Problém komplexného poznania v konfrontácii s pozitivizmom podľa Vladimíra Sergejeviča Solov

KRESŤAN V 21. STOROČÍ Problém komplexného poznania v konfrontácii s pozitivizmom podľa Vladimíra Sergejeviča Solov Problém komplexného poznania v konfrontácii s pozitivizmom podľa Vladimíra Sergejeviča Soloviova

Gašpar Fronc

Motto:

Nemívají to učení lidé snadné. Čím více studují, tím více poznávají, že málo vědí. Ale to málo, co vědí, je pro ostatní tak mnoho, že se s učenými pány nemohou domluvit.

(T. Špidlík: Profesor Ulipispirus a jiné pohádky. Refugium, Velehrad 2000)

Viem, že nič neviem.

(Sokrates)

Čím viac človek pozná, tým viac sa mu odkrývajú úžasné nepoznané obzory a zisťuje, ako málo je vlastne toho, čo sme schopní naozaj poznať. Toto je moment, ktorý musí viesť úprimne hľadajúceho k pokore.

Čo vlastne vieme? Akú hodnotu má naše poznanie a ako vlastne súvisí s realitou? Otázka poznania patrila vždy medzi základné filozofické otázky – a to nielen preto, že je z teoretického hľadiska dôležitá, zaujímavá a lákavá, ale aj pre jej podstatné praktické dôsledky. Spor o tom, či má byť základom filozofie epistemológia alebo metafyzika, je závažnou otázkou pre celé generácie mysliteľov.

Naša dnešná situácia ja už podstatne odlišná napríklad od tej na počiatku gréckej filozofie. Vtedy a ešte po mnohé stáročia neskôr bol súhrn poznatkov ľudstva v jednotlivých oblastiach taký, že nebolo ťažké byť polyhistorom. Jeden človek mohol byť odborníkom v takmer všetkých oblastiach poznania, mohol poznať detaily a zároveň mať potrebný nadhľad. Naproti tomu dnes pokročila špecializácia v jednotlivých odboroch všetkých typov vedeckého poznania natoľko, že je ľahké stratiť súvislosť medzi jednotlivými úzkymi pohľadmi na realitu. Všetci zrejme poznáme položartovné vyjadrenia o tom, že dnes môže človek vedieť o “všetkom” – “nič”, alebo “všetko” – o “ničom”.

Pri určitej dávke zjednodušenia by sme mohli hovoriť o dvoch typoch myslenia – západnom, ktoré je skôr analytické a sústreďuje sa na detaily, a východnom, ktoré je skôr syntetické a hľadá obrazné vyjadrenie celku.

V teológii sa to prejavuje napríklad v rozprávaní o Bohu. Môžeme hovoriť o mnohých jeho atribútoch a môže to byť zmysluplná a užitočná úvaha, ale ani jeden atribút, ani ich súhrn nám nevyjadria Božiu podstatu, ktorá je tak jednoduchá, že je naším jazykom nevysloviteľná. Vždy ostaneme odkázaní len na jednotlivé atribúty.

Vo fyzike môžeme vidieť určitú vzdialenú analógiu v hľadaní “teórie všetkého”, ktoré, keď odhliadneme od jej základného fyzikálneho významu, môžeme vnímať tiež ako jeden z pokusov o transcendovanie množstva aspektov a hľadanie komplexného poznania.

O tom, že ani pre Soloviova táto téma nie je len prázdnou teóriou, svedčí skutočnosť, že svoje dielo Filozofické základy komplexného poznania začína úvahou o otázke zmyslu ľudskej existencie, ktorú predstavuje ako prvotnú otázku každej filozofie. Táto otázka má dva rozmery – jednak sa týka každého osobne, zároveň je to aj téma, týkajúca sa celého ľudstva. Správne riešenie otázky poznania a jeho vzťahu ku skutočnosti je nevyhnutným predpokladom správneho usporiadania ľudskej spoločnosti.

Ako človeka – jednotlivca, tak aj celé ľudstvo sa snaží vnímať celostne – ako jeden organizmus, v ktorom síce jednotlivé časti majú rôzne funkcie, ale všetko je nasmerované (alebo aspoň malo by byť) k prospechu celku, iba tak to má zmysel. To je jeden zo základných dôvodov, pre ktoré Soloviov hľadá komplexné riešenie otázky poznania v súvislosti s ľudským konaním a s usporiadaním spoločnosti.

Komplexný pohľad na tieto súvislosti podáva v nasledujúcej tabuľke:

		sféra tvorby	sféra poznania	sféra praktickej činnosti
subjektívny základ		cit	myslenie	vôľa
objektívny princíp		krása	pravda	blaho (dobro)
ÚROVEŇ	absolútna	mystika	teológia	cirkev (duchovné spoločenstvo)
	formálna	krásne umenie	abstraktná filozofia	štát (politická spoločnosť)
	materiálna	technické umenie	pozitívna veda	“zemstvo” (ekonomická)

Svoju snahu formulovať zásady komplexného poznania vníma Soloviov ako nezlučiteľnú s teóriou Augusta Comta o troch štádiách vo vývoji myslenia ľudstva. Táto teória tvorí, ako vo svojej kritike Soloviov výstižne poznamenáva, “hlavný, možno jediný základ pozitivistického systému”. Systému, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil vývoj západného myslenia v 19. a 20. storočí. Pozitivizmus Augusta Comta so svojím absolutizovaním poznatkov z vonkajšej zmyslovej skúsenosti ovplyvnil ideológiu marxizmu a scientizmu a cez tzv. druhý a najmä tretí pozitivizmus (empiriokriticizmus a logický pozitivizmus) tiež v súčasnosti významný prúd analytickej filozofie.

Comte sformuloval teóriu, podľa ktorej ľudstvo v prvom období vývoja myslenia všetku skutočnosť vysvetľuje teologicky, čiže sa opiera o vymyslené konštrukcie, ktoré vyhlasuje za nadprirodzené. Potom nasleduje štádium metafyzické, v ktorom ľudia všetko vysvetľujú pomocou svojich vlastných abstrakcií. Pod pojmom metafyzika môžeme u Comta chápať všetku filozofiu, ktorá nie je pozitivistická. Až napokon prichádza pozitívne a či pozitivistické obdobie, v ktorom sa všetko konečne vysvetľuje vedecky, čiže výlučne na základe toho, čo je pozitívne vo vonkajšej zmyslovej skúsenosti. Všetko ostatné je totiž neskutočné a teda nemá zmysel sa tým vôbec zaoberať. Pozitivisticky chápaná veda je teda v priamom protiklade k teologickému a metafyzickému mysleniu, ktoré prevyšuje a v hegelovskom zmysle dialekticky zruší. Príchodom pozitívnej vedy sa teda náboženstvo a metafyzika stávajú nadbytočnými, ba dokonca sú vnímané ako brzda ďalšieho pokroku v myslení a preto sa s nimi treba radikálne vysporiadať.

Soloviov naproti tomu teológiu, filozofiu a vedu vníma ako tri rôzne pohľady na realitu, ktoré si navzájom nekonkurujú, ale majú sa dopĺňať a vytvoriť vo vzájomnej jednote komplexný obraz skutočnosti v našom poznaní a zároveň ponúknuť komplexný návod pre ľudskú tvorbu aj usporiadanie ľudskej spoločnosti. Dokonca ani jeden z nich, akonáhle ostane vytrhnutý z kontextu ostatných dvoch, nemôže byť v súlade s komplexnou pravdou.

Na počiatku boli teológia, filozofia a veda zlúčené v jednom nedokonalom celku poznania ako jeho tri rôzne úrovne. Spojená bola mystika, krásne aj technické umenie. Neraz bol ten istý človek v jednej osobe teológ, filozof a vedec, v jednej osobe kňaz, vodca a hospodár. Až kresťanstvo oddelilo sacrum od profanum a tým zlikvidovalo vonkajšiu nedokonalú jednotu a prinieslo pravú slobodu.

Soloviov tiež hovorí o troch štádiách vo vývoji ľudského myslenia, ale chápe ich v inom zmysle. V prvom štádiu sú všetky tri pohľady (úrovne) spojené a podriadené akejsi absolútnej úrovni, ktorá ich pohlcuje a neumožňuje samostatný rozvoj. V druhom štádiu sa snažia o osamostatnenie aj za tú cenu, že sa budú stavať proti sebe. Až v treťom štádiu, keď sa ujasnia vzájomné súvislosti, môžu tieto tri pohľady vytvoriť novú jednotu a v plnej slobode vytvárať komplexný pohľad jak v oblasti teoretickej, tak aj v praktickej.

Ako sa dá vytvoriť takáto jednota teológie, filozofie a empirickej vedy, jednota, pre ktorú má Soloviov termín slobodná teozofia? Bežne sa rozlišujú dva druhy filozofie. Prvá je tzv. školská filozofia, ktorá je často vnímaná ako teória, = len teória, ktorá má len málo, alebo vôbec nič spoločné so životom. Druhá je praktická filozofia, týka sa života, rieši jeho praktické problémy. Ale ktorá je potom tá pravá, keď každá z nich dokonca aj pravdu chápe inak?

V tzv. školskej filozofii západnej tradície svojej doby rozlišuje Soloviov dva základné typy. Prvá je filozofia empirická, naturalistická. Jej objektom je okolitý svet, príroda vnímaná zmyslami, v nej najmä “atómy” a “sily”. Dôsledný empirizmus však napokon nevyhnutne speje ku skepticizmu, ako to výrazne ukazuje napríklad smerovanie filozofie Davida Huma. Zakladateľ britského pozitivizmu, John Stuart Mill, keď chce vysvetliť realitu vychádzajúc výlučne zo skúsenosti, je napokon nútený oprieť sa o predpoklad uniformity priebehu celej prírody, čím vlastne paradoxne prekročil empirický rámec. Akonáhle z nejakého pozorovania odvodíme vzťah, ktorý chceme považovať za zákon, dostávame sa už do oblasti špekulatívnej filozofie. Empirizmus teda umožňuje len poznanie javov, nie ich vysvetlenie. A jav je protikladom súcna v sebe. Nejestvuje sám, len vo vzťahu k vnímajúcemu subjektu. K realite sa teda nedostaneme, poznávame len obsah vlastného vedomia.

Tým vlastne prechádzame k druhému typu – k filozofii idealistickej, ktorý je podľa Soloviova vo vzťahu k spôsobu poznania čistým racionalizmom. Podľa neho je pravým súcnom to, čo sa dá poznať čistým rozumom. Sú to teda všeobecné pojmy bez konkrétneho obsahu. Teda v konečnom dôsledku nič. Paradoxom, na ktorý Soloviov upozornil, je, že dôsledný empirizmus vedie k popretiu vonkajšieho sveta, prírody, ktorá mala byť jeho hlavným predmetom a naopak dôsledný idealizmus vedie k popretiu poznávajúceho subjektu a čistého myslenia, ktoré malo byť spôsobom poznania sveta. S týmito smermi sa rúca celá abstraktná školská filozofia, ktorej sú empirizmus a idealizmus protipólmi.

Tu vzniká miesto pre zavŕšenie procesu, o ktorom hovorí Soloviov, miesto pre tretí typ filozofie, ktorý umožní to potrebné spojenie rôznych aspektov, ktoré ponúkajú teológia, metafyzika a empirická veda. Túto filozofiu Soloviov nazýva mystická a jedine ona je podľa neho naozaj realistická. Jej predmetom nie je svet javov, ktoré sú predmetom našich pocitov,
ani svet ideí, ktoré sú predmetom nášho myslenia, ale realita so svojimi vnútornými vzťahmi. Je to pravé súcno, ktoré prináša vonkajšiemu svetu jeho reálnosť a mysleniu jeho ideálny obsah. Až tu sa filozofia môže stať skutočnou láskou k pravde. Pravda totiž “nespočíva v logickej forme poznania, ani v jeho empirickom obsahu”. Presahuje jedno i druhé. Pravdu chápe Soloviov vždy v spojitosti s dobrom a krásou. Spája tak aspekt teoretický, praktický aj estetický. Pravé poznanie pravdy je realizácia dobra a zmyslu pre krásu. Môžeme v tom vidieť jak tri hlavné časti filozofie u Aristotela, tak aj scholastické transcendentálne atribúty bytia. Kritériom pravdy je vzájomné prenikanie hmoty a ducha, lebo “hmota je chrámom ducha”. Pravda nie je ani vo svete, ani v nás, ale v transcendentálnej realite – je preto prístupná mystickému poznaniu. Mystická filozofia je tá, ktorá môže ponúknuť univerzálnu syntézu teológie, filozofickej metafyziky a pozitívnej vedy.

Pozitivizmus absolutizuje len poslednú z nich a tým sa sám diskvalifikuje a stavia do polohy čiastkového pohľadu bez možnosti pochopiť súvislosti. Náboženstvo a metafyziku môže odmietať len preto, že nepochopil ich obsah. Odmieta ich ako snahu prekročiť to, čo je empiricky dané a ponúknuť nepodmienený náhľad na svet, ale sám toto odmietnutie ponúka ako niečo nepodmienené, čím sa spreneveruje svoje vlastnej metóde a stráva zmysel aj pre pozitívnu vedu.

Otázku komplexného poznania u Soloviova treba, chápať v kontexte jeho ostatných názorov aj praktického života. Idea všejednoty bola hybnou silou mnohých jeho aktivít. Môžeme tu vidieť obdobu zjednocujúcich snáh v rôznych oblastiach u Leibniza aj paralely s myslením Teilharda de Chardin. Veľa sa napríklad diskutuje o jeho prestúpení na katolicizmus a zaujímavý je komentár, že nakoľko nevidel možnosť blízkeho zjednotenia západnej a východnej Cirkvi, chcel ich zjednotiť aspoň v sebe.

V dnešnej situácii sme pri poznávaní sveta odkázaní na množstvo dielčích pohľadov. Len tak sa dá ísť v každom odbore do hĺbky a zaistiť pokrok a rozvoj poznania. Keď však atomizujeme poznanie, strácajú sa súvislosti. Pápež Ján Pavol II. často v príhovoroch k členom akademických obcí univerzít, najmä katolíckych univerzít, zdôrazňuje, že práve univerzita má byť nielen vzdelávacou a vedeckou inštitúciou, ale práve preto, že sa na jej pôde stretávajú rôzne vedné odbory z oblastí prírodných, spoločenských a teologických vied, má poskytnúť členom akademickej obce priestor na odbornú diskusiu medzi rôznymi odborníkmi a zároveň na ich vzájomné ľudské stretnutia. Len vtedy sa objaví šanca získať nadhľad, nájsť niečo “komplexné”.