Helena Hrehová

Hovoriť o etike znamená hovoriť o živote. Ľudské spolužitie predpokladá korektné humánne správanie, ktoré je ovplyvňované etikou. Etika je formou systematickej reflexie o étose, to znamená o ľudskom správaní, mravoch, zvykoch, ktoré sú potrebné k životu s dobrým cieľom.

Etika je autonómna filozoficko-teologická disciplína. V dejinách ľudského myslenia sa o nej zmienil už Sokrates, keď premýšľal nad tým ako definovať pojmy šťastie, dobro, spravodlivosť, cnosť. Ale až Aristoteles nazval etiku praktickou filozofiou a oddelil ju od teoretickej filozofie. Ak povieme, že niekto je dobrý, znamená to, že žije v súlade s étosom a morálkou konkrétnej sociálnej spoločnosti.

Mravy sú niečím, čo sa všeobecne páči. Je to niečo, čo je vhodné. Mravné normy ovplyvňujú ľudské správanie, ktoré je zvýraznením celostnej osobnej ľudskej mravnosti. Morálka a étos pomáhajú kreovať jednotu sociálnej komunity, ale ľudský étos, podobne ako život sám, je dynamický. Práve on spôsobuje, že jedna sociálna spoločnosť sa od druhej líši. V dôsledku toho hovoríme o rodovej, otrokárskej, feudálnej, kapitalistickej, socialistickej, demokratickej, liberálnej, ale aj teistickej alebo ateistickej spoločnosti. Črty tej-ktorej spoločnosti sa vytvárajú postupne v závislosti od toho, či je v kultúre nejakej spoločnosti zakomponovaný ideál so základom náboženským, alebo protináboženským.

Všetky antické kultúry dokumentujú prítomnosť etickej dimenzie. V tomto zmysle je pravdou, že dejiny etiky nemožno odtrhnúť od sociálno-politického, ani od kultúrno-náboženského kontextu. K ich vyváženej harmónii prispieva aj univerzálne právo, odvíjajúce sa od prirodzeného práva a od aktuálnej reflexie, ktorá berie do úvahy:

1. dobový intelektuálny potenciál (aktuálny stav vedeckého poznania, kultúry, umenia),

Na báze kontinuity takéhoto uvažovania hovoríme o etike: filozofickej alebo teologickej. Obidve reflektujú a kriticky hodnotia ľudské výpovede a správanie. Usilujú sa o zovšeobecňujúcu úvahu o morálnej skúsenosti, a zároveň kompletizujú tieto filozoficko-teologické výpovede.

Výpoveď knihy Genezis je radikálne odlišná od výpovede gréckych filozofov. Izrael uveril v Boha cez Zjavenie, ktoré mu bolo sprostredkované prostredníctvom veľkých patriarchov (Abrahám, Izák, Jakub, Jozef, Mojžiš) aj prorokov. Boh Izraela stojí nad svetom ako Stvoriteľ a Pán. Svet má svoj počiatok.

Grécki filozofi sa naopak usilovali pochopiť vznik sveta na základe rozumu. Hľadali počiatok arché a poriadok sveta opísali tak, ako sa im reálne javil. Aristotelov prvý hýbateľ je súčasťou sveta, jeho najvyššou zložkou.

Dejiny svedčia, že na všeobecné etické princípy sa ľudia pýtali od nepamäti, a to buď pod vplyvom rozumu alebo rozumu a viery. Etika podľa rozumu je odlišná od etiky podľa rozumu a viery. Veriaci človek sa nespolieha len na vlastný rozum, ale vo svetle viery prosí aj o nadprirodzené svetlo. Na druhej strane viera môže niekedy aj kontrastovať s prirodzeným rozumom (stačí, ak si pripomenieme biblický príbeh Abraháma a Izáka).

Etika v perspektíve teologickej je od etiky v perspektíve filozofickej rozdielna:

1. v prameňoch,
2. v spôsobe poznania.

Prameňom teologickej etiky je predovšetkým Sväté písmo, kresťanská tradícia a Magisterské učenie Cirkvi. Najvyšším cieľom teologickej etiky je posledný cieľ. V ňom je zahrnuté aj namáhavé ľudské úsilie o dokonalú lásku, ktorú možno dosiahnuť len s pomocou Božej milosti. Odmenou dokonalej lásky je budúca večná blaženosť.

V súvislosti s týmto vymedzením by som chcela pripomenúť známy výrok francúzskeho novotomistu Jacquesa Maritaina (1882 -1973), ktorý vo svojej knihe Morálna filozofia (Paris 1960) poukázal na to, že: “Filozofická etika je nedokonale praktická, pretože je vypracovaná podľa princípov rozumu. Je teda nedostatočná sama v sebe, pretože ľudský rozum nie je dokonalý.” Filozof, ktorý úprimne hľadá pravdu, by sa mal usilovať o otvorenosť nielen voči novým skutočnostiam, ale aj pre tajomstvá, ktoré presahujú jeho ľudské chápanie.

Filozofickú etiku s  teologickou etikou spája skúsenostný moment vnútorného precitnutia, kedy sa teoretický rozum premýšľajúceho človeka stretá s praktickým rozumom konajúceho človeka a zároveň s praktickou vierou prostredníctvom hlasu svedomia, ktoré reaguje na hodnotový etický systém. Morálnosť sa vzťahuje na živé osoby a odráža sa v praktickej činnosti. Človek je praktický natoľko, nakoľko je normatívny.

a) absolútne (večne platné, napr. konaj dobro, vyhýbaj sa zlu!),

b) prirodzené, ktoré cítime vo svojom svedomí (povinnosť hovoriť pravdu, správať sa čestne, konať spravodlivo),

c) pozitívne, ktoré sú výsledkom poznania a dlhých ľudských úvah, ale podliehajú zmenám (napr. pravidlá spoločenského správania v tej-ktorej spoločnosti).

a) od vyššieho poriadku (pre veriacich Boh, pre neveriacich napr. prírodné zákony),

b) od axiologického pochopenia v zmysle hodnotovej záväznosti pre človeka.

Spravodlivosť je ľudským dobrom, ktoré žiada kontakt, súcit, milosrdenstvo. Oproti starozákonnej etike má kresťanská etika svoju špecifickú novosť. V jej centre už nie je abstraktný a sprostredkovaný normatívny zákon, ale živá, konkrétna osoba Ježiša Krista. Hans Urs von Balthasar doslova píše: “Kristus je konkrétnym kategorickým imperatívom, nakoľko on sám je normou personálno-konkrétnou. On je ten, ktorý prostredníctvom svojho utrpenia a smrti za nás a prostredníctvom eucharistického daru svojho tela je v nás (per ipsum et in ipso) a dáva nám silu realizovať s ním (cum ipso) vôľu Otca. Nie je teda iba formálnou univerzálnou normou etického konania.” Morálka Nového zákona zdôrazňuje tri základné aspekty:

b) naplnenie zákona - výzva ku konverzii a pokániu.

Ježiš vo svojom učení podčiarkoval etiku lásky, spravodlivosti a pokoja. Morálku Nového zákona možno charakterizovať ako morálku humánnosti, svätosti a milosti, lebo toto je Božia vôľa: “vaše posvätenie” (porov. Sol 4,3).

Kristus - Bohočlovek je živou normou a živým ideálom každého kresťana. On sa stal človekom z lásky k ľuďom a správal sa vždy agapicky ako ten, kto miluje nezištne, kto ospravedlňuje, odpúšťa a dáva novú silu kráčať po cestách pravdy. Ježiš Kristus bol dokonale kenotický. Každá láska pochádza od Boha, aj preto evanjelista sv. Ján podčiarkol skutočnosť: “Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.” (1 Jn 4, 16). Kresťanská etika v mene lásky a prostredníctvom Kristovej milosti oslobodzuje kresťanov od zákona a pozdvihuje ich k vyššiemu životu. V tomto zmysle je kresťan niekedy nútený povedať aj nie zákonu, ak je to proti jeho svedomiu.

a) aby sa viac sústredili na to, čo je hore, teda večné

b) a aby pritom nezanedbávali nič z toho, čo je humánne na zemi.

Milovať znamená transcendovať k inému, vyjsť zo seba a otvárať sa iným. Kresťanskej láske predchádza pochopenie pravdy, že Ježiš Kristus je Pán. On je centrom sveta aj centrom každého človeka. Kristus nikdy nehovoril o práve zabíjať, ale vyzdvihoval milosrdenstvo, odpustenie, pokoru, vyzýval k zodpovednej slobode a k životu podľa pravdy. Nesľuboval však šťastie bez námahy. Kresťanské spolužitie nie je v žiadnom prípade bezproblémovým stavom, ale naopak dramatickým procesom. Ľudský život má svoje úskalia, prílivy, odlivy, zauzlenia, aj rozuzlenia. Kresťan má byť pripravený na to, aby niesol svoje každodenné kríže s veľkou trpezlivosťou, aby si uprostred ťažkostí nezúfal, pretože utrpenie aj bolesť majú svoj zmysel. Veď my vlastne ani nevieme, čo je dobrom pre nás. Boh nás niekedy limituje pre naše dobro. Myslieť si, že bez viery nebudeme trpieť je naivnosťou. Utrpenie patrí k životu, ale skúsenosť nás presviedča, že s vierou ho ľahšie unesieme, pretože máme nádej.

Pre kresťana “dať život za priateľa”, alebo aj “za nepriateľa” znamená získať ho. Smrť nevinného dieťaťa má zmysel, pretože niekedy je lepšie umrieť, aby sme mohli žiť. Autentický kresťan by mal byť človekom slobodným od sveta. Nemá sa ním nechať ovplyvňovať, ani sa ho báť. Takáto pevnosť však nie je jednoduchá ani ľahká. Významný teológ 20. storočia Karl Rahner veľmi správne zdôrazňoval na svojich prednáškach: “kresťanmi sa nerodíme, ale sa nimi stávame.”

Ďalšou dôležitou pravdou, ktorú by mal každý kresťan pochopiť je, že Boh miluje všetkých, hoci niektorých aj viac, ale nikoho nevyníma zo svojej lásky, ak to tak sám nechce. Boh chce, aby sme boli slobodní a túto slobodu v nás aj rešpektuje.

Všetky aktivity kresťana majú byť v súlade s pravdou a dobrom. Kardinál Henri de Lubac (1896-1991) viackrát a pri mnohých príležitostiach vysvetľoval:, že: “Viera nie je skladišťom mŕtvych právd, ktoré sú úctivo uložené, aby sa celý život mohol zariadiť bez nich. Láska sa dá pochopiť, ak je vtelená. Služba blížnym je pre kresťana jedinou formou ako sa naučiť zjednocujúcej láske.” Kresťan má povinnosť svedčiť o Kristovi v slovách aj v skutkoch, vždy a všade. Táto neodvolateľná povinnosť zostáva aj vtedy, keď je Kristova Cirkev a kresťanstvo samotné, zaznávané, zosmiešňované, prenasledované, zakázané.

Kresťanská etika je etikou pokory, odpúšťania, nesenia nespravodlivého obvinenia, a toto všetko z lásky ku Kristovi. Vyznieva to paradoxne, ale čím viac svet gniavi kresťanov, tým viac sú vo svete viditeľní. Svätí vždy najviac vynikli tam, kde bolo mnoho zla. Láska k Bohu a k človeku sa nevylučujú.

Všetky spomenuté skutočnosti, vlastné kresťanskej etike, rezonujú v kontexte 21. storočia ľudsky čudne. Rozum nevie pochopiť, že pokora, skromnosť, odpustenie, prenasledovanie a v krajnom prípade aj smrť sú dobré. Väčšina ľudí sa vždy prirodzene bránila pred takouto logikou. Aj preto nie všetci môžu porozumieť kresťanskej etike. Vo svetle viery a pod vplyvom Božej milosti je všetko, čo patrí k životu, vnímané ináč. Tým nechceme povedať, že ten, kto verí, podceňuje rozum. Naopak, čím človek hlbšie poznáva Boha, tým lepšie chápe seba, cieľ vlastnej existencie i cieľ sveta a zmysel dejín.

Kresťanská etika a morálka vždy ovplyvňovali a neustále ovplyvňujú pochopenie ideálu ľudskosti a božskosti. Divinizácia a pneumatizácia človeka a sveta sú aktuálne už dvetisíc rokov. Všeobecný pokrok ľudstva - aj vďaka Kristovmu učeniu a príkladným kresťanom - je evidentný. V zmysle objektívnom (najmä pokiaľ ide o sociálnu spravodlivosť) však nie je tento pokrok dostatočný. Obrovské sociálne rozdiely medzi kresťanmi a neetické správanie nás dennodenne presviedčajú, že sme stále neurobili všetko preto, aby sa “starý človek” stal “novým človekom”. Krivdy a nekalé praktiky nás vždy znova a znova nútia

Dnes, keď je kresťanstvo vo svete a Európe značne oslabené, ba v niektorých krajinách takmer paralyzované, sa naskytá otázka: čo máme robiť, aby sme tento obraz vylepšili? Dá sa ešte zvrátiť kríza kultúry, kríza filozofie, kríza náboženstva, kríza autority, kríza rodiny a ľudskosti vôbec?

Tieto otázky podsúvame zámerne, lebo v súčasnosti sa stále frekventovanejšie objavujú názory niektorých ľudí, že éra kresťanstva už definitívne skončila a nemá viac, čo ponúknuť. Kresťanstvo sa vraj drží iba ako tradícia, ako metafora, ako symbol, ako štýl niektorých ľudí, ktorým sa nedá v modernej dobe rozumieť. Hlásiť sa ku kresťanstvu - ako vidíme - sa iba málokedy hodí.

V ešte donedávna kresťanskej Európe sa mnoho zmenilo. Dnes existujú veľké tlaky usilujúce sa o zničenie kresťanskej tradície, ktorá by mala ustúpiť synkretickým tendenciám. Tieto tendencie sú ovocím jednak sexuálnej revolúcie, ktorá doviedla ľudstvo k morálnemu úpadku - k vysokej rozvodovosti, k rozkladu rodiny, k nemanželským partnerstvám mladých ľudí až po volanie po legalizácii homosexuálnych partnerstiev a tiež k zníženiu hodnosti človeka (nenarodené dieťa podľa niektorých ľudí nemá právo žiť, o tom chcú výsostne rozhodovať jeho rodičia, alebo matka; a starý, chorý človek by mal umrieť, lebo zaťažuje spoločnosť tým, že nie je produktívny). V našej súčasnosti takmer všetci máme možnosť vidieť a okúsiť, že v spoločnosti, ktorá vytlačila Boha z centra na perifériu, niet ani miesta pre ľudí.

Moderný človek nechce uveriť, že život mu bol daný, že on sám bol vložený do života, alebo lepšie do Božieho života, lebo Boh nám odovzdáva život ako súčasť seba, ako lásku. Byť stvoreniami znamená, že sme dostali všetko, čo je potrebné, aby sme mohli žiť rozumne, slobodne, v láske, ale zároveň aj v závislosti od lásky. Kresťanská etika nás aj v našej súčasnosti upozorňuje na základnú lož ohľadne života: nie poznanie dáva život, ale vzťah.

Každá nemorálna spoločnosť, ako sa to dozvedáme z dejín, viedla vždy k pesimizmu, k beznádeji, pretože hriech oslabuje ľudí v ich bytí. Hriech rozkladá ľudí zvnútra, ale aj navonok rozbíja vonkajšiu jednotu, pretože privádza k negácii Božej dobroty. Aj preto obviňujeme Boha za všetko, a zvlášť keď sa nám nedarí, ale ospravedlňujeme seba aj zlo. Pravdou však je, že ak vykonáme nejaké zlo a nerobíme nič preto, aby sme ho odstránili z nášho života, zlo rastie a napokon nás ovládne. Nie je to však bez následkov. Ovocím hriechu sú: strata istoty a strach zo smrti. Čím je viac človek ponorený v hriešnych štruktúrach, tým viac je oddelený od zdroja života, ďaleko od Osoby, ktorá ho miluje a oživuje. Je ako výhonok odrezaný od kmeňa a skôr neskôr vyschne. Bez istoty života sa z nás stávajú strážcovia samých seba a myslíme len na jedno: čo najdlhšie sa udržať pri živote.

Súčasný individualizmus je postojom tých, ktorí sa necítia milovaní Bohom, ktorí musia neustále bdieť nad sebou a brániť seba vylúčením iných. Myslieť si, že človek 21. storočia si vystačí aj bez Boha, je slepotou. Hľadáme lásku u ľudí, ale sklameme sa, ak tí druhí nemajú v sebe vybudovaný pevný vzťah s Bohom. Ak stretneme človeka, ktorý nás nechce sklamať pre Boha, je to veľké šťastie.

Tieto veci tu spomínam preto, aby sme si uvedomili, že stretnutia s ľuďmi, by nemali byť stretnutiami pre hriech, ale pre spásu. Ak niekto rastie v dokonalosti je to preto, že to bol niekto živý, buď Boh a jeho Slovo, alebo naši rodičia, životní partneri v manželstve, priatelia, alebo osobnosti, ktoré nás na istom úseku nášho života oslovili v srdci. Presvedčiť iných o takejto ceste sa nám darí zvlášť vtedy, ak ich dokážeme presvedčiť, že nám nejde o nás, ale o nich. Druhí potrebujú vedieť, že Boh je dobrý, že iba v ňom je naše šťastie isté.

Ľudská nemorálnosť sa odráža nielen vo vzťahu k Bohu a k človeku, ale aj v agresívnosti človeka voči prírode. Agresívnosť vždy svedčí o morálnom neporiadku v nás samých a tiež aj o neporiadku vo vedeckom výskume. Moderná veda sa premieňa na technológiu a tá nie je len aplikáciou vedeckého poznania v praxi, ale aj aplikáciou neuvedomelých a nezodpovedných skutkov. V súčasnosti sme sa aj v oblasti vedy dostali do akéhosi vedeckého konštruktivizmu, teda do stavu, v ktorom dominácia vytlačila kontempláciu: homo faber prevýšil homo sapiens.

Ľudský svet už od novoveku nie je organickou jednotou vzájomných závislostí či už ide o funkcie, ciele, alebo kritériá, ale špecializovaným celkom. Každá veda má svoje vlastné ciele, hodnoty, metodológiu. Morálka a otázky ľudských hodnôt sú od novoveku hodnotené ako autonómne. Zároveň sa vytratila aj vízia posledného cieľa a s ním aj zmysel a cieľ každej veci. Posledný cieľ je pre mnohých iracionálny, veda a technika všemocné. Človek nemá cieľ, podobne ako ani príroda. Je slobodným indivíduom, ktoré si môže robiť, čo chce.

Strata náboženskej vízie prispela k tomu, že ľudia dnes žijú v morálnom relativizme a v reálnej kontroverzii medzi: faktami a hodnotami, objektívnymi pozorovaniami a subjektívnymi názormi, vedou a etikou, medzi teoretickým a praktickým rozumom. V týchto štyroch protirečivých postojoch sú príčiny súčasnej etickej krízy. Pokrok a kvalita života vyžadujú celostnosť, mali by zahŕňať nielen materiálne, ale aj duchovno-kultúrno-výchovné hodnoty.

Kresťan by mal mať zdravé, tvorivé sebavedomie, ktoré napomáha objaviť krásu živej tradície na základe seba pochopenia a objavenia svojho autentického miesta a poslania v Cirkvi. Len vtedy sa my sami stávame dynamickou súčasťou kresťanskej tradície. V praxi to znamená, že mladým ľuďom nenariadime imperatívnou formou: verte a milujte svojich blížnych! Naopak, s veľkou trpezlivosťou máme vysvetľovať všetkým, a zvlášť tým, ktorí nezdieľajú naše presvedčenie, potrebu viery. Každý človek totiž skôr, alebo neskôr premýšľa nad tým, či je lepšie veriť, alebo neveriť. Otázka viery nie je nikomu cudzia, ani ľahostajná, hoci medzi 18 a 25 rokom života je viera vždy tak trochu v kríze. Kresťanská etika naháňa mnohým ľuďom strach. Boja sa, že jej rozumejú.

Aj preto je povinnosťou kresťanov prostredníctvom - živej autentickej viery a konkrétnej lásky - privádzať iných k pochopeniu, že viera aj láska sú v živote potrebné a nevyhnutné. Len takto môžu tí, ktorí neveria a nemilujú (na základe skúsenosti) prežiť metanoiu obrátenia. Súčasný človek potrebuje: nájsť cestu k vlastnej duši, k dobru, potrebuje objaviť pôvodné, čisté a nezdeformované kresťanstvo. A práve tu stojíme pred etickým princípom pokory, empatie a solidarity ako lieku na spupný individualizmus a pýchu. Humanizácia sa začína zvnútra, nie zvonku. Človek 3. tisícročia sa bude musieť vrátiť k morálnemu prameňu - ku Kristovi, aby pochopil, že v ňom je liek na nepokoj i rozdelenie. A prvým krokom k tomu je nedovoliť rozbiť inštitúciu rodiny. V našej súčasnosti zastierame tento pohľad klamstvom citlivosti voči menšinovým právam “inakosti”, ale nevšímame si to, čo tvorí základ zdravej spoločnosti.

Známi teológovia kardinál Joseph Ratzinger a Heinz Schü rmann zdôrazňujú aj to, že súčasní kresťania sa nemajú sústreďovať iba na morálne svedectvo, na život podľa viery, ale sa majú aktívne zapájať a ovplyvňovať aj sociálnu politiku v štáte.

Zrelý kresťan je taký, ktorý vníma seba v slede udalosti vlastného života, a zároveň vidí Božie zásahy vo všeobecných dejinách a spoznáva Boha vo všetkom. Cesty ľudskosti vždy predchádzajú cestám svätosti. Každý sa musí stať najprv dobrým človekom, pretože len ako človek chápe, čo patrí k hodnosti človeka a len potom sa môže sústrediť na pokrok v dokonalosti a na autentické spolužitie (s Bohom a s inými) v láske. K integrálnej zrelosti patrí nielen zrelosť biologicko-psychologická, ale aj duchovná. Budúcnosť závisí od každého jedného z nás, ale pravdou je, že Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení. Kresťania majú rozlišovať, medzi tým, čo zjavuje Boh, a čo ponúkajú ľudia. Zároveň sa má učiť dešifrovať ako nás Boh chce spasiť. Takéto rozpoznanie predpokladá: očistené srdce, prienik do logiky odpustenia a povinnosti charity voči všetkým stvoreniam.

AKVINSKÝ, T.: Summa Th. I., q. 48, Edizioni Studio Domenicano, Bologna 1988.

ALLEN, D.: Filosofie jako brána k teológii. Nakladatelství Mlýn, Třebenice 1999.

FRANCO, A. a kol.: Prospettive etiche nella postmodernitá. (Quaderni di synaxis, 10), Ed. San Paolo. Cinisello Balsamo, Milano 1994.

MARITAIN, J.: Filosofia morale. Esame storico e critico dei grandi sistemi. Morcelliana, Brescia 1973.

RATZINGER, J.-SCHÜ RMANN, H.- BALTHASAR, H.: Prospettive di morale cristiana. Cittá Nuova Edittrice, Roma 1986.

ROTTER, H.: Osoba a etika. CDK, Brno 1997.