Žijeme v dobe prelomu, v dobe ďalekosiahlych, doteraz nevídaných premien, a to vo všetkých sférach života. Tento prelom a premeny doliehajú aj na spoločenstvo kresťanov, na Cirkev. Aj ona sa nachádza v kríze. Aj ona, ktorá bola po stáročia oázou pokoja, istoty, je dnes akoby naplnená protirečeniami, polarizáciou postojov. Ako by si nevedela rady s pokračujúcou sekularizáciou života spoločnosti a s dekristianizačným procesom, a to aj v krajinách s dlhodobou kresťanskou tradíciou. Aj Cirkev prežíva krízu rastu, krízu lepšieho sebapoznávania v dnešnej spoločnosti, krízu primeranejšej adaptácie, krízu osobnejšej a činnejšej viery jednotlivých údov.

Celkovo možno tvrdiť, že s vedecko-technickým pokrokom súvisí aj vedecká mentalita dnešného človeka. Vedecká mentalita sa však stáva ateistickou mentalitou, ktorá sa prejavuje praktickým materializmom, konzumizmom a spochybňovaním tradičných hodnôt. Moderný systematický ateizmus patrí k najvážnejším javom našej doby. Tento ateizmus sa neobmedzuje len na teoretickú, filozofickú alebo ideologickú oblasť. On zapúšťa nenápadne, systematicky korene hlboko do všetkých oblastí života. On vytvára modernú civilizáciu, ktorá sa sústreďuje len na pozemské skutočnosti.

Liek proti tomuto ateizmu možno najskôr očakávať od Cirkvi ako “sviatosti spásy sveta", to znamená od jej živých údov, od kresťanov. Tí však musia byť autentickí. Autentickosť kresťanov spočíva v tom, že svoju vieru uplatňujú nedelene v celom živote (nielen v duchovnom živote).

A tu je jadro problému - v tomto jednom, celom živote. Tu je aj jedna z hlavných príčin ateizmu. Tu má korene aj negatívne hodnotenie sekularizácie života. Tu má svoj základ aj nesprávne chápanie autonómie pozemských skutočností.

V súvislosti s uvedenou systematickou ateizáciou života sa vo svojej úvahe sústredím na jej liečbu, a to na kauzálnu liečbu. Liečbou môže byť systematická kristianizácia celého života, čiže tak duchovného, ako aj svetského. Veď žijeme vo svete. A kde inde by sme mali uplatňovať svoje kresťanstvo, ak nie vo svete, vo svetskom prostredí, v našich svetských povolaniach, zamestnaniach?

Aj kresťania hodnotia svoje svetské povolanie ako druhoradé v porovnaní s duchovným povolaním kňazov a rehoľníkov. V kňazskom alebo rehoľnom povolaní sa automaticky očakáva, že sa vykonáva po kresťansky. U veriaceho nekňaza, obyčajného veriaceho laika to tak nieje. O tomto veriacom sa síce hovorí, že je tiež kresťan, no bežne sa od neho neočakáva, že svoju robotu alebo svoje zamestnanie vykonáva automaticky po kresťansky. Tu sa automaticky predpokladá, že sféra takejto práce podlieha iným zákonom, zákonom, ktoré akoby neboli od Boha, ale od sveta. Ako keby svet nepochádzal od Boha!

Bežná realita je tá, že veriaci sú kresťania a popri tom obchodníci, roľníci, politici, učitelia, umelci, lekári, advokáti atď. Mnohí žijú dva životy: v nedeľu, v kostole, pri modlitbe, pri nábožnom čítaní duchovný, kresťanský život, no od pondelka do soboty každodenný, tvrdý, zárobkový, pozemský život. Tu platia iné pravidlá: zárobková súťaž, vykorisťovanie, lakte, prefíkanosť, presadzovanie, sebauplatňovanie, rodinkárstvo, podplácanie, uprednostňovanie, triedenie, kapitál, popularita, prestíž, kariéra, moc, nadvláda, ovládanie druhých atď. - jednoducho: “Kto z koho!"

A tu si nejeden kresťan povie: “Ak chcem nejako vyžiť, musím sa nejako prispôsobiť." Aj v socializme platilo: “Kto nekradne, okráda svoju rodinu." A v kapitalizme platí: “V kostole verme v Boha jedného, v obchode zdierajme jeden druhého". Je to naozaj tvrdé - ale aj pravdivé! No takéto náboženstvo nie je kresťanské, ale len kultové, vonkajšie, naučené, nie získané, zdedené, tradičné, povrchové, predstierané, matrikové, teoretické. Teoretickí a kultoví kresťania slúžia aj Bohu (v kostole), aj mamone (v robote, povolaní). A pritom sú spokojní, lebo to je podľa nich normálne, že ide o dva životy: o duchovný a svetský. Pri svetskej robote Boha ani len nespomenú, veď to by nebolo ani vhodné, ani slušné. Bežne je zaužívané, že sa o Bohu hovorí len v kostole a na náboženstve a aj to je vlastne úlohou kňaza ako “posvätenej osoby", a nie svetského človeka. Aj to je bežné, že len čo “obyčajný človek" začne hovoriť o Bohu, hneď mu povedia: “Z teba by bol dobrý farár, ty si si zmýlil povolanie."

Existujú aj “duchovní", “svetom neskazení", “čistí", apolitickí kresťania. Títo nechcú mať so svetom, pokiaľ možno, nič spoločné. Trpia ho ako nutné zlo. Duchovné povinnosti si vykonávajú na úkor pozemských, “menejcenných", “ľudských".

Pri tejto príležitosti je vhodné pripomenúť ešte stále aktuálne myšlienky francúzskeho katolíckeho mysliteľa Maritaina( l) o vzťahu kresťana k svetu a k politike. Maritain hovorí o troch bludoch.

1. blud: “Svet je ríša satanová." - Tu ide o dualistické chápanie prírody a nadprírody, o rozštiepenie života na duchovný a časný. Svet je podľa tohto ponímania do seba uzavretý, ponechaný vlastným silám.

2. blud: “Svet je teokratický." - Podľa tohto postoja svet je už spasený. Je to už Božie kráľovstvo na zemi - politická Božia vláda. Tento postoj je navidomoči proti slovám evanjelia: “Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta" (Jn 18,36). Táto idea bola, ako hovorí Maritain, “anjelom pokušiteľom stredovekého kresťanstva". Tejto idey sa i dnes drží nejeden kresťanský fundamentalista.

3. blud: “Svet je iba kráľovstvo človeka a prírody." - Tento blud je, podľa mňa, i dnes rozšírený med/i mnohými kresťanmi. Títo kresťania prenechávajú svetské veci svetu - svetským odborníkom!

K tomuto bludu patrí sekularizácia ako absolútna autonómia pozemských skutočností. Relatívna autonómia naproti tomu je realistická a v kresťanskom duchu, pretože tak časné skutočnosti, ako aj danosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu.

K uvedeným bludom treba poznamenať, že kresťanské hľadisko je realistické, ono chápe svet ako “kráľovstvo Boha, človeka i satana súčasne".

Z toho, čo som doteraz porozprával o štiepeni, schizofrénii života na svetský a duchovný, vyplýva, že dodnes pretrváva neprirodzené, bludné, dualistické ponímanie života a sveta. Stručne to možno vyjadriť týmito protikladmi: duch - hmota, duša - telo, sakrálne - profánne, Božie - svetské, Božie povolanie - svetské povolanie, Božie deti - svetskí občania, náboženský a vedecký, náboženský a technický, náboženský a politický, náboženský a hospodársky, náboženský a kultúrny, cirkevný a svetský život.

Autentická kresťanská viera sa vzťahuje na celý, každodenný, svetský život, na všetko, čo človek myslí, plánuje, koná. Človeka chápe nielen ako duševno-telesnú a duchovnú bytosť, ale aj ako spoločenského tvora. II. vatikánsky koncil (1962-1965) venuje svetským kresťanom, v Krista veriacim laikom, mimoriadnu pozornosť. V pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes zdôrazňuje, že ich osobitnou úlohou je “postaviť všetky časné veci do takého svetla a usporadúvať ich takým spôsobom, aby sa vždy diali a zveľaďovali podľa Krista a boli na chválu Stvoriteľa a Vykupiteľa" (GS či. 31).

Popísané štiepenie života a nesúlad medzi vierou a každodenným, svetským, profesionálnym životom počíta II. vatikánsky koncil medzi najvážnejšie bludy našej doby: “Kresťan, zanedbávajúc svoje časné povinnosti, zanedbáva aj svoje povinnosti voči blížnemu, ba proti samému Bohu a vystavuje nebezpečenstvu svoju večnú spásu" (GS či. 43).

Keď hovorím o kristianizácii svetských povolaní, mám na mysli pozitívne hodnotenie sekularizácie v duchu II. vatikánskeho koncilu (porovnaj GS či. 36). Koncil rešpektuje autonómiu pozemských skutočností (veda, umenie, politika, hospodárstvo atď.). To je nevídané otvorenie Cirkvi svetu v zmysle celostného pohľadu na ľudský život. Cirkev, ako ľud Boží, zdôrazňuje aj svoju sekulárnu dimenziu, lebo si je vedomá, že má pokračovať v spásnom diele Ježiša Krista, “ktoré je zamerané na spásu ľudí, ale aj na výstavbu celého časného poriadku" (dekrét o apoštoláte laikov, či. 5). Otvorenosť Cirkvi svetu sa prejavuje aj hodnotením individuálnej i kolektívnej ľudskej činnosti v sekulárnej oblasti pri zlepšovaní životných podmienok. Táto činnosť zodpovedá Božím úmyslom: “Lebo človek, stvorený na obraz Boží, dostal príkaz podrobiť si zem so všetkým, čo v sebe zahrnuje..." (GS či. 34).

Pokiaľ ide o predpoklady kristianizácie svetských povolaní - zamestnaní, spomeniem iba dva základné predpoklady, a to:

Spočíva v uplatňovaní životného štýlu podľa Krista vo všetkých sférach života. Pojem autentický používam náročky, aby som zdôraznil, že tento postoj nie je nový. On ani nepochádza od ľudí; jeho autorom je sám Ježiš Kristus. On žiadal už v podmienkach vtedajšieho, pre nás nemoderného sveta metanoiu - zmenu zmýšľania v celom ľudskom živote. On sa solidarizoval s celým ľudským životom a s každým človekom.

Ak dnes tvrdíme, že dnešné chápanie sveta a človeka urobilo koniec každej forme dualizmu medzi Bohom a svetom, tak musime tiež zdôrazniť, že tento postoj zaujímal už sám Ježiš Kristus.

“Lebo samo vtelené Slovo chcelo byť účastné ľudského spoločenstva. Kristus bol prítomný na svadbe v Kane, zavítal do Zachejovho domu, jedol s mýtnikmi a hriešnikmi. Zjavil lásku Otcovu a vznešené povolanie človeka, pripomínajúc tie najbežnejšie spoločenské danosti a upotrebujúc zvraty a obrazy z dennodenného života. Posvätil ľudské vzťahy, najmä rodinné zväzky, ktoré sú žriedlom spoločenského života. Dobrovoľne sa podriadil zákonom svojej vlasti a chcel žiť životom remeselníka svojej doby a svojho kraja" (GS či. 32).

Boli to ľudia (alebo ľudský prvok Cirkvi), ktorí v antickom svete spojili kresťanskú vieru s dualistickým, špiritualistickým životným postojom. Oni sakralizovali a klerikalizovali oblasti života. O autonómii pozemských oblastí sa nehovorilo. V skutočnosti bol klerikalizmus do veľkej miery príčinou postupnej sekularizácie. V zmysle autentického kresťanského chápania sveta a človeka možno povedať, že samotný klerikalizmus nebol autenticky kresťanský.

Druhým základným predpokladom kristianizácie svetských povolaní sú aktívni kresťania alebo angažovaní kresťania, alebo kresťania z povolania, alebo v Krista veriaci laici, alebo laici, alebo uvedomelí veriaci, alebo aktívni veriaci. To “alebo" som vyslovil náročky. To ukazuje na spornosť, nevyjasnenosť pojmu laik v dnešnej dobe. V bežnej reči niet času na vysvetľovanie, čo kto pod laikom rozumie. Laik je neodborník, no v cirkevnom slovníku to je nekňaz.

Pokiaľ ide o “laikov", čiže nekňazov, angažovaných kresťanov, treba otvorene a s veľkou radosťou povedať, že II. vatikánsky koncil za predkoncílovým postojom k laikom dal definitívnu bodku. O ich význame, povolaní a poslaní je reč v troch koncilových dokumentoch: v pastorálnej konštitúcii o Cirkvi vo svete Gaudium et spes, vo vieroučnej konštitúcii o Cirkvi Lumen gentium a v dekréte o laickom apoštoláte Apostolicam actuositatem. O povolaní a poslaní laikov v Cirkvi a vo svete rokovala tiež celocirkevná biskupská synoda v októbri 1987 v Ríme. 30. decembra 1988 vydal Ján Pavol II. posynodálny list Christifideles laici, ktorý je súhrnom biskupskej synody.

Treba však povedať, že väčšina epochálnych zmien zostáva bohužiaľ zatiaľ iba na papieri, hoci od koncilu už prešlo 30 rokov. Aj ja som po dlhom uvažovaní prišiel k záveru, že kvôli veci, kvôli téme, o ktorej hovoríme, je na tomto mieste vhodné, aby som na vlastnej biografii ilustroval, ako to ešte dnes s postojom Cirkvi k angažovaným kresťanom v praxi vyzerá.

S myšlienkou a realizáciou problematiky angažovaných kresťanov, “svetských laikov", som sa zapodieval od svojich študentských čias v rokoch 1944-1952. V tejto súvislosti som bol komunistickým režimom prenasledovaný od roku 1948 do roku 1965, vo väzení v rokoch 1952-1955. V tejto práci som verejne pokračoval v čase Dubčekovej jari v Diele koncilovej obnovy (DKO). Po okupácii ČSSR som bol z bezpečnostných dôvodov nútený odísť s rodinou do exilu. V exile som v tejto práci popri svojom zamestnaní ako lekár a vedecký pracovník verejne pokračoval. Od roku 1989, po “zamatovej revolúcii", sa venujem vzdelávaniu angažovaných kresťanov v rámci ÚSKI na Slovensku.

A výsledok? Napriek svojmu 50-ročnčmu záujmu a úsiliu o formovanie angažovaných kresťanov som doteraz nenašiel primeranejšiu odozvu a pomoc ani vo vlastnej Cirkvi.

Zoči-voči dekristianizačnému procesu a pokračujúcej sekularizácii spoločnosti je formovanie, výchova a vzdelávanie angažovaných kresťanov, podľa mňa, úloha číslo jeden, a to v slovenskej, ako aj celosvetovej Cirkvi.

Keď hovoríme o výchove a vzdelávaní, sme si plne vedomí, že ide o dve kvalitatívne rozdielne sféry. Vzdelávanie alebo učenie sa vzťahuje hlavne na intelekt človeka. Znamená získavanie nových vedomostí a poznávanie nových súvislostí. Výchova sa naproti tomu vzťahuje hlavne na vôľu človeka. Je to úsilie o rast celého človeka, o jeho telesnú, psychickú a duchovnú zložky, formovanie charakteru.

Každý človek je daný dedičným materiálom, výchovou, prostredím a sebavýchovou. Dedičné vlastnosti - okrem egoizmu - nie sú v jeho moci, výchovu i prostredie môže čiastočne ovplyvniť, čo však je celkom v jeho rukách, to je sebavýchova. Sebavýchovou sa osoba stáva osobnosťou. Dospelí ľudia nemajú radi reč o vlastnej výchove. To ich môže urážať. Keď teda hovorím o výchove angažovaných kresťanov, mám na mysli individuálnu sebavýchovu dospelých kresťanov. A táto sebavýchova je celoživotným procesom. Takí sme ľudia!

Hocijako je vzdelanie a vzdelávanie potrebné a dôležité, sebavýchova je pre angažovaného kresťana ešte potrebnejšia a dôležitejšia. Ona hrá centrálnu úlohu pri formovaní angažovaného kresťana. Kresťanské učenie sa vzťahuje na výchovu a vzdelávanie. No pri uplatňovaní tohto učenia vo vlastnom konkrétnom živote je dominantná sebavýchova. Tu nejde ani tak o vedomosti ako o postoj. Kresťanstvo nie ani tak učenie, ako skôr Kristovým duchom inšpirované hnutie! A preto pri formovaní angažovaných kresťanov nie je hlavné sprostredkovať im vedomosti, ale inšpirovať ich k tomu, aby svoju vieru zosobnili. Zosobnená viera je autentickou vierou. Kresťan s takouto vierou vylúči priepasť medzi kresťanskou teóriou a kresťanskou praxou.

Ak uvážime, že angažovaní kresťania, kresťania z povolania, majú byť Kristovými misionármi v jednotlivých sekulárnych oblastiach, je jasné, že sa Cirkev musí starať o to, aby boli na túto misionársku službu primerane pripravení. Výchova a vzdelávanie angažovaných kresťanov nemôže byť súkromnou záležitosťou jednotlivých kresťanov.

Napriek tomu, že v dokumentoch II. vatikánskeho koncilu, ako aj v posynodálnom liste Jána Pavla II. Christifldeles laici sú zreteľne rozvedené úlohy angažovaných, aktívnych kresťanov alebo v Krista veriacich laikov, mnohí veriaci sú dezorientovaní.

Z mnohoročnej zotrvačnosti väčšina veriacich vidí svoje postavenie a poslanie tak v cirkevnej komunite, ako aj vo svojom povolaní ako podradné. V porovnaní s duchovným životom považujú svoje svetské zamestnanie za menejcenné. (Pozri pretrvávajúci dualizmus.)

Po II. vatikánskom koncile mnohí veriaci kompenzovali svoje postavenie v Cirkvi svojou horlivosťou v apoštoláte. Usilovali sa byť podobní kňazovi, no neboli na tento apoštolát ani odborne, ani duchovne pripravení. A tak sa stalo, že v niektorých krajinách uvádzali myšlienky II. vatikánskeho koncilu neadekvátne do cirkevného života (tak vo farnostiach, ako aj diecézach). Istý druh radikalizmu viedol aj k nedorozumeniam a nezdravej súťaži medzi časťou predkoncilovo zmýšľajúceho kléru a “horlivými veriacimi".

“Horliví veriaci" podcenili význam svojho svetského zamestnania - nevykonávali ho po kresťansky. Zásluhou “horlivcov" došlo k situáciám, v ktorých napr. farské rady a iné inštitúcie, skvelé a prepotrebné ovocie koncilu, stratili svoju reputáciu. To zase zvýšilo nedôveru časti kléru k týmto “horlivcom". Klérus to chápal ako “miešanie sa do cirkevných vecí", čiže do ich vlastného kňazského povolania.

Na druhej strane treba však vyzdvihnúť, že zásluhou aktívnych, angažovaných kresťanov, kresťanov z povolania, čiže odborne a duchovne pre apoštolát pripravených ľudí, sa idey II. vatikánskeho koncilu v autentickom duchu pomaly, s veľkými ťažkosťami a neporozumením šíria v celej Cirkvi.

Najväčší problém je, bohužiaľ, v tom, že týchto angažovaných kresťanov je toho času veľmi málo, iba niekoľko promile, ako som to rozviedol v predchádzajúcej kapitole.

1. Uplatňovať a rozširovať kresťanské princípy v sekulárnej sfére, kde ich duchovní nemôžu nahradiť (nezastupiteľnosť), a to v spolupráci s ostatnými ľuďmi. Ide o “vpísanie Božieho zákona do života pozemskej spoločnosti" (GS či. 43). Tieto úlohy sa vzťahujú na všetky povolania a zamestnania, ako napr. politici, robotníci, učitelia, spisovatelia, roľníci, novinári, právnici, lekári, bankári, speváci, sochári atď.

2. Uplatňovať a rozširovať kresťanské princípy vo svojom povolaní v rámci Cirkvi - ako odborníci v cirkevných inštitúciách, biskupských konferenciách a pod. Aj tu ide o rozličné povolania, ako napr. ekonómovia, právnici, pedagógovia, psychológovia, poradcovia pre otázky rodiny, manželstva, detí, bioetiky, masmédií, mentálne a fyzicky postihnutých, drogových závislostí, životného prostredia atď.

Tieto úlohy sa vzťahujú na cirkevné povolania alebo zamestnania, napríklad katechéti, pastorálni asistenti, laickí teológovia, diakoni, organisti, členovia vo farskej a pastoračnej rade a v iných cirkevných grémiach.

Eminentnú úlohu majú angažovaní kresťania v kľúčových grémiach miestnej Cirkvi - vo farskej a pastoračnej rade. Farská rada je najdôležitejšia ustanovizeň vo farnosti. Pastoračná rada je centrálnym poradným zborom biskupa. To sú tie najvhodnejšie miesta pre spoluprácu veriacich so svojimi duchovnými, miesta stvorené pre dialóg.

Úsilie o pokresťančovanie vlastného povolania patrí popri sústavnom duchovno-teologickom vzdelávaní k hlavným znakom angažovaného kresťana. K pokresťančovaniu patrí aj úsilie o odbornosť, a to na najvyššej možnej úrovni doby a prostredia. Bolo by základným omylom nahrádzať odbornosť zbožnosťou. Nahradzovať jedno druhým nezodpovedá autentickému kresťanskému prístupu. Obidvoje patrí spolu. Mnohí “zbožní veriaci" nie sú dobrí odborníci vo svojom povolaní, čím strácajú primeraný vplyv vo verejnom živote.

Na tomto mieste sa znovu vraciam k otázke autonómie pozemských skutočností. Táto autonómia znamená povinnosť rešpektovať všetky osobitné zákonitosti, vedecké metódy a poriadok toho-ktorého povolania, tej-ktorej vedeckej disciplíny. O pravej autonómii pozemských skutočností II. vatikánsky koncil hovorí: “Metodický výskum vo všetkých disciplínách, ak sa koná naozaj vedeckým spôsobom a v zhode s mravnými zásadami, sa nikdy nedostane do skutočného rozporu s vierou, keďže časné skutočnosti i danosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu" (GS či. 36).

Najlepšia možná odbornosť je aj najistejším predpokladom toho, aby angažovaný kresťan získal potrebný rešpekt v spoločenstve ostatných odborníkov v tej istej disciplíne, pretože je odkázaný na spoluprácu s nimi.

Keď hovorím o metóde kristianizácie svetských povolaní, hovorím zo svojho osobného stanoviska a z vlastných skúseností. Z hľadiska pluralistického riešenia problémov ide teda iba o môj návrh, ktorý možno rozlične modifikovať a dopĺňať. Aké sú moje predstavy?

a. Angažovaní kresťania toho-ktorého povolania sa systematicky stretávajú s kresťanmi toho istého odboru činnosti (prípadne v rámci spoločnej organizácie). Stretávanie je na lokálnej, regionálnej, celoštátnej i medzinárodnej úrovni (bilaterálne a multilaterálne stretnutia). Vo sfére kristianizácie povolaní máme doteraz málo skúseností. Okrem niekoľkých výnimiek, v absolútnej väčšine svetských povolaní sa doposiaľ systematicky nepracovalo. S myšlienkou kristianizácie jednotlivých svetských povolaní som prišiel na fóre svetového hnutia katolíckych intelektuálov Pax Romana. Pax Romana má zatiaľ len niektoré špecializované sekretariáty (vedecký, umelecký, právnický, učiteľský a inžiniersky). Podobné zameranie ako Pax Romana sleduje aj naše ÚSKI.

Duchovný program sa sústreďuje na profesionálnu spiritualitu a sebavýchovu. Pod spiritualitou rozumiem pestovanie Božieho slova v sebe, život v Božej prítomnosti, život z eucharistického živého chleba. Sebavýchovu chápem ako sebapremáhanie, sebaovládanie, úsilie o asimiláciu altruistickej, kresťanskej lásky. Toto sebavýchovné úsilie nazývame askézou. Bez askézy duchovný pokrok nieje možný. Pokiaľ ide o odborný program, ten pozostáva z úsilia o definovanie, formulovanie kresťanského prístupu k tomu-ktorému povolaniu. Inými slovami: spoločnými silami “hľadáme, nachádzame a vymenúvame" všetky znaky, ktoré charakterizujú kresťana pri vykonávaní jeho vlastného povolania. Takúto špecifikáciu nenájdeme vo všeobecnej mravouke. Rozpracovávať špeciálnu mravouku pre jednotlivé povolania - na to sú kompetentní (alebo by mali byť kompetentní) angažovaní kresťania, ktorí svojou prácou uskutočňujú spoločenské poslanie Cirkvi v tej-ktorej sekulárnej oblasti.

V niektorých povolaniach, napr. v politike, ekonómii, formulovanie kresťanskosti povolania môže efektívne uľahčiť štúdium sociálneho učenia Cirkvi a pápežských encyklík. Tieto pramene sú dielom celého radu odborníkov. Aj dnes sú stále aktuálne napr. tieto encykliky:

Ján XXIII. Mater et Magistra (1961), Pavol VI. Populorum progressio (1967), Ján Pavol II. Sollicitudo rei socialis (1987), Ján Pavol II. Centesimus annus (1991). Samozrejme, že štúdium sociálneho učenia Cirkvi a pápežských encyklík patrí do všeobecného vzdelania angažovaného kresťana.

Jednotlivé znaky kresťanskosti alebo súbor znakov reprezentujúcich kresťanskosť toho-ktorého povolania, ako aj stanoviská angažovaných kresťanov v tom-ktorom povolaní k jednotlivým aktuálnym otázkam treba uverejňovať a vo verejnom živote vhodnou formou presadzovať. Aj tu je potrebná spolupráca s inými ľuďmi toho istého odboru (pravdaže, aj s nekresťanmi).

Na záver tejto kapitoly znovu opakujem: Pokúsil som sa o náčrt spôsobu kristianizácie. Z dlhodobejšieho pohľadu bude potrebné postupným praktizovaním a cvičením metódu ustavične podľa novej situácie vylepšovať.

Na otázku “Čo je cieľom kristianizácie svetských povolaní?" možno v podstate odpovedať:

Preniknúť, impregnovať všetky sféry života - masmédiá, školstvo, vzdelávanie, politiku, hospodárstvo_: vedu, umenie - kresťanským duchom, v duchu jednoty života. Toto prenikanie, táto impregnácia znamená dať do súladu dnešnú civilizáciu s kresťanstvom.

Všeobecne známa skutočnosť, že sa kresťania cez dlhé periódy neusilovali zlepšiť životné podmienky najmä okrajových sociálnych vrstiev pomocou vedy a techniky, viedla k určitému nepriateľstvu voči kresťanstvu. Kresťanstvo sa dostalo akoby na perifériu života.

Dnešný, vedecky zmýšľajúci človek bude očakávať pozitívny príspevok zo strany kresťanstva len vtedy, ak kresťania dokážu, že ich kresťanstvo ich neodrádza od zlepšovania materiálnych podmienok pozemského života (veď aký iný majú?), ale naopak, že ich k tomu nabáda.

Sám II. vatikánsky koncil konštatuje prenikavé zmeny, ktoré nastali v živote dnešnej spoločnosti vplyvom vedy a techniky: “Pokrok biologických, psychologických a spoločenských vied nielenže dáva možnosť človeku lepšie poznať seba samého, ale mu aj umožňuje priamo ovplyvňovať spoločenský život technickými metódami" (GS 51. 5).

Tieto prenikavé zmeny vedú aj k náboženským a morálnym zmenám: “Z jednej strany prenikavejší kritický zmysel ho očisťuje od magického chápania sveta a od zvyškov poverčivosti a vyžaduje čoraz osobnejšiu a činnejšiu vieru. Z druhej strany však stále početnejšie zástupy prestávajú praktizovať náboženstvo" (GS 51. 7).

Dnešná, univerzálnejšia civilizácia je podmienená obrovským rozmachom prírodných, humánnych i spoločenských vied, technickým pokrokom a neslýchaným rozvojom telekomunikácií. Životný štýl a obyčaje nadobúdajú jednotnejší charakter.

Táto civilizácia nastoľuje celý rad nových problémov, s ktorými sa aj kresťanské učenie musí zaoberať. Tu je výzva na všetkých kresťanov, teológov, kňazov. Dnešní ľudia vyžadujú dnešnej dobe primerané podávanie kresťanského učenia! Dnešní kňazi nevystačia len s teologickými zásadami, musia poznať a uplatňovať aj objavy dnešných svetských vied.

Najväčšie nároky sa kladú na kresťanov-nekňazov (laikov), na angažovaných kresťanov, pretože oni stoja v každodennom živote v prednej línii. Oni sú zodpovední za výkon svojho povolania a zamestnania. Od nich sa aj žiada, ako hovorí pastorálna konštitúcia Radosť a nádej “... aby žili v čím užšom spojení s ostatnými ľuďmi svojej doby a aby sa usilovali dokonale pochopiť ich zmýšľanie a cítenie, prejavujúce sa v kultúre". Oni sú tí kompetentní, ktorí “... majú dať dovedna nové vedecké poznatky, nové teórie a najnovšie objavy s kresťanským učením, aby ich nábožnosť a bezúhonnosť držala krok s vedeckým poznaním a ustavičným technickým pokrokom, lebo tak budú môcť všetko hodnotiť a vysvetľovať \ úplne kresťanskom zmysle" (GS 51. 62).