Sekularizácia, obrátenie sa k “saeculum”, čiže k tomu, čo je svetské, profánne, patrí medzi tie veľké pojmy, ktoré si zasluhujú hlbšiu analýzu a nič nie je pre ne škodlivejšie než zjednodušovanie. Aj preto treba privítať tento dialóg, o to viac, ak je interdisciplinárny a verím, že ponúkne problematike sekularizácie taký žiadaný a na Slovensku ešte stále zriedka videný komplexný pohľad.

Dovoľte teda, aby som z pozície akéhosi “pozitívneho provokatéra” podnietil nasledujúcu diskusiu niekoľkými myšlienkami, zameranými na určité roztriedenie pojmov.

Sekularizácia ako historický jav má viacero svojich “hybných” momentov, odlišných čo do motivácie, metód i cieľov; a rovnako aj časovo roztiahnutých od Francúzskej revolúcie (ba niektorí jej počiatky datujú ešte ďalej, až k počiatkom racionalizmu), vlastne až po II. Vatikánsky koncil, resp. po súčasnosť. Je preto zrejmé, že pod pojmom sekularizácie treba asi vnímať pomerne dosť zásadne odlišné významové kategórie.

Principiálne si dovolím roztriediť ich na dve základné skupiny:

• sekularizácia, ponímaná ako pohyb “ad saeculum”
• sekularizácia, ponímaná ako pohyb “per saeculum”.

Čo tu mám na mysli, sa dá hlbšie vykresliť poukázaním na to, odkiaľ tento pohyb vychádza. Sekularizácia je vlastne reakciou na jav, ktorý by sa dal súhrnne označiť ako “sakralizácia”, pričom tu nejde o “posvätenie času” v zmysle sv. Benedikta, alebo Jána XXIII., ale o vytrhnutie svetských skutočností z ich reality do akejsi nadpozemskej dimenzie, resp. pokus vnútiť nadprirodzené kategórie zákonitostiam hmotného sveta. Dnes by sme podobnú mentalitu nazvali asi pojmom filozofický, resp. kozmologický náboženský fundamentalizmus. Žiaľ, treba otvorene povedať, že tento jav bol určitým sprievodným znakom “udomácňovania sa” kresťanstva v Európe i jeho šírenia do ostatných kontinentov, zvlášť keď tento pohyb zaznamenal určitý “masový” charakter. “Posvätno” nahrádzalo všetko neznáme, často sa ním nenáležite prekrýval ľudský rozmer Cirkvi a kompromitovalo – v zmysle určitého vyprázdnenia – i to, čo je skutočne posvätné v pravom zmysle slova.

Nuž a táto reakcia na neúnosnosť podobnej koexistencie medzi sacrum a profanum sa teoreticky i prakticky vykryštalizovala ako reakcia očisťovacia, v zmysle pomyselného hesla “svetské-svetu” (to je to, čo som vyššie charakterizoval ako pohyb “ad saeculum”), alebo – ako to už býva – ako reakcia “z extrému do extrému”, čiže ako odvrhnutie čohokoľvek, čo má čo i len nádych posvätna, a ponorenie sa do sveta, takpovediac, až “po uši” (to som vyššie charakterizoval ako pohyb “per saeculum”).

Sekularizácia, vnímaná ako pohyb “per saeculum”, je predovšetkým prejavom mimocirkevnej reakcie, ktorá ukazuje, že čosi sa v minulosti prehnalo... Aj keď jej pôvod je mimo Cirkvi, veľmi ľahko sa dostáva aj do prostredia vnútrocirkevného, najmä tam, kde chýba pravá a pevná viera v Cirkev a svet – v ich správnych proporciách a vzájomnej interakcii. Jej prejavom je konzumizmus a praktický, presnejšie morálny ateizmus, povedané slovami Jána Pavla II.: “život ako keby Boha nebolo”. Práve u súčasného pápeža nájdeme toto ponímanie sekularizácie označované pojmom sekularizmus, ktorý naznačuje – podobne ako takmer všetky “izmy” – práve ono dotiahnutie myšlienky, ktorá mohla byť prípadne i dobrá, do extrémnej polohy.

Sekularizácia je falzifikát slobody, vnímanej ako odmietnutie závislosti, v tomto prípade priam tej bytostnej závislosti, čiže akési odpílenie si ontologickej vertikály, ktorá vlieva človeku ako miazgu Boží obraz, a následný tupý pád na zem, aj s “obitými kolenami”. Sekularizovaný človek sa podobá Adamovi, ktorý sa odmietol podriadiť Božiemu rozhodovaniu o tom, čo je dobré a zlé; správne pochopil, že práve toto je onen zlomový moment vo vzťahu človeka k Bohu, prelomil ho, on sám sa postavil na roveň Boha a... ocitol sa nahý, čiže vyprázdnený. Dosiahol, čo chcel, sám si zostavil hierarchiu hodnôt – a čo teraz? Sv. Pavol hovorí, že v Bohu “žijeme, hýbeme sa a sme”; sekularizácia v tomto zmysle je teda čírou ilúziou, ktorá nemôže vyústiť inak než do nekonečného hľadania pseudohodnôt, ktorými vyprázdnený človek sa márne usiluje zaplniť miesto v svojom srdci, určené Bohu, miesto, do ktorého “pasuje” len Boh. Ján Pavol II. si práve v tejto súvislosti kladie rečnícku otázku: “Nie je to azda "znamenie čias", že dnes vo svete, napriek ďalekosiahlym sekularizačným procesom, pozorujeme veľkú túžbu po spiritualite, ktorá sa prejavuje najmä obnovenou potrebou modlitby?” (Novo millennio ineunte 33)

Sekularizácia, vnímaná ako pohyb “ad saeculum”, je procesom vnútrocirkevnej reflexie, zdĺhavým a vôbec nie jednoduchým, keďže ide o pohyb mentálny, čiže nie len akýsi akčný, praktický. Sprevádzali ho – a stále ešte sprevádzajú – často javy, ktoré by sa dali obrazne charakterizovať ako “dva kroky vpred, jeden krok vzad”, alebo i naopak... Je to však proces veľmi osožný, lebo po stáročiach viac- menej vedomej deformácie, ktorú som vyššie naznačil pojmom “sakralizácia”, prináša Cirkvi dynamiku, keďže zapája všetky svoje údy do spoločného pohybu, rešpektujúc a plne využívajúc špecifiká každého z nich. Sekularizácia je v tomto ponímaní predovšetkým zameraním sa Cirkvi na sociálne posolstvo Evanjelia a docenením apoštolátu laikov, ba uvedomením si, že kvalita kresťanstva sa meria práve tu, na tomto svete, v priamom kontakte s ním, ba v jeho vnútri, v zmysle Ježišovho podobenstva o kvase. Je to plné prevzatie zodpovednosti za vieru a nádej, ktoré sú charakteristickými čnosťami kresťanstva, a svoj zmysel majú práve, ba len tu na zemi! Takto sa sekularizácia stáva “rozdelením úloh” pri spoločnom poslaní novej evanjelizácie, a to v zmysle princípu subsidiarity. Podľa neho evanjelizácia je a musí byť v prvom rade evanjelizáciou “zdola”, čiže vydávaním svedectva, už nestačí len evanjelizácia “zhora”, čiže ohlasovanie (hoci ono, samozrejme, nesmie byť opomenuté). S tým súvisí rozdelenie zodpovednosti. Práve tu sa ukazuje sila a geniálna prezieravosť princípu subsidiarity: zodpovednosť za evanjelizáciu si už nemôže prisvojovať klérus, ani nie je možné, aby sa jej zbavil a prenechal ju laikom; na druhej strane ani laici sa jej nemôžu zbaviť a prenechať ju kléru, no ani prisvojiť si ju. Toto sú štyri základné druhy pokušení, ktoré sprevádzajú aplikovanie sekularizácie v tomto pozitívnom zmysle slova – čiže “ad saeculum”.

Cirkevná reforma II. Vatikánskeho koncilu je teda viac než len aggiornamento, pretože aggiornamento hovorí iba o jednom aspekte, tom časovom. Domnievam sa, že táto reforma je oveľa širšia a podstatnejšia predovšetkým po stránke mentality, že tu ide práve o vyššie charakterizovanú sekularizáciu, ktorú treba dobre odlíšiť od deformácií a pochopiť ako inkulturáciu evanjelia doprostred sveta, v dynamike jeho zákonitostí, v jeho spôsobe komunikácie – presne tak ako nám to už 25 rokov ukazuje viditeľná hlava našej Cirkvi Ján Pavol II.

Záverom by som teda zhrnul, že sekularizmus je deformáciou pravého obrátenia sa kresťanstva k svetu, a na druhej strane zdravá sekularizácia je odpoveďou na dôsledky tejto deformácie, za ktorú sú i sami kresťania často, žiaľ, svojou pasivitou a “nerýdzosťou” spoluzodpovední. V predvečer Jubilejného roka 2000 to Ján Pavol II. sformuloval slovami: “Detí Cirkvi sa tiež týka naliehavá otázka: nakoľko sú zasiahnuté atmosférou sekularizmu a etického relativizmu? A koľko zodpovednosti si vzhľadom na rozmáhajúcu sa beznáboženskosť musia priznať, lebo neukázali pravú Božiu tvár pre nedostatky vlastného náboženského, mravného a spoločenského života?” (Tertio millennio adveniente 36)

Mgr. ThLic. Stanislav Košč je absolventom Pápežskej Lateránskej univerzity (masmédiá, filozofia, teológia). Špecializoval sa na sociálnu náuku na Katolíckej univerzite v Lubline. Prednáša katolícku sociálnu náuku na Trnavskej univerzite.