Vstup štátov strednej a východnej Európy (ďalej SVE) do Európskej únie sa stane ďalším významným krokom pre zjednotenie európskeho kontinentu. Európa tak aj formálne zbúra posledné zvyšky “železnej opony”, ktorá oddeľovala obe časti nášho kontinentu. Proces zjednotenia bude náročný pre obe strany nielen z ekonomicko-politického, ale aj z duchovného hľadiska. Bude nutné prekonať veľa predsudkov na oboch stranách.

Medzi obyvateľmi západnej Európy pretrváva nedôvera k “zaostalým” a “nekultúrnym” Východoeurópanom, nakazeným komunizmom. Medzi našimi ľuďmi prevláda neistota, pocity menejcennosti z nižšej ekonomicko-sociálnej úrovne našich krajín, obavy z pohltenia, nedostatok sebavedomia. Sú tieto pocity menejcennosti reálne a oprávnené?

Istotne existuje veľká miera zaostávania SVE vo vzťahu k západoeurópskym susedom. Zjednotenie Európy však nemôžeme redukovať iba na ekonomické a sociálne parametre. Skutočné a všestranné zjednotenie predpokladá jednotu a porozumenie rôznych národov Európy v hlavách a srdciach miliónov ľudí, teda zjednotenie duchovné.

Dnešná Európska únia s temer pol miliardou obyvateľov je z hľadiska ekonomického potenciálu najväčším hospodárskym zoskupením sveta, väčším než Severná Amerika či Japonsko s ázijskými “tigrami”. Ďalším politickým zjednotením a organizáciou spoločnej obrany sa EÚ stane aj významným globálnym geopolitickým hráčom na svetovej šachovnici. Môžeme sa tým uspokojiť?

Zjednotená Európa čelí podľa demografických ukazovateľov vážnemu poklesu. V najbližšom polstoročí poklesne počet obyvateľstva Európy o viac ako 15 %. (Rovnakú tendenciu má aj vývoj v Rusku). V budúcej súťaži jednotlivých civilizácií zjednotená Európa bude z hľadiska populácie stále v nevýhodnejšom postavení. Uvážme, že 95 % prírastku svetovej populácie vzniká práve v krajinách “tretieho” sveta, najmä v krajinách moslimskej civilizácie v Afrike a Ázii. Čína má už vyše 1,2 miliardy obyvateľov, India prekročila 1 miliardu. Ak ľudia krajín Európy budú pokračovať v životnom štýle 20. storočia, ohrozujú svoje vlastné postavenie na globálnom javisku.

S demografickým vývojom úzko súvisí ďalšie veľké nebezpečenstvo pre Európu. Nazývam ho “samodeštrukciou” vnútornej identity Európy. Počas uplynulého storočia, najmä po druhej svetovej vojne, došlo v oboch častiach rozdelenej Európy k poklesu kresťanského duchovného hodnotového systému. Vo východnej Európe vládol temer pol storočia ateistický totalitný komunistický režim, ktorý sa zameral na programovú deštrukciu kresťanstva.

V západnej časti Európy v tieni ekonomického vzostupu došlo tiež k zoslabeniu kresťanského hodnotového systému. Prejavuje sa zvýšenou sekularizáciou, rozleptaním klasických foriem manželstva, rodiny, rastom kriminality, drogových závislostí. Jednoducho a otvorene povedané, veľká časť Európy sa otvorene alebo skryto zrieka svojho duchovného dedičstva, kresťanskej civilizácie. Je to nielen smutné, ale aj znepokojujúce. Európa sa zrieka kresťanských hodnôt práve v kľúčovom období, keď sa na svetovom javisku objavujú extrémistické sily iných nekresťanských civilizácií, ktoré používajú všetky formy otvoreného násilia, od terorizmu po hrozbu zbraňami hromadného ničenia.

Z horeuvedeného globálneho hľadiska musíme posudzovať aj možný prínos našich národov SVE pre zjednotenie Európy. Tento prínos má predovšetkým duchovný rozmer. Presnejšie povedané, prínos pri obrane, zachovaní a rozvoji kresťanskej civilizácie v Európe.

Náš možný prínos do duchovnej pokladnice zjednotenej Európy vidím v troch dimenziách:

Stredná a východná Európa vložila už v minulosti svoj veľký vklad do obrany kresťanských hodnôt a teda neprichádza do zjednotenej Európy s prázdnymi rukami.

Pri analýze by nám mohla pomôcť nedávna historická skúsenosť. Nutnosť žiť viac ako štyri desaťročia pod aktívnym komunistickým režimom nepriniesla iba obrovské utrpenie a obete. Súčasne priniesla u tých veriacich, čo vytrvali, aj zvrúcnenie náboženského života a neochvejnú dôveru v Božiu milosť. Vznik neformálnych spoločenstiev, ba i vytesnenie Cirkvi z verejného života, to všetko získalo náboženským spoločenstvám väčšiu autoritu, ako kedykoľvek predtým. Napriek zákazom a prenasledovaniu pracovali rehoľníci a rehoľníčky a aktivizovali sa laici.

Po páde totalitného režimu vznikla obrovská možnosť zúročiť tento duchovný kapitál. Renesancia cirkevnej správy, reholí, zrušenie cenzúry, to všetko dáva predpoklady pre nový rozmach. Vznikali ilúzie, že dôjde k novému rozkvetu, ktorý nebude mať obdoby. Mnohí podcenili globálny proces sekularizácie, ktorý nezmenene pokračoval aj za podmienok politickej slobody a bez vonkajšieho nátlaku. Politické násilie vystriedal tlak masmédií, ktorému ľudia podliehajú dobrovoľne.

Pre zjednotenú Európu by mal obrovský význam pozitívny príklad revitalizovaného náboženského života u nás. Či sme schopní dať tento príklad, je stále otvorená otázka pre všetkých veriacich ľudí u nás.

Zjednotenie východnej a západnej časti Európy prinesie so sebou aj zmeny v kultúrnej tvári doterajšej Európy, nad ktorými sa málokto zamýšľa.

Ekonomická a politická integrácia Európy doteraz prebiehala v štátoch prevažne germánskeho a neskôr anglosaského okruhu (Nemecko, Rakúsko, Holandsko, Dánsko, Nórsko, Švédsko, Veľká Británia) a románsko-latinského prípadne mediteránneho okruhu (Francúzsko, Belgicko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, Grécko). Napriek rozdielnosti kultúr a jazykov, bola tu istá črta spoločného vývoja, daná pobrežím Atlantického oceánu alebo Stredozemného mora, tradíciami moreplavectva a obchodu.

Vstupom nových krajín SVE vstupujú na európske javisko viaceré malé národy vnútrozemského charakteru. Okrem baltických štátov, ktoré majú isté spoločné črty s germánskym či škandinávskym svetom, stanú sa členmi EÚ viaceré slovanské štáty. Hranice zjednotenej Európy budú na hraniciach ďalších veľkých slovanských štátov, s ktorými sa predpokladá úzka spolupráca, prípadne neskoršia integrácia (Ukrajina, Ruská federácia). Špecifickú váhu slovanských krajín v budúcej integrovanej Európe je dnes ťažké odhadnúť. V každom prípade sa v Európe znova objaví na scéne tretí pilier, slovanský svet.

Z hľadiska vierovyznaní pozoruhodné budú prírastky katolíckych krajín (Poľsko, Litva, Slovensko, Česko, Maďarsko, Slovinsko, Chorvátsko), pribudnú dva formálne protestantské štáty (Lotyšsko, Estónsko). Osihotené pravoslávne Grécko dostane v Bulharsku, Rumunsku a perspektívne aj Srbsku posilu v tábore kresťanov východného obradu. Neskoršie prípadné rozšírenie EÚ na východ prinesie ďalšie rozšírenie pravoslávneho kresťanstva (Ukrajina, Rusko).

V dôsledku odlišného historického vývoja národov východnej časti Európy na dotyku s mimoeurópskymi civilizáciami a kultúrami, sa vytvoril v našej časti sveta životný štýl, ktorý sa značne odlišuje od súčasného západoeurópskeho či severoamerického štandardu. I keď proces globalizácie pôsobí v smere odbúravania mnohých regionálnych zvykov a kultúr, predsa má životný štýl našich národov špecifické črty.

Na základe pobytu v severoamerickom anglosaskom prostredí predpokladám, že viaceré prvky životného štýlu SVE môžu byť pre “západného” človeka pozoruhodným objavom, ba prínosom. Myslím tu na širokú škálu životných prejavov, ako napríklad:

Pravdaže, mnohé z týchto “východoeurópskych” čností sú už dnes na ústupe. Ich pretrvanie závisí výlučne od staršej generácie. Niektoré z týchto osobitostí životných postojov majú aj negatívne dôsledky: družnosť, pohostinnosť, otvorenosť sú často spojené s neefektívnym mrhaním finančných prostriedkov, nemiernou konzumáciou jedál, ale najmä alkoholu. Snahy odvďačiť sa vedú k narastaniu korupcie. Prílišná pripútanosť k rodisku má za následok nízku sociálnu mobilitu a následne rast nezamestnanosti, nízku flexibilitu pracovníkov, atď. Jazyková, národná či náboženská identita môže vyústiť do nedôvery k ľuďom, ktorí hovoria inou rečou, vyznávajú inú vieru, k javom xenofóbie a netolerancie.

Z našich úvah vyplýva, že pri vstupe do Európskej únie majú kresťania Slovenska a ostatných krajín SVE osobitnú zodpovednosť. Európske zjednotenie musíme chápať nielen ako veľkú výzvu, ale aj ako veľkú príležitosť, aby sme pomohli Európe pri znovunájdení svojej identity a kresťanského základu. V terajšom čase zvýšeného napätia v globálnych vzťahoch musíme posilniť Európu nielen politicky, ekonomicky, ale predovšetkým duchovne. Musíme napomôcť pri zastavení duchovnej samodeštrukcie Európy. Musíme obnoviť duchovnú silu Európy, jej duchovnú konkurencieschopnosť v súťaži s inými svetovými civilizáciami a náboženskými predstavami.

Naša dávna Európa vznikla pokresťančením mladých národov a etník, ktoré v čase zániku Rímskej ríše nazývali barbarmi. Pred podobnou dejinnou úlohou stojí dnes každý kresťan, či sa nachádza na západ alebo na východ od Viedne. Nie náreky, nie strašenie, ale pevný postoj veriaceho človeka, ktorý vie nachádzať prameň milosti, môžu urobiť z našej starej a vzdelanej Európy vlasť nás všetkých, kde sa budeme dobre cítiť a budeme na ňu hrdí.