Aj keď sme tohtoročnú tému sympózia Kresťan v rodine zvolili v súvislosti s Medzinárodným rokom rodiny (MRR), táto téma je organickým pokračovaním tém predchádzajúcich sympózií: Kresťan v politike, Kresťan v súčasnej spoločnosti, Kresťan v hospodárstve. Aj problematika kresťana v rodine je súčasťou kristianizačnej stratégie nášho ÚSKI.

Iniciatíva Organizácie Spojených národov (OSN) vyhlásiť rok 1994 za Medzinárodný rok rodiny nebola náhodná. Vyhláseniu (9. dec. 1993 pred generálnym zhromaždením) predchádzala vyše 10-ročná príprava. (S iniciatívou prišli už v r. 1983 viaceré mimovládne organizácie. V r. 1984 vznikla pri UNESCO pracovná skupina, ktorá sa zaoberala výhradne rodinou. Vr. 1985 založili vo Viedni pri OSN “Viedenskú mimovládnu komisiu o rodine". V tejto komisii boli aj členovia Pax Romana, svetového hnutia katolíckych intelektuálov, ktorej národným členom je aj naše ÚSKI.)

Do celosvetovej ankety o rodine sa zapojilo 173 špecializovaných organizácií. Vrcholom tejto celosvetovej práce bol pokus o spoločnú definíciu rodiny: Rodina je prvé prirodzené spoločenstvo, ktoré človeka prijíma a v ktorom sa človek vyvíja. Je vzácne a dôležité, že túto definíciu prijali predstavitelia rozličných kultúr a náboženstiev. Skutočnosť, že sa aj OSN zaoberá otázkou rodiny, dokazuje, že je bludom považovať rodinu za “politickú záležitosť", za “súkromnú vec", za “intímne spoločenstvo", ktoré funguje “samo od seba" a do ktorého sa spoločnosť nemá miešať.

Univerzálny postoj k rodine je veľmi dôležitý pre dialóg medzi náboženstvami a rozličnými kultúrami. Predstavuje ideovú základňu pri globálnom riešení problematiky dnešnej rodiny v duchovnej, hospodárskej, sociálnej, kultúrnej a politickej oblasti.

Ak je rodina prvé prirodzené spoločenstvo, mala by mať aj prvotné miesto v spoločnosti a mala by byť aj základnou bunkou spoločnosti. Z toho vyplýva, že cez rodiny ako bunky spoločnosti môže primárne prebiehať aj transformácia (ozdravovanie, humanizácia) organizmu spoločnosti.

Ako kresťania - živé údy spoločenstva, ktoré má byť “sviatosťou spásy" vo svete, nemôžeme hrať v tomto procese transformácie spoločnosti úlohu pasívnych divákov. Našou najvlastnejšou a nezastupiteľnou aktívnou úlohou dcér a synov Svetla je vydávať “svedectvo rodiny rodinám" v súlade s Božím plánom. Inými slovami: našou úlohou na scéne sveta, v ktorom žijeme, je kristianizácia, evanjelizácia nielen vlastných rodín, ale aj rodín v našom najbližšom i v širšom prostredí. Pre nás je rodina “spoločenstvo Božích detí", spoločenstvo života a lásky, spoločenstvo postavené na sviatostnom fundamente, spoločenstvo, v ktorom dominuje Kristovo evanjelium a každodenné úsilie nasledovať Ježiša Krista.

Vzhľadom k tomu, že problematika rodiny v dnešnej spoločnosti je veľmi komplexná, myslím si, že súhlasíte, ak tému rozdelíme na 2 sympóziá. Na dnešnom sympóziu sa sústredíme na všeobecnú problematiku súčasného stavu rodiny, budúce sympózium využijeme na prezentáciu živých príkladov osobného svedectva kresťanských rodín.

Rodina je najzákladnejšie ľudské spoločenstvo. Predstavuje základnú životodarnú bunku veľkého organizmu ľudskej spoločnosti. Ako organizmus sa skladá z jednotlivých buniek, ktoré sa diferencujú a spájajú do väčších a vyšších funkčných celkov - orgánov a tieto vytvárajú špecifické systémy, aby ich organickým spojením vznikol celistvý organizmus, tak tvorí rodina základ národa, štátu a celej ľudskej spoločnosti.

Cez rodinu pokračuje ďalší život z generácie na generáciu. V rodine sa stretávajú a z nej vychádzajú celé generácie ľudstva. Ľudstvo chápeme ako jednotný organizmus. Jednotliví konkrétni ľudia, otec a matka, zliali svoje biologické skutočnosti, jadrovú hmotu bunky, dovedna. Rodičia sa stali rodičmi našej biologickej podstaty, ktorou sme zviazaní s biologickým organizmom celého ľudstva všetkých čias tak, že nosíme v sebe pečať celých pokolení.

Človek však nepredstavuje iba hmotnú skutočnosť v jej anorganickom a organickom tvare, i keď je hmota podstatnou zložkou človeka. Hmotná štruktúra človeka je podkladom, do ktorého sa vteľuje duch. Nastáva zduchovnenie človeka, ktoré je vyjadrené v činnosti rozumu a vôle.

Kresťanský pohľad na celistvosť človeka, na jeho kozmické a nadprirodzené poslanie ide ešte ďalej. Fundament, esencia, vnútro, podstata pojmu kresťana - človeka je toto: skrze Krista-Bohočloveka nastáva zbožstvenie, divinizácia! Kresťan v plnom, rýdzom význame slova sa stáva priamo účastný na Božej prirodzenosti, nosí v sebe božský prvok. Dostáva najplnší význam a zmysel svojho života, osobitné poslanie: v láske sa odovzdáva Láske!

Náročky sme rozviedli biologickú podstatu človeka a jeho spätosť s organizmom ľudskej spoločnosti, aby sme zdôraznili, že kresťan realizuje svoje nadprirodzené zameranie v pozemskom, konkrétnom, hmatateľnom svete!

Náš život je impregnovaný, presiaknutý Bohom. V ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako hovorí sv. Pavol. Boh je zmyslom, cieľom každej našej myšlienky, slova, skutku, pohybu! Kresťan rieši všetko originálne, svojsky, s nadprirodzeným zameraním cez Krista. Z kresťanského zorného uhla pristupuje ku všetkým otázkam svojho denného života, teda aj k rodine. Kresťanstvo nie je svetový náhľad stratosféry, ale konkrétneho pozemského života!

Katolícka rodina má svoj najpevnejší základ vo sviatosti manželstva. Kristus povýšil manželskú zmluvu na sviatosť! “...Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje" (Mt 19,3-6).

Katolícka rodina vychádza teda zo sviatosti! A sviatosti nerozdeľujeme na menšie, väčšie, významnejšie alebo menej významné. Všetky bez rozdielu pochádzajú priamo od Boha. Podobne ako sviatosť kňažstva aj manželstvo je sviatosť stavovská. Dáva prirodzenému manželstvu nadprirodzený charakter a cieľ. Manželia skladajú svoj život do Kristových rúk.

Sv. Pavol hovorí o manželstve ako o veľkom tajomstve. Prekrásne, nenapodobiteľné prirovnáva manželstvo k spojeniu Krista s Cirkvou: “Ženy, buďte poddané svojim mužom akoby samému Pánovi ... Vy však, mužovia, milujte si ženy, ako si Kristus zamiloval Cirkev, že seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil a očistil slovom života v kúpeli vody. Pripravil si Cirkev slávnu, bez poškvrny, bez vrásky a bez hocijakej inej chyby, ale svätú a bez úhony..." (Ef 5,22-23).

Vtom je príťažlivá, strhujúca, podmanivá plnosť, pravá tvár kresťanského manželstva! Sviatosť však zaväzuje! Zaväzuje na celý život, bez výhrad, poľahčovania, vyjednávania, kompromisov. Vyžaduje spoluprácu celého, nedeformovaného človeka, ktorý chce byť účastný nadprirodzeného života, ktorý túži po detinstve Božom a bratstve Kristovom!

Rodičia tak zobrazujú nesmierneho Boha, ktorý sa ako Otec davu v láske Synovi a Syn zase Otcovi, výslednicou ich dávania je láska Ducha Svätého. Podobne aj rodičovské dávanie sa v láske vyúsťuje v tretej osobe, v dieťati. Otcovia prijímajú otcovskú dôstojnosť od prvého zo všetkých otcov, od nebeského Otca! Kresťanská matka nie je iba rodičkou človeka, ale v určitom zmysle aj rodičkou Krista, lebo rodí kresťana, to znamená druhého Krista. Otcovia, matky, kresťanskí rodičia, to je naša originálna podstata!

Nie iba opatrovanie, chovanie. Výchova celého človeka. Výchova nielen pre život pozemský, dočasný, telesný, spoločenský, ale predovšetkým pre život duchovný, božský! Nie je to iba základná údržba tela, starosť o chlieb, mlieko, papuče, čižmy, nohavice, šaty, hrebeň a zubnú pastu. Aj to je náročné a nevyhnutné. To by bolo veľmi málo. Aj zvieratá opatrujú začas svoje mláďatá. Kresťanská matka, otec, teba čaká heroickejšia práca! A či sa veľké úlohy uskutočňujú bez boja, potu, sebazaprenia a žertvy? Či platí pravda: “Bez práce sú koláče?" Iste nie! Ale: “Bez práce nie sú koláče!"

Kto dokáže vychovať kresťana, druhého Krista? Kresťan, ktorý žije skrze Krista, s Kristom a v Kristovi! Niet živej ratolesti bez životodarnej miazgy. Niet. Kresťanskí rodičia, čo sme pred Bohom v očiach našich detí?! Zástupcami Boha na zemi! Čo z toho vyplýva? Sme povinní neustále konfrontovať svoj životný štýl s požiadavkami, ktoré prikazuje táto funkcia! Matky, otcovia, deti, všetci máme skvelý vzor v Nazaretskej rodine!

Rodičia učia svoje deti bojovať o večný život v podmienkach života na Zemi. Byť kresťanom znamená byť revolucionárom: robiť revolúciu v sebe, kultivovať svoju prírodu, pretvárať ju na nadprírodu. Sám Kristus zdôrazňuje, že nepriniesol pokoj, ale meč, oheň, revolúciu proti zlu, premáhanie seba!

Kresťan uskutočňuje zmysel svojho života na Zemi, vo svojom meste, dedine, vo svojej zárobkovej činnosti, povolaní, v radostiach i smútku, v škole, umení, športe, vede, politike, ekonómii, na poli, v dielni. Od rána do večera, od večera do rána, v zime i v lete cez dovolenku a prázdniny.

Svet, v ktorom žije, je jeho bojisko, kde zápasí a víťazí nad sebou, životné prostredie to je pretekárska dráha, na ktorej sa usiluje vypnúť svoje sily k maximálnemu výkonu, aby získal korunu večného života a slávy!

Ak máme okrem tela aj dušu, máme nielen telesný život s jeho potrebami, ale aj duchovný život s jeho nadprirodzeným cieľom. Nikoho netreba presviedčať, že na udržanie telesného života je potrebná vhodná výživa. To je elementárna požiadavka. Ale aj to je problém. Problém racionálnej výživy, v ktorej sú vhodne - kvantitatívne i kvalitatívne - zastúpené jednotlivé zložky: bielkoviny, tuky, cukry, minerálie, voda a vitamíny. Okrem potravín je potrebné aj slnko a kyslík. To je dnes celá veda: výživa detí, mládeže, chorých, starcov, pracujúcich v horúcich prevádzkach, športovcov atď.

Základné piliere duchovného života sú: modlitba, rozjímanie, duchovné čítanie, náboženské vzdelávanie, sv. omša, sv. prijímanie, spytovanie svedomia, duchovná obnova a duchovné cvičenie.

Modlitbu priamo vyžaduje naša duchovná štruktúra. Je to najvlastnejší ľudský čin. V nej sa dostávame do priameho kontaktu, do rozhovoru s Bohom, Otcom nebeským, Kristom, naším Vykupiteľom a bratom, Duchom Svätým, Posvätiteľom. Modlitbou sa spájame cez Boha so všetkými ľuďmi. Človek v nej dostáva svoju plnosť, prestáva byť sám. Ona do nás vlieva novú životnú energiu a sviežosť ducha, posilní človeka vo chvíľach slabosti, poteší v smútku, dodá mu sily hrdinsky znášať chyby iných. V modlitbe je prameň pre kresťana charakteristického životného optimizmu. V nej sa naučíme milovať všetkých ľudí.

V rodine je prepotrebná spoločná modlitba. Deti, otec, matka sa spoločne zhovárajú so svojím nebeským Otcom a Božou Matkou. Prosia, ďakujú, odprosujú. Spájajú sa so všetkými kresťanmi, s celým mystickým telom Kristovým, s celým ľudstvom. Modlia sa za priateľov i nepriateľov, hriešnikov, trpiacich, poblúdených, za pokoj a pokrok vo svete, za Cirkev bojujúcu i trpiacu.

Najdôležitejším znakom dobrej modlitby je úprimné, uvedomelé odovzdanie sa Bohu. Nie bezduché, mleté formulky, recitácia slov bez

chápania zmyslu. Najhodnotnejšia je modlitba rozjímavá, kontemplatívna, v ktorej prežívame jednotlivé slová, staviame ich zoči-voči konkrétnej situácii, v ktorej sa práve nachádzame.

Modlitba sa takto stane bežnou potrebou života, ako je vzduch, ktorý nás obklopuje, v ktorom sa hýbeme a ktorý vdychujeme.

Kde sa naučíme takejto plnej, dôstojnej, do života súcej modlitbe? V každodennom, aspoň desaťminútovom rozjímaní! Bez meditácie niet plného duchovného života. Bez prežívania božských právd, bez konfrontácie Kristovej náuky s naším konkrétnym životom vytvoríme deformáciu, spotvoreninu kresťanského života, nevychováme ani seba, ani svoje deti zvnútra, ale vypestujeme formálny, tradičný, neživotný katolicizmus!

Čo sa odohráva v meditácii? Čo je podstata rozjímania? Staviam sa bez pretvárky k Bohu a k sebe samému. Skúmam svoje vnútro, osvojujem si Kristove pravdy, impregnujem, napúšťam sa nimi! Podľa neho upravujem svoje skutky. Pre meditáciu si musíme vybrať individuálne vhodný čas, keď sa môžeme najľahšie sústrediť. Čas venovaný meditácii nestratíme, ale získame. Nabijeme sa osviežujúcou duchovnou energiou. Potom ľahko predbehneme tých, ktorí nemali čas nabiť si duchovný akumulátor.

Meditácia je najlepším fyziologickým, nenásilným sedatívom, nervový systém ukľudňujúcim liekom, v každodennom zhone a spleti myšlienkových prúdov. Je najlepšou obranou proti invázii ozrutnej obludy modernej mašinérie zautomatizovaného sveta do nášho vnútra. Je skvelou ofenzívou proti vlastným chybám, povrchnosti, priemernosti, egoizmu, prízemnosti, hmotnému zotročeniu!

Pri meditácii si uvedomím, prežijem Božiu prítomnosť, naplním sa Bohom, potom si zoberiem pripravenú myšlienku, rozmýšľam o nej, rozdrobím si ju tak, aby som ju lepšie preskúmal a strovil. Potom si spravím presný, uskutočniteľný plán, ako premením prisvojenú myšlienku na terajší život, život vlastný, dnešný, pozemský. Doma, mi ulici, v autobuse, dielni, úrade, na poli, v stajni, pri posteli chorého, na schôdzi parlamentu! Takto vtelím Kristovo zmýšľanie do svojho vlastného. Moje zmýšľanie sa postupne stane Kristovým zmýšľaním. Meditácia, ktorá nevychádza zo života, ktorá neovplyvní náš bežný život, ktorá ide iba paralelne so životom, vedľa neho, ako niečo mystické, čisto duchovné, sviatočné, nedeľné, kostolné, je iba karikatúrou zmyslu tohto slova. Potom je to strata času. A čas je najcennejšia vec. Cennejšia ako peniaze, hoci sa vraví, že čas sú peniaze. Čas má svoju hodnotu aj vo večnosti. Celý čas musíme dať k dispozícii Kristovi. Ak pochopíme stupnicu hodnôt všetkých vecí, nikdy nepovieme: “Nemám čas pre meditáciu!" Lebo by sme vlastne povedali: “Nemám čas pre Krista!"

Nie menej vážna je otázka duchovného čítania a náboženského štúdia. Náš duchovný život by nebol na dostatočnej úrovni bez stáleho dopĺňania náboženských vedomostí. Kresťanské povedomie by vyschýnalo, odumieralo. Tu sme pri jednom zo základných koreňov hĺbky kresťanského presvedčenia: vzdelanie, vedomosti, kultivovanosť ducha! Najväčším nepriateľom kresťanstva je nevedomosť. To je častý kameň úrazu: nejednému kresťanovi často právom vytýkajú, že je zaostalý, skostnatelý, nepraktický, v spoločenskom živote akoby cudzí element, neschopný riešiť aktuálne úlohy vo vede, umení, ekonómii. Mnohí sa zľaknú nafúknutých, plytkých, ba primitívnych vyhlásení: “Náboženstvo a veda si odporujú, sú nezlučiteľné!" Skoro majú pokušenie tomu uveriť. Prečo? Lebo v otázkach náboženstva ostali v detských predstavách. A na nich ako na dospelých sa kladú veľké nároky.

Rodičia, tu je naša zodpovednosť pred Bohom. Rodičia nesmú ignorovať aj svoj učiteľský úrad, povinnosti výchovy nemožno prenechať výlučne škole. Veď škola má byť iba predĺžením rodičovskej ruky. Deti prídu z ulice, zo školy, zahrnú rodičov otázkami, na ktoré musia odpovedať pravdivo. Nemožno ich odbaviť posunkom, odkladom. Kristianizáciu, naplnenie života Kristovými myšlienkami, nemôžeme v plnej miere realizovať bez solídnych základov náboženského vzdelania. Ani teológia nie je monopolom kléru. Je špecifikom každého kresťana. Teológia je vlastne vtelenie božskej pravdy do človeka, do celej ľudskej spoločnosti. Toto vtelenie však nie je úplné, ak sa dokonale nevčlení do všetkých povolaní vedeckým použitím cez veriacich. Naša viera musí byť rozumná. Je mojou povinnosťou preskúmať, prečo verím Kristovi! Čím viac budem študovať, čím viac sa vnorím do veľkosti zákonov prírody, tým skôr prídem k záveru: Pravá viera a pravá veda si neodporujú, obidve vedú k večnej Pravde, Prameňu a Zmyslu života!

Kontrolou našej práce, sebakritikou nášho kresťanského uvažovania a konania je spytovanie svedomia. Svedomie, to je ten pravý kompas, ktorý vložil do nás sám Stvoriteľ. Ak by sme chceli podceňovať význam spytovania, analýzy svedomia, zdeptali by sme to najvnútornejšie, ten najskvostnejší skvost v nás. Ak je dôležitá bilancia podniku, kontrola aktív a pasív, ak je potrebná sebakritika politika, umelca a vedca, ak je nevyhnutná evidencia v otázkach hmotných statkov, ktoré hrdza a mole zožierajú a zlodeji kradnú, o čo viac sa nezaobídeme bez rozboru duchovnej práce, zdokonaľovania a rastu! Aj deti vedieme k dennému spytovaniu svedomia, t. j. Božieho hlasu v nás.

Najprv spolu s nimi. Pripomenieme dieťaťu aj dobro, aj zlo, ktoré sa mu cez deň prihodilo. Odprosíme nebeského Otca, poďakujeme sa mu, poprosíme o pomoc. Neskôr si dieťa samo zvykne kontrolovať svoje počínanie.

Spoveď je najhojnejší prameň, v ktorom sa duša umýva zo špiny hriechu. Keď je potrebná hygiena tela, bytu, šiat, keď sa potrebuješ umyť po práci s uhlím, ak ti dobre padne osviežujúca sprcha po unavujúcej ceste, tým skôr ti treba udržiavať hygienu nekonečne vzácnej duše.

Spoveď je túžba po dokonalosti, čistote a šťastí. Je to rukolapne, každému dostupné Božie milosrdenstvo. V nej získavame posväcujúcu milosť, to znamená nielen priateľstvo, ale i detinstvo a bratstvo Božie, ak sme ho stratili ťažkým, t. j. vedomým previnením voči Bohu. Ide o obrodzujúci akt, znovu získavame Krista, ak sme ho zradili. Ak máme viac svetla, vieme sa viac ponížiť, vtedy získavame v tejto sviatosti milosrdenstva hojnosť milostí, požehnania, posily do ďalšieho boja za Božie kráľovstvo v nás. Táto sviatosť nás robí odolnejšími proti hriechu. Preto je potrebné často sa spovedať, pravidelne. Teda nielen raz do roka, len vtedy, keď sme zabili človeka, vykradli dom, podpálili stodolu alebo pred súdom krivo svedčili.

Centrálnym bodom, ohniskom, ústredným aktom kresťanského života, života duše je svätá omša. Kristus tu znovu sprítomňuje svoje vtelenie, svoju obetu na kríži! Najväčšie, nekonečné tajomstvo, akt nepochopiteľne veľkej, neohraničenej Lásky. Zo sv. omše čerpá kresťanstvo svoju večnú mladosť, životnosť, dynamiku. V Eucharistii je Kristus prítomný telesne, osobne! Cez Eucharistiu uskutočňuje každodenne svoju garanciu: “A ja budem s vami až do skončenia sveta..." (Mt 28,20).

Eucharistického Krista dostávame na oltári a do svojho vnútra vo sv. omši. Svätá omša musí byť pre kresťana vnútorným slnkom, ktoré dáva svetlo, teplo, šťastie. Obeta kríža dáva zmysel našej práci, námahe, radosti, žiaľu, úsmevu, slzám, každému hnutiu mysle, citu, slovu, kroku, činu, celému dňu, životu!!!

Na oltár prinášame všetko, čo máme a čím vládneme. Do chleba a vína, produktov všeľudskej práce, sa vtelí Boží Syn, aby sa obetoval znovu za ľudstvo svojmu Otcovi. A potom sa nám dáva za pokrm! Požívame samého Boha!!! Koľko práce, námahy, potu je vložené do chleba! Ako sa musí obrábať pôda, do ktorej zaseje zrno roľníkova ruka. Všetky profesie sú zúčastnené na produkcii chleba. Sú potrebné rozličné poľnohospodárske stroje, ktoré vyrobili v továrni robotníci, inžinieri, sú potrebné umelé hnojivá, ktoré sú dielom chemického priemyslu. Musí prísť žatva, mlátenie zrna, pracujú tu strojníci, zrno odvážajú šoféri, železničiari do mlynov, múku spracujú usilovné ruky na belostnú oblátku, ktorá sa stane Hostiou! Teda Hostia obsahuje v sebe túto obrovskú spoluprácu človeka s prírodou. Podobne je to s vínom. Dielo ľudské sa pretvára, mení svoju podstatu, dostáva nekonečnú hodnotu, stáva sa Bohom, Eucharistiou! Človek sa spája s Bohom, so svojím Stvoriteľom. Má účasť na jeho živote, na jeho prirodzenosti! Dielo svojho života obetujem Bohu, on sa obetuje za mňa. To je tajomstvo! Úžasné! Grandiózne uzavretý okruh: Boh - Bohočlovek - človek.

Všetko pre človeka, pre jeho nesmrteľnú dušu, pre jeho večný život. To ma zráža na kolená: Nepochopiteľné, nesmierne tajomstvo, pod spôsobom chleba ukryté tu Božstvo. Niet ľudského génia, ktorý by bol schopný popísať nekonečné bohatstvo jedinej Eucharistickej obety! Pri lámaní chleba sa spájajú Božie deti so svojím Otcom a medzi sebou navzájom. Cirkev bojujúca s trpiacou i oslávenou! Neuveriteľné! A predsa skutočné! To je esencia sv. omše.

Tragédia kresťanov je v tom, že nechápu, neprežívajú túto esenciu lámania chleba. Obdivujú prekrásne chrámy, skvelé obrazy, farebné, pozlátené ornáty, oltáre zaplavené kvetmi, počujú dojímavý spev, cítia vôňu tymiánu, klincov, ľalií, topiaceho sa vosku. Duchovným zrakom však nevidia Krista, ktorý je tak celkom blízko, ktorý sa im núka. Oni sa s ním nestretnú, nespoja sa s ním. Kto bude za túto nevšímavosť, nevedomosť zodpovedný?

V tomto ignorovaní esencie kresťanstva je príčina neduživosti, chorľavosti, duševných šuchot, priemernosti, lenivosti, ťarbavosti, neživotnosti, konformnosti, utiahnutosti, nepríťažlivosti, lekvárovitosti, mrzutosti, náladovosti, sviatočnosti a školeného farizejstva premnohých kresťanov, ktorí sú zapísaní v Knihe narodených a pokrstených!!! Kde získava pravý kresťan svoju silu, vytrvalosť, vitalitu, príťažlivosť, obetavosť, altruizmus, kultivovanú originalitu osobnosti, stále radostnú, usmiatu tvár, slnko v srdci, aj keď prší? Kde dosiahne maximum svojho pozemského počínania? Kde okúsi, aký sladký je Pán? Kde získa srdce, ktoré sa chce stále rozdávať, ktoré chce byť všetkým pre všetkých? V bielom kúsku nekvaseného chleba, ktorý Kristus premenil na seba!!! Eucharistia je hlavný prameň svätosti rodiny, otca, matky, detí! V Eucharistii je žriedlo energie pre realizáciu janovského aggior-namenta, pre uskutočnenie druhého Krista vo mne, v tebe, v nás všetkých! Cez anjelský chlieb posvätíme náš súkromný i verejný život, cez chlieb života prinesieme Krista všetkým ľuďom dobrej vôle!

Eucharistický chlieb asimilujeme, vbudujeme do svojej duše, krvi, mozgu, svalov, on sa prejaví v našich myšlienkach, pohyboch, slovách, činoch tak, že bude v nás žiť Kristus!

Ježiš v Eucharistii nás uschopní, pripraví na boj za plný, radostný, dôstojný život všetkých ľudí ako detí jedného Nebeského Otca!