Stvorenie sveta podľa sv. Tomáša
(Filozofická interpretácia stvorenia z ničoho)

PhDr. Peter Fotta OP
Teologická fakulta Trnavskej univerzity

Pri výklade riešenia problém stvorenia sveta z ničoho (creatio ex nihilo), tak ako ho nachádzame u sv. Tomáša, nás v dejinách vedie k potvrdeniu veľkého záujmu o vysvetlenie sveta a jeho povstania takmer na všetkých civilizačných úrovniach. Z interpretačného hľadiska povstávanie sveta mali skôr mimo filozofický alebo teologický charakter. Povstávanie sveta bolo rovnako veľkou témou gréckych mytológií. Uspokojovali sa s dosiahnutým obrazom chaosu. Avšak zobrazovaný chaos ako prvotná skutočnosť taktiež povstala, pretože sa vidí, že všetko povstáva – bohovia aj veci. Možno povedať, že vznik sveta bol procesom premien a vývoja odohrávajúci sa nad nejakým substrátom. Ďalšie formy skutočnosti sa nedokázali predstaviť a ľudská fantázia akoby došla k svojmu vrcholu. Od rannej gréckej filozofie až po sv. Tomáša filozofická teória vzniku sveta vychádzala z presvedčenia večnosti sveta. Večnosť sveta sa prijímala ako istý fakt, zásada, že je nezničiteľný, jestvujúci na rôznom založení a pre filozofov to predstavovalo akési racionálne stavivo, ktorým ho zdôvodňovali. Povstanie sveta tak zakladali napr. na materiálnych praelementoch, na idey či na prvej matérii, alebo na večnom pohybe, atď. Samotné povstávanie sa prijímalo ako čosi stále a večné a tiež aj substrát, z ktorého sú veci a formy, podľa ktorých sú veci formované.

Časom do interpretačného toku vysvetľovania povstávania sveta vstupuje teologická pravda o stvorení sveta z ničoho (creatio ex nihilo). Avšak myšlienka večnosti sveta sa z čisto filozofického zdôvodňovania neprekonala. Postupne sformulovaná teória stvorenia sveta “ex nihilo” bola filozofmi najčastejšie prijímaná ako “skladanie”, “usporiadanie”, “oddeľovanie”, “projektovanie”, alebo “formovanie” z nejakého prastaviva. Totiž zo zmyslovej skúsenosti získaná téza, že z ničoho nič nepovstáva (ex nihilo nihil fit), vôbec nehovorí o stvorení sveta. Možno dodať, že podľa nej sa nedá hovoriť ani o večnosti ani o nezničiteľnosti nejakého substrátu. Toto tvrdenie povstáva iba zo skúmania najbližších príčin a nehovorí o všeobecnej príčine, ktorá by vysvetlila povstávanie bytí a sveta ako celku.

V prípade ak sa v niesol do východiskového bodu filozofovania a priori odvekosť a nutnosť existencie sveta, v konečnom dôsledku by sa došlo k protirečeniu. Bolo by absurdnosťou si myslieť, že vedľa Boha by od večnosti existovalo niečo zapríčinené, z čoho všetko povstalo. V dejinách filozofie však odhalenie faktu zapríčineného existovania bytí predsa podnecovalo hľadať prvú a hlavnú príčinu všetkého. Mnohí filozofi došli k uznaniu existovania Absolútna, ale filozofická teória “creatio ex nihilo” nadobudla v ich interpretácií rôzne formy, maximalistické (sv. Tomáš Akvinský, E. L. Mascall, A. D. Sertillanges, É. Gilson, M. A. Krąpiec), minimalistické (sv. Augustín, Avicena, W. Tempel), evolucionistické H. Spencer, T. H. Huxley, H. Bergson, P. Teilhard de Chardin, N. A. Whitehead). Posledné dve z nich sú metodologicky závislé od prírodno-kozmologických vied a sú k presne filozofickej interpretácii semifilozofické, dotýkajúce sa skôr premien než povstania sveta. Tá prvá, klasická interpretácia, stanovuje úplné inštrumentárium filozofického vysvetľovania.

1. Náhodnosť existovania sveta

Sv. Tomáš ako prvý filozoficky sformuloval a zdôvodnil teóriu stvorenia z ničoho – creatio ex nihilo. Jeho kreacionizmus spochybnil večnosť sveta a doterajší spôsob myslenia. Ukázal, že svet ako celok nevlastní v sebe dôvod svojej existencie. Náhodnosť existujúceho sveta vecí, rastlín zvierat a človeka tak nenesie v sebe nutnosť svojho existovania, ani vo svojej konkrétnosti jednotlivých bytí ani v celku. Obraz náhodnosti sveta odhaľuje fakt, že vo svojom existovaní nie je nevyhnutný. Takýto zdanlivo nepatrný pohľad na svet dáva vo svojom účinku prevratné filozofické vysvetlenie. Kľúčom k jeho porozumeniu je jeho koncepcia bytia. Ak je bytie bytím,1 potom tu je rozhodujúci jeho akt existencie. Existovanie je vo svete niečím netotožným s jeho obsahom, esenciou. Existovanie spôsobuje, že daná vec je a je niečím konkrétnym. Potom vec-bytie nie je len vďaka jej vlastnostiam, ale aj jej existencie. Každé bytie nadobúda príčinu svojho existovania mimo seba, resp. nenachádza ju v sebe samom. Fakt existovania je transcendentný činiteľ. Teda nie je ani formou, ani látkou, a ani vlastnosťou, ktorá z nich vyplýva. Obsah, vlastnosti bytia v konkrétnej podstate nevyčerpávajú celé bohatstvo existencie ako takej. Odpovedajúco k reálnej skutočnosti formulovaná existencialistická koncepcia bytia garantuje poznávací realizmus. Dovoľuje cez sprostredkované zdôvodnenia dôjsť k pojmu Absolútna, chápaného ako účinná stvoriteľská príčina. Ojedinelé riešenie sv. Tomáša podal zvlášť v 2. knihe “Summy proti pohanom”.

2. Terminologické spresnenia

Vo filozofickom výklade teórie stvorenia, v Summa Contra Gentiles, Tomáš rád používal dve formulácie: 1. productio – opisuje akt stvorenia. 2. creatio – opisuje stvorenie ako konštituovanie ipsa dependentia esse creati ad principium – samotnej závislosti existovania stvoreného od jeho prameňa. Latinský termín creatio (gr. ktisis, poiesis, genesis) sa od počiatku ukazuje v jazyku filozofov a v hlavnej miere označuje zvláštny stvoriteľský akt o veľkej sile a moci, schopný vyzískať vymedzené formy vecí z beztvárnej matérie. V presnom slova zmysle však creatio, vzaté ako akt stvorenia “ex nihilo”, ktorý by sa týkal tak formy ako aj matérie, súčasne jednotlivých bytí ako aj celého sveta, nestretávame na poli starovekej a rannostredovekej filozofii.

Termín “stvorenie” vzhľadom na jeho neodpovedajúce užívanie2 sugeroval skôr proces “vyvárania”, “organizovania”, “formovania” než povolanie “z nebytia k bytiu” (creatio ex nihilo) sveta osôb, rastlín, zvierat a vecí. Sv. Tomáš užíval preto častejšie sloveso producere (-ere, -duxi, -tum), ktorým odstraňoval tradíciou zaťaženú interpretáciu slova creare a upozorňoval, že stvorenie, je “vy-vedenie” (pro-ducere) niečoho k bytiu. Obracal pozornosť na podstatu teórie stvorenia, ktoré nepredpokladá nutnosť existovania nejakého substrátu (prastaviva), z ktorého povstávajú veci. Potom na otázku bezprostredného vysvetlenia, čím je vlastný akt stvorenia (productio), sv. Tomáš začína z negatívneho hľadiska, čím ono nie je a až potom pristupuje k pozitívnym tvrdeniam o stvorení. Teória creatio ex nihilo bola sformulovaná v negatívnej forme, tzn. nevysvetľuje v jednotlivostiach ako svet povstal, ale iba poukazuje, že svet nepovstal z niečoho, čo už predtým existovalo.3 Sv. Tomáš tvrdí, že stvorenie z ničoho neoznačuje to, že by bytie bolo povolané k existovaniu z “nebytia”, ale že Stvoriteľ je príčinou všetkého čo je: formy aj matérie, vlastností aj substancie a súčasne že neexistuje pomimo Neho, čo by nepochádzalo od Neho. Fakt existovania stvorenia ako jej vnútorný element nie je s ničím viazaný. Viedlo by to k monizmu. A zase stotožnenie esencie (bytnosti) bytia s jej existovaním by viedlo k prijatiu existovania večných bytností podľa vzoru platónskych ideí, alebo k prijatiu panteizmu, v zhode s ktorým by všetko bolo prejavom toho istého existovania.

3. Spôsob výkladu teórie “creatio ex nihilo”

V tomto výklade niektoré z Tomášových argumentácii sú uvedené v kontexte analýz koncepcie stvoriteľskej príčiny a formulovania vlastnej koncepcie teórie creatio ex nihilo. Niektoré aspekty argumentácie sú tu uvedené len z hľadiska samotného procesu stvorenia a z hľadiska jeho Pôvodcu – Stvoriteľa.

(1) Samotný proces stvorenia vylučuje tvrdenie, že každá vec, ktorá začína nanovo existovať, je výsledkom prechodu z jedného stavu do iného. Prechod sa tak dokonáva cez zmenu a pohyb. Pohyb či zmena zas musia vždy nastať v nejakom podmete, ktorému predchádza povstanie veci.

Stvorenie nie je pohyb, ani žiaden druh zmeny chápanej ako “aktualizácia možnosti ako takej”. Nie je ani činnosťou skladania praelementov, procesom odrážania sveta ideí, alebo emanáciou hypostáz z prajednoty.

Vzhľadom na slabosť nášho spôsobu poznávania môže byť tento akt popisovaný ako pohyb alebo zmena. Totiž náš rozum chápe stváranie ako pohyb, zmenu vzhľadom na to, že pojíma jednu a tú istú vec ako keby prv neexistovala a teraz existuje. Každý pohyb, každá zmena je aktom niečoho, čo predtým existovalo v možnosti. Avšak akt stvorenia, chápaný ako povolávanie do existovania celku bytia, nemôže byť chápané ako aktualizácia nejakej možnosti. Navyše predmety na hraniciach pohybu a zmeny (extrema mutus vel mutationis) vždy musia patriť do toho istého poriadku (ako pohyb). V skutočnosti stvorenia aj Stvoriteľ patria do rôzneho poriadku bytostnosti. Stvoriteľ je bytím nestvoreným (absolútnym), je existovaním. Samotný akt stvorenia nie je však aktualizáciou možnosti ani nie je konaním nasmerovaným “k niečomu”. Ba čo viac, v každom pohybe alebo zmene musí byť niečo “pred” a “teraz”. Pričom stvorenie je povolaním k bytiu celej substancie veci spolu s jej modusmi a taktiež s časom. Tomáš upozornil, že proces stvorenia iba prenosne možno nazvať zmenou alebo pohybom. Menovite v tom zmysle, nakoľko stvorená vec má “bytie po nebytí”. Prenesene hovoríme aj vtedy, keď jedna vec povstáva z druhej v prípade, že sa jedna vec nepremieňa na druhú, ale iba keď nastupuje po druhej (napr. deň po noci). Pohyb je vlastnosťou bytia, ktorý vlastne povstal.4 Totiž proces utvárania vecí spočíva v ich povolávaní k bytiu v celku. Týmto nie je potrebné, aby tento akt predchádzala nejaká pasívna možnosť. V týchto veciach, ktoré povstávajú vo výsledku pohybu alebo zmeny, povstanie nie je rovnoznačné s ich povolaním k existovaniu a je iba aktualizáciou možnosti od počiatku jestvujúcej matérie. Tam zase, kde povstávanie nie je výsledkom pohybu, tam stavanie sa nepredchádza existovaniu.

(2) Stvorenie je predovšetkým akt mysle a vôle Stvoriteľa, utvárajúci “celú substanciu veci” (tota substatia rei in esse producitur). Ide o špecifické konanie, ktoré nie je ničím determinované: ani prirodzenosťou, ani matériou. Medzi vôľou a činom niet žiadneho sprostredkovania, ktoré by hýbalo vôľu k činnosti. Myslenie a chcenie je konaním Stvoriteľa. Teda účinok vyplýva z rozhodnutia rozumu a vôle. Takto rozum určuje pre stvorenú vec každú podmienku a taktiež určuje aj čas. Nič neprekáža, aby konanie Stvoriteľa bolo od vekov, účinok však nebol od vekov, ale “v tom čase, v ktorom Stvoriteľ od vekov nariadil”.5 Tomáš tiež obrátil pozornosť, že pred počiatkom stvorenia nie je možné prijať nejaký rozdiel v trvaní. Nebytie totiž nemá ani mieru (rozmer) ani trvanie. Trvanie však Stvoriteľa, ktorý je večný, nemá časti. Je ono nezložené a niet v ňom ani predtým ani potom. Je nenáležité porovnávať počiatok stvorenia v nejakých rôznych, v čase usporiadaných etapách podľa vopred jestvujúcej miery. Stvoriteľ povoláva k existovaniu súčasne aj účinok aj čas. Maximálne je možné pozastaviť sa nad tým, prečo Stvoriteľ dal počiatok stvoreniu, a nie prečo to neurobil skôr alebo neskôr. Totiž v opačnom prípade by sme museli prijať nekonečnosť a večnosť času.

(3) Samotná prirodzenosť náhodných bytí domáha sa zodpovedného dôvodu ich justovania. Ide o bytia tak materiálne ako aj nemateriálne. Nevyhnutnosť nejakého poriadku v stvorených veciach (napr., že človek musí mať telo a dušu, trojuholník tri strany) nevynucuje so sebou nevyhnutnosť odvečného existovania tohto predmetu. Týmto vyvrátil presvedčenie, že rody vecí musia byť večné, keďže iba takým spôsobom môže byť zachovaná prirodzenosť bytí, ktorú prejavujú jednotlivé indivíduá. Podľa Tomáša tu sa vychádza od existovania rodov už povolaných k bytiu, čiže odvoláva sa na prirodzenosť bytí už stvorených takým spôsobom.

4. Vlastný akt stvorenia

Stvorenie ako akt vytvárania, nesie v sebe zvláštne chápanie, že je to akt Stvoriteľa, stanovujúci prvé prenesenia, prvú závislosť (vzťah), ktoré ešte doposiaľ neboli. Pred Stvoriteľom nič včasnejšie nebolo. Takto chápaný akt stvorenia je predovšetkým ustanovením (konštitúciou) “samej závislosti stvoreného existovania od zdroja, ktorým je ustanovené. Preto patrí do rodu relácie (je istým druhom vzťahu) a tým mu nič neprekáža byť vo stvorení ako podmet”.6

Výsledkom tohto konštitutívneho aktu, sú konkrétne bytia ako podmety (subiecti) spolu s ustanovením prvých bytostných vzťahov. Obsah týchto prenesení-relácií vyjadrujú existujúce bytia tým, že sú a čím sú. Jednotlivé stvorené veci teda so sebou ukazujú myšlienku (rozum) Stvoriteľa spolu s Jeho vôľou, ktoré sú v nich vpísané (stanovené) a súčasne s nimi aj povolané k bytiu. Stvoriteľ totiž nie je ničím determinovaný vo svojom “konaní”. Z toho možno povedať, že každá Jeho myšlienka je konštitúciou novej veci. Mysliac totiž “myslí vecami” (nie ako človek, pojmami alebo ideami) a týmto spôsobom povoláva ich k existovaniu. Z tohto dôvodu všetky stvorenia, ako aj celý svet sú zvonkajšnením mysle a vôle Stvoriteľa.

Predsa treba zvážiť, že akt stvorenia, vyjadrujúci sa ustanovením prvých relácií, v podstate sa uskutočňuje v stvorení (ako podmete) a nie v Stvoriteľovi. Tak ako je to v prípade umelca, ktorý tvorí obraz. Akt jeho myšlienky a vôle je reálne obsiahnutý vo vytvorenom diele, a nie v ňom samom. S tým však, že umelec nepovoláva k bytiu celé svoje dielo, ale iba ideu (myšlienku), ktorú “vtláča” do existujúceho už materiálu. Stvoriteľ zase povoláva k existovaniu aktom svojho rozumu a vôle celé bytie. A tým ustaľuje, určuje a ustanovuje obsah aj formu bytia, jeho substanciu (bytnosť) aj módy (prípadky). Poznávajúc veci odhaľujeme prenosný vzťah každej z nich k Stvoriteľovi ako svojmu prameňu existovania a poznania. Zvlášť treba zdôrazniť, že samotný akt stvorenia je konštitujúcou (ustanovujúcou) produkciou “nejakej relácie, ktorá je vždy nejakou konkrétnou vecou (bytím), a nie je ani (niečím) nestvoreným ani cez iné stvorenia utváraná. Keďže však účinok stvoreného reálne závisí od Stvoriteľa, musí byť táto relácia nejakou vecou. Každá vec totiž je Bohom uvedená do existovania”.7 Akt stvorenia ako ustanovenie odpovedajúcich relácií nie je možné vnímať ako vzor platónskeho “modelu sveta”, alebo “idey veci”, či “matematicko-geometrických stálych štruktúr”, ktoré ako večné a nestvorené stanovili pre demiurgov vzory k nasledovaniu. Tomáš pozorne si všíma, že zo strany Stvoriteľa všetky stvorenia sú “predmetom” Jeho rozumu a vôle, a teda majú status “zmysluplnej skutočnosti”. Odtiaľ božský rozum a vôľa ako aj ich obsah sa realizujú fakticky v konkrétnych stvorených veciach.8 Iba v stvorených bytiach a cez ne môže byť poznávaný Stvoriteľ. Niet inej možnosti pre rozumné stvorenia. Deje sa to preto, že “relácia nie je reláciou cez inú reláciu, keďže týmto spôsobom by sa šlo do nekonečna, ale sama o sebe je odkazom, keďže do jej podstaty patrí byť reláciou (odkazom). Preto nie je dielom iného stvorenia, cez ktorý by samotné stvorenie muselo byť stvorené, a tak by sa šlo do nekonečna”.9 Takýto súbor ustanovených relácií skrze rozum a vôľu Stvoriteľa sa realizuje ako konkrétne bytie. Inými slovami bytia sú povolané k existovaniu v určenej “prirodzenosti” (povahe): materiálne aj nemateriálne, jednoduché aj zložené, rozumné a iné, atď. Tak ako umelec tvoriac dielo, napríklad obraz, formujúc o ňom myšlienku, robí ho závislým od seba a uvádza ho k bytiu, tzn. určuje obsah obrazu, jeho formu, materiál, vlastnosti, farby, atď. Týmto spôsobom v ňom viaže navzájom jeho rôzne elementy, ale tieto elementy už netvorí. Končí kdesi pri istých materiáloch tohto stvoreného sveta, s ktorými narába. Stvoriteľ je však ten, ktorého produktom je všetko a všetko vychádza z jeho rozumu a vôle. Takto chápaný akt stvorenia je niečím špecifickým a neopakovateľným v akomkoľvek inom konaní.

Zhrnutie

(1) Stvoriteľ je prvá vo vzťahu k tomu všetkému, čo povstáva ako účinok jej konania.10 Stvoriteľ povoláva k existovaniu jednotlivé stvorenia, jednotlivých ľudí, zvieratá, rastliny alebo substancie, ale vždy s celým obsahovým vybavením: tak materiálnym ako aj formálnym všetkého druhu jej konkrétnych modalít. Všetko zodpovedá mysli (idey) a cieľu.11 (2) Bytia, ktoré boli povolané k existovaniu sú skrz-naskrz preniknuté “reláciami” a ukazujú akoby “súhrn mysle” Stvoriteľa, ktorý preniká tak matériu ako aj formu veci, tak bytnosť ako aj existovanie, substanciu aj prípadky. (3) Človek, ktorý poznáva veci, vlastne sa v nich stretáva s tým, čo v presnom zmysle je “odkazom všetkých odkazov, reláciou všetkých relácií.12 Vďaka tomu svet osôb, zvierat, rastlín a vecí je nám daný ako kniha, do ktorej Stvoriteľ zapísal pravdu o nich samých a taktiež o Sebe. Z nej čítame jednotlivo a konkrétne existujúce bytia, ktoré sú darom, tzn. nesú v sebe úmysel Stvoriteľa. V opačnom prípade by jednotlivé veci museli byť ľudským rozumom postulované “kreované”, “vymýšľané”. (4) Svet je v skutočnosti racionálny: poznávaný-pravdivý, chcený: cieľový-dobrý, lebo je totiž aktom intelektu a vôle Stvoriteľa a ako taký môže byť bez ohraničenia poznávaný. Človek sa môže učiť z vecí: ľudský rozum racionálnosti (recta ratio) a vôľa oprávnenosti (recta voluntas). Racionálnosť ľudského poznania je založená na racionálnych zákonoch existujúcich vecí. (5) Vecí tohto sveta realizujú svoje určené ciele a v tom prejavujú svoje prirodzené dobro. Nepostuluje ich človek, ale ich iba odhaľuje ako v nich prítomné, ktoré dokáže formulovať v zásadách poznania a konania. (6) Tak teória stvorenia ex nihilo vylučuje skepticizmus v teórii poznania a realativizmus v teórii postupovania (konania), ateizmus v náboženstve a antisubstancializmus (procesualizmus) v metafyzike. Nakoniec v opačnom prípade sa stráca aj zmysel existovania sveta aj človeka. (7) Teória stvorenia umiestňuje na pravú mieru aj povstávanie nových bytí už v stvorenom svete, napr. cestou rodenia (rastliny a zvieratá), cestou bezprostredného individuálneho stvorenia (človek spolu s dušou), vytvárania (diela umenia a techniky). Všetko však povstáva nakoniec mocou hlavnej príčiny, ktorou je Stvoriteľ, ktorý je príčinou všetkých príčin a existovaním všetkého existovania.13 (8) Prečo svet povstal? Nepovstal zo žiadnej nutnosti ani zo žiadnej preexistujúcej matérie. V povolávaní veci z nebytia k existovaniu možno vidieť výraz najvyššej moci a dobroty Stvoriteľa. Je svedectvom a znakom slobodnej vôle Stvoriteľa.


© ÚSKI 2005 - www.uski.sk