Andrej Filipek

Veľa nás toho čaká v úplne novej situácii, v akej sme sa ocitli od 1. mája, keď sme sa stali súčasťou Európy liberálnej, Európy, ktorá sa chce tak veľmi páčiť sama sebe, že je ochotná úplne sa zrieknuť svojich koreňov, a preto musíme priložiť ruku k účinnému odzrkadľovaniu Kristovho svetla a umožňovať, aby jeho tvár žiarila aj pred generáciami nového tisícročia.

Ak to máme realizovať tak, aby sme poznali radosť života vďaka čistému svedomiu, potom našou prioritou musí byť snaha živiť sa Božím slovom, aby sme sa stali “služobníkmi Slova” v našom evanjelizačnom poslaní.

Boží Syn sa stal človekom z lásky k ľuďom, aby im všetkým umožnil dosiahnuť plnosť života, dosiahnuť dokonalosť, ku ktorej ich Stvoriteľ povolal, preto každý z nás musí venovať osobitné úsilie niektorým aspektom evanjeliovej radikálnosti, ktoré nemôžu ostať nepovšimnuté, i keď sa často tak málo chápu, že robia celé učenie Cirkvi nepopulárnym. Myslíme tu na povinnosť angažovať sa za rešpektovanie života každého človeka od počatia až po jeho prirodzené ukončenie.

Svätý Otec nás na začiatku tretieho tisícročia pozval, aby sme mali pozorné oči, a predovšetkým veľkorysé srdce, aby sme sa aj my stali nástrojmi Božieho Syna, ktorý sa z lásky k ľuďom stal pred dvetisíc rokmi človekom a ktorý koná svoje dielo aj dnes.

To, že hodnoty existujú, je aspoň tak isté, ako to, že ja sám existujem a že existuje aj druhý človek (to poznávam vďaka láske – čo potvrdzuje ten, kto miluje).

Hoci termín “hodnota” je novoveký a svoj pôvod nemá v etike, predsa samotná činnosť hodnotenia a vypovedania hodnotiacich úsudkov siaha až ku základom ľudskej existencie. Ide totiž o základný spôsob správania človeka voči svetu. Človek, na rozdiel od zvierat, sa vyznačuje axiologickou citlivosťou a vďaka hodnotám jeho život získava zmysel.

“Idea človečenstva predpokladá, že človek je bytie stojace pred hodnotami, a môžeme povedať, že v istom zmysle je odsúdený na ich realizáciu, ak chce byť naozaj človekom.”

Celý mravný život človeka plynie uprostred prežívania hodnôt, z ktorých čerpá svoju moc. Človek sa vo svojej aktivite, vďaka konkrétnej hodnote, realizuje a definuje. Aby človek vykonal nejaký skutok, musí sa zjednotiť so samou hodnotou, ktorá dokáže, že človek skutočne niečo robil. Preto sa hodnota objavuje vo svojej existenciálnej podobe až vtedy, keď je prejavom rozhodovania človeka. V tom spoznávame hodnotu ako motív, ktorý nás vedie ku konkrétnemu úsudku a rozhodnutiu. Robím, lebo niečo som spoznal ako hodnotné.

A ak dnes hovoríme o kríze hodnotenia, tak správnejšie by sme mali povedať, že táto kríza je v človeku a v jeho rozhodnutiach, a nie v samotných hodnotách.

Tak si každý z nás môže napríklad uvedomiť, že duchovné hodnoty sú dôležitejšie ako materiálne. Lebo o človeku, o jeho dokonalosti rozhodujú duchovné hodnoty. To, že duchovné hodnoty sú vyššie, môžeme spoznať z jednoduchého faktu: duchovné sily človeka, ako rozum a vôľa, sú nasmerované na ovládnutie a využitie matérie. Preto, ak podriadime etiku ekonómii, je to nielen ohrozením mravnosti, ale ohrozením samotného človeka.

Stáva sa, a nie zriedka, že keď sa človek rozhoduje, duchovné hodnoty prehrávajú. Táto prehra je vlastne prehrou človeka. A tak kríza hodnôt je krízou ľudských rozhodnutí, v ktorých človek dáva odpoveď hodnote – jeho odpoveď je obsahom motivácie –, ale táto hodnota je odlišná od pravdy, nie je totožná s pravdou.

Kde sa človek rozhoduje, kde niečo rieši, tam najskôr robí úsudok o hodnote aj o sebe. Robí úsudok o tom, ktorá hodnota je pre neho vyššia, a ktorá je nižšia, ktorá ho viac priťahuje a ktorá ho priťahuje menej. Tu si treba uvedomiť, že je dôležité posilňovať v sebe schopnosť konať v súlade s pravdou.

Akú úlohu má v oblasti získavania hodnôt náboženstvo? Čo zvláštne môže vniesť do tejto sféry a ako sa môže zaslúžiť o mravný pokrok?

V tomto smere je veľmi zaujímavý postoj Platóna. Podľa neho, kvôli poznaniu pravdy o svete je potrebné zapojiť aj informácie, ktoré nemajú svoj pôvod v zmyslovej skúsenosti a nie sú podopreté ani rozumovými argumentmi, ale pochádzajú z oblasti “posvätnej tradície”, ktorú by sme mohli označiť ako zjavenie. Všetko nás totiž presviedča o tom, že keď človek hľadá pravdu, keď sa usiluje pochopiť zmysel sveta a zmysel jestvovania človeka, nemôže sa vyhnúť informáciám “mimo rozumu”.

A tak, keď hovoríme, že človek, ktorý hľadá pravý zmysel a hodnoty, musí mať na zreteli celok poznávanej reality, platí to aj o zjavenej pravde. Veriaci kresťan vie, že svetlo potrebné pre poznanie celku sveta svieti a ponúka sa človeku ako Osoba, ako vtelený Boh, Ježiš Kristus.

Hľadajúc pravdu o človeku, hľadajúc dokonalú predstavu človečenstva dostávame sa k tomu, aby sme ukázali podstatnú spojitosť medzi náboženstvom a kultúrnymi hodnotami.

Pápež však súčasne upozorňuje na skutočnosť, že súčasná kultúra prežíva krízu: “Situácia človeka v dnešnom svete, ako sa zdá, je ešte ďaleko od objektívnych požiadaviek mravného poriadku, od nástojčivých požiadaviek spravodlivosti a ešte viac od vzájomnej lásky medzi ľuďmi.”

Pojem kultúra je mnohovýznamový. Svätý Otec označuje týmto pojmom spôsob jestvovania, spôsob “bytia” človekom. Kultúra je pre pápeža niečím špecificky ľudským, čo sa spája predovšetkým s tým, aký je človek.

Všetky kultúrne výtvory sú druhotné a relatívne, s človekom sa spájajú len nepriamo. Svätý Otec priznáva jednoznačnú prevahu duchovnej kultúry nad materiálno-technickou. Kultúrou je všetko, čo vplýva na rozvoj a pokrok človeka, čím človek svedčí o svojom človečenstve a o svojom vnútornom duchovnom živote.

Pápež vo svojom učení veľmi zdôrazňuje dôležitosť spojenia kultúry a viery, hovorí o syntéze kultúry a viery. Viera je v tejto syntéze chápaná ako stretnutie Boha s človekom a má dialogický charakter. Viera je Božím darom, ktorý pozýva človeka dať odpoveď v podobe rozhodnutia, je teda v istom zmysle spôsobom pohľadu na život, chápania všetkých udalostí vo svetle Ducha Svätého.

Spojenie medzi vierou a kultúrou má spočívať v tom, že viera vyplní život človeka aj kultúru, ako jeho neoddeliteľnú súčasť, kresťanskými hodnotami.

“Viera, ktorá sa nestáva kultúrou, nie je vierou v plnosti prijatou, dokonale premyslenou a prežívanou v plnej vernosti.”

Naša viera sa nevyhnutne musí prejaviť v kultúre, ba sama sa musí stať kultúrou. Kresťania sú pozvaní vydávať svedectvo, vyznávať svoju vieru, a teda ich viera sa má odzrkadľovať v dielach kultúry. Viera privádza ku kultúre a kultúra musí privádzať k viere. Obe tieto skutočnosti sa vzájomne prenikajú.

Kultúra, ak sa má stať v plnosti ľudskou a autentickou, potrebuje vieru, a viera sa má prejaviť v kultúre, lebo bez toho nie je vierou v plnosti prijatou a premieňajúcou život človeka. Kresťanská viera má byť základom kultúry, keďže je aktom celej osoby, je zakorenená vo vnútri človeka a odzrkadľuje sa v jeho každodennom živote.

Charakteristickou vlastnosťou človeka je to, že sa stále pýta prečo? Celé tisícročia svojich dejín vytrvale hľadá odpovede na svoje otázky. Zaujíma ho okolitý svet, ale nadovšetko ho zaujíma jeho vlastná existencia, preto ľudský život môžeme definovať ako hľadanie pravdy.

Svätý Otec, odvolávajúc sa na sv. Tomáša Akvinského, ktorý povedal, že ľudstvo žije pravdou a umením, vo svojich príhovoroch, apoštolských listoch, exhortáciách a encyklikách jednoznačne ukazuje duchovnú kultúru ako základ ľudského bytia, pričom integrálnou časťou tejto kultúry je intelektuálne poznanie, na základe ktorého sa objavili prírodné, humanitné a filozofické vedy. “Primerané utváranie kultúry vyžaduje zapojenie celého človeka, ktorý v nej rozvíja svoju tvorivosť, svoju inteligenciu a svoje poznanie sveta a ľudí. Okrem toho vnáša do nej svoju schopnosť sebaovládania, osobnej obety, solidarity a ochoty podporovať spoločné dobro.”

Kultúra má charakter osobný a v jej počiatkoch je vždy badateľný hlad po pravde a po ľudských hodnotách. Hlavným predmetom záujmu pápeža je vždy človek, ktorý vo svete predmetov – vecí, je jediným podmetom schopným reflektovať svet aj seba samého.

Vnútornou potrebou človeka je túžba preniknúť prirodzenosť sveta aj svojho bytia. Človek je vo svojej prirodzenosti nasmerovaný ku pravde. Práve reflexiou nad vlastným poznaním objavuje človek seba samého ako bytie, ktoré je spojené s pravdou, je teda povinný ju uznávať a v prípade potreby vydať o nej svedectvo aj vonkajšími skutkami. V tom spočíva aj prameň prirodzenej dôstojnosti človeka. Jedine človek je schopný poznať pravdu, ktorá dáva zmysel jeho existencii. Človek sa práve poznaním pravdy realizuje.

Pravdu nie je možné nijakým spôsobom ohraničiť, je pre všetkých a pre každého, a keď podľa pravdy žijeme, stáva sa ešte univerzálnejšou. (Porov. Ef 4, 15) Každý človek má právo hľadať pravdu svojou vlastnou cestou, pravdu, ktorá má existenciálny rozmer, súvisiaci s jeho životom; jedine taká pravda ho nakloní obetavo slúžiť poznanej pravde.

Ján Pavol II. veľmi zdôrazňuje, že povinnosť hlásať pravdu a zachovať vernosť pravde patrí predovšetkým Cirkvi, tej všeobecnej, miestnej, ako aj tej malej, akou je rodina. Zodpovednosť za Božiu pravdu si vyžaduje, aby sme ju správne chápali a milovali. Pravdu treba hlásať s láskou, len tak bude ochotne prijímaná a uskutočňovaná v každodennom živote. Cenou pravdy a lásky je veľmi často kríž, jeho ovocím je však zmŕtvychvstanie.

Pravda je hlavnou hodnotou. Jej základná úloha je jasná, keď si všimneme vzťah medzi pravdou a mravným dobrom: “Ak sa človek dopustí zlého, správny úsudok jeho svedomia ostáva v ňom svedkom univerzálnej pravdy spojenej s dobrom. … Tak sa v praktickom úsudku svedomia, ktorý ukladá osobe povinnosť vykonať konkrétny skutok, prejavuje ako puto medzi slobodou a pravdou.”

Svätý Otec veľmi negatívne hodnotí koncepciu tzv. kreatívneho svedomia, podľa ktorého individuálny človek môže kreovať kritériá dobra a zla v konkrétnej situácii, lebo sloboda svedomia nie je nikdy slobodou od pravdy, ale len v pravde. Koncepcia kreatívneho svedomia má svoj prameň v liberálnom individualizme, ktorý spochybňuje existenciu objektívnej pravdy alebo ju relativizuje.

Kristus povedal: “Pravda vás vyslobodí.” (Jn 8, 32) To značí, že bez pravdy niet skutočnej slobody ani v osobnom, ani v spoločenskom rozmere. “Sloboda popiera seba samu, smeruje k autodeštrukcii a ku zničeniu druhého človeka, keď prestáva uznávať a rešpektovať ustanovujúce spojenie s pravdou.”

Každý inteligentný človek môže poznať pravdu, ale jedine človek vnútorne slobodný je schopný ju aj vnútorne, bytostne prijať. Byť slobodným znamená prinášať ovocie pravdy. Byť slobodným znamená vedieť sa podriadiť pravde a nepodriaďovať pravdu sebe a svojim rozmarom, záujmom či ekonomike. Pravda človeka neoslobodzuje ani od vnútorných, ani od vonkajších obmedzení, ale ho uschopňuje prekonávať tieto prekážky.

Pravda je neodmysliteľná pri realizácii spravodlivosti v individuálnych a spoločenských vzťahoch. Spravodlivosť bez lásky nie je možná, pritom si iste každý jasne uvedomuje, že obe spomínané hodnoty, spravodlivosť i láska, musia spočívať na pravde o človeku ako osobe.

Pápež vo svojich dokumentoch hovorí aj o spojení, ktoré je medzi pravdou a ďalšou hodnotou, ktorou je pokoj, mier. Nedostatok pravdy vyvoláva nedôveru a nepriateľstvo, čo vedie samozrejme k nenávisti medzi ľuďmi. Všetky konflikty a vojny sú dôsledkom nedostatku objektívnej pravdy v medziosobných I medzinárodných vzťahoch. Každá manipulácia informáciami, každá systematická diskreditácia protivníka, jeho osoby, jeho zámerov a skutkov, vydieranie a zastrašovanie je vlastne pohŕdaním pravdou.

Neodmysliteľným základom spoločenského života v každej jeho podobe, v rodine, v škole, na pracovisku, v meste, v národe je pravda. Ak budeme slúžiť pravde z lásky k pravde a k tým, ktorým túto pravdu prinášame a odovzdávame, budeme upevňovať spoločenstvo slobodných ľudí, utvárať spoločenstvo ľudí zjednotených láskou k pravde a vzájomnou láskou, pre ktorých láska k pravde je zjednocujúcou normou ich spojenia.

Ešte vždy máme zmiešané predstavy o našej národnej budúcnosti, vznikajú nové spory o tom, aké hodnoty si musíme podržať a čoho sa zrieknuť, a to všetko v spojitosti so vzťahom štátu k právam obyvateľov a k ich slobode.

Ide predovšetkým o otázku, či občan má právo a ochranu svojej osobnej autonómie pred mravným, zvykovým, náboženským tlakom väčšiny občanov, alebo naopak, či štát má uvádzať do života, ak je to potrebné, v podobe zákonných ustanovení a trestov, mravné, a náboženské presvedčenie väčšiny spoločnosti.

A tak sa znova a znova vynára otázka, či náš štát bude liberálny, alebo “klerikálny”, ako to radi vykrikujú niektorí politici či filozofi. Táto alternatíva je však neadekvátna skutočnému problému, lebo pod pojmom “liberálny” sa skrýva v skutočnosti hodnotovo nihilistická podoba štátu, kým pod pojmom “klerikálny” ide v skutočnosti o podobu štátu spočívajúcu na objektívnych hodnotách.

Niektorí, pokladaní za spoločenské autority, vyjadrovali svoje obavy z klerikálneho štátu, tieto obavy majú svoj pôvod v snahe iných, a dovolíme si podotknúť, že v našom prípade ide o 80 % obyvateľov tohto štátu, zakotviť kresťanské hodnoty v právnom poriadku.

Azda by bolo dobre uvedomiť si, že Cirkev, pripomínajúc úctu k týmto hodnotám, nenahradzuje štát, len hovorí o podmienkach jestvovania samotného štátu.

Podľa kresťanského učenia, spoločnosť umožňuje dosiahnuť plnú biologickú zrelosť, získanie informácií o svete, schopnosť ich pretvárať v procese myslenia, technickú schopnosť a ďalšie. Prebúdzanie, rozvoj a uspokojenie vyšších potrieb (poznávacích, estetických, spoločenských, mravných a náboženských) a prispôsobenie sa (otvorenie) druhému človeku umožňujú plnšiu sebarealizáciu osoby, preto základnou spoločenskou hodnotou je ľudská osoba.

Osoba je jedinou realitou schopnou bezprostredne komunikovať, je nasmerovaná k druhej osobe. Treba však zdôrazniť, že schopnosť komunikovať seba má hodnotiacu povahu, čo znamená, že človek má schopnosť podriadiť túto schopnosť potrebám druhých. Človek nemôže byť pre seba, ale má byť pre druhých.

Spoločenské smerovanie ľudského bytia má niekoľko prvkov: prekonanie egoizmu, čiže potreba pochopiť iných, ich motivácie, postoje, obavy, prejaviť druhým solidaritu tak v radostiach, ako aj v ťažkostiach, požiadavka dávať, čo je spojené so schopnosťou obetovať a s tvorivou vernosťou, ktorá si vyžaduje stále zaangažovanie a vôľu realizovať svoje životné povolanie.

Evanjeliový model spoločnosti, realizovaný od počiatku, ako to dosvedčujú Skutky apoštolov (Sk 4, 32 – 37; 2, 42.47), upozorňoval na vzťah k druhému človeku ako k bratovi.

Kresťania nečakali na vhodné dejinné podmienky, od počiatku sa usilovali realizovať bratské spoločenstvo, ktorého základom je dynamizmus lásky. Táto láska vplýva na stvárňovanie osobnosti človeka a spôsobuje, že človek sa stáva spoločenskou, slobodnou a milujúcou bytosťou. Kresťanská viera od začiatku zdôrazňuje, že sme “bratmi uprostred bratov”.

Spoločenská láska je “láska, ktorá je činná, ktorá sa obracia na človeka a vzťahuje sa na všetko, čo patrí k ľudskej bytosti”. Pápež hovorí o tom, čo spája všetkých ľudí, čo je spoločným dobrom.

A Druhý vatikánsky koncil hovorí o spoločnom všeobecnom dobre, že je to: “Súhrn podmienok spoločenského života, ktoré umožňujú tak spoločenstvám, ako i jednotlivým členom dosiahnuť plnším a nehatenejším spôsobom svoju dokonalosť.”

Tak sa dostávame k tomu, aby sme spokojne povedali, že spoločné dobro je v katolíckej etike podstatnou kategóriou, aj keď nie tou najhlavnejšou.

V tomto kontexte sa môžeme pokúsiť definovať demokratický štát. Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje vládu ako “vlastnosť, na základe ktorej osoby alebo ustanovizne vynášajú pre ľudí zákony a nariadenia a očakávajú od nich poslušnosť”.

K tomuto textu treba pripojiť text katechizmu, kde sa hovorí o právach osoby vyplývajúcich z osobnej dôstojnosti. Lebo ľudské práva sú “základom morálnej oprávnenosti každej autority. Spoločnosť, ktorá ich zosmiešňuje alebo ich odmieta uznať vo svojom pozitívnom zákonodarstve, podkopáva vlastnú morálnu oprávnenosť. Ak ich autorita nerešpektuje, musí sa opierať o silu alebo o násilie, aby si vynútila poslušnosť svojich podriadených”.

V podmienkach spoločenských premien v našom štáte polemík okolo kresťanských hodnôt je dosť a majú svoju deštrukčnú výrečnosť.

Po spustošení, aké nám zanechala marxistická ideológia, jej najväčším zlom, hoci asi nie vždy plne uvedomovaným, je antropologická deformácia, v súčasnosti sa u nás realizuje presadzovanie nihilizmu.