskom duchu nájdu. Všetci vieme, že patentné riešenie v tejto sfére dnes nemá nikto.

Keď teda laici usporadúvajú celý svoj život - súkromný i verejný, v rodine, v Cirkvi, v povolaní-zamestnaní - podľa Krista, možno ich plným právom nazvať “kresťania z povolania" alebo angažovaní kresťania: kresťanskí robotníci, chemici, obchodníci, politici, maliari (akademickí alebo neakademickí), teda nie kresťania a politici, kresťania a lekári, kresťania a obchodníci, alebo inými slovami: kresťania v kostole a politici v nekresťanskej politike, kresťania v kostole a lekári s nekresťanským postojom k chorému, kresťania v kostole a obchodníci zdierajúci v obchode.

Keď uvedenú charakteristiku angažovaného kresťana konfrontujeme s realitou, právom sa pýtame: Existujú takí kresťania? Odpoveď: existujú, sú však v Cirkvi v absolútnej menšine. Kým laici tvoria zhruba 99 percent počtu členov Cirkvi, počet angažovaných kresťanov (nielen na Slovensku, ale i v univerzálnej Cirkvi) možno udať iba v promile.

Čo robiť, aby ich bolo viac? Čo robiť, aby všetci členovia Božieho ľudu boli primeranejšie angažovaní? Ako možno uskutočňovať novú evanjelizáciu, ak nerozvinieme u veriacich vedomie, že sú súčasťou Cirkvi?

Zoči-voči dekristianizačnému procesu aj v krajinách s kresťanskou tradíciou je formovanie angažovaných kresťanov úlohou číslo jeden,

a to tak v slovenskej, ako aj v celosvetovej Cirkvi. Formovanie angažovaných kresťanov je tiež jednou z hlavných úloh nášho ÚSK1 (viď stanovy).

Na dôležitosť tohto formovania som poukázal na svetovom kongrese Pax Romana v sept. 1987 v Ríme a na jej európskej konferencii v sept. 1990 vo Fribourgu (Švajčiarsko). Túto otázku znovu prednesiem na svetovom kongrese Pax Romana v júli t.r. v Bilbao (Španielsko). S veľkou nádejou očakávam, že predovšetkým Konferencia biskupov Slovenska, ale aj príslušné orgány štátnej správy budú ÚSK1 v tomto úsilí pomáhať. Zatiaľ nemáme ani morálnu, ani materiálnu podporu.