Štefan JUSKO: FILOZOFIA A SKUTOČNOSŤ. Vyd. Interart – Ing. V. Jalakša,Edícia Filozofické spisy,Košice 2004.Ilustrácie: Pavol Klesa

Štefan Jusko je predovšetkým súčasný slovenský filozof. Na Filozofickej fakulte UK v Bratislave ukončil štúdium filozofie a estetiky. Za približne štvrťstoročie svojho aktívneho života prešiel viacerými zamestnaniami, ktoré sa vždy nejakým spôsobom týkali a dotýkali odborov, ktorým sa venoval počas vysokoškolského štúdia. Už vtedy ho zaujal predovšetkým Hegel a svoju diplomovú prácu orientoval týmto smerom. Získal titul PhDr., ale to, prirodzene, tohoto činorodého človeka zďaleka neuspokojovalo. Skúmal, študoval a písal ďalej. V súčasnosti je na externom doktorandskom štúdiu, napísal desiatky esejí a štúdií i dve knihy: Prolegomena, (Košice 2003) a vyššieuvedená Filozofia a skutočnosť.

V Prolegomenach sa zaoberá identifikáciou jazyka, jeho možnosťami a obmedzeniami, ale je to aj esej o možnostiach slobody či oslobodenia vedomia od dogiem mysle. Skúma otázku pravdy, projekcie mysle, znaku a významu, vedomia a identity, venuje sa pro-pozícii významu, myslenému a nemyslenému, metafore i interpretácii (Dona Quijota) a mnohým iným otázkam z oblasti filozofie myslenia. Ide o náročné a zaujímavé čítanie – štúdium.

O niečo útlejšia (než Prolegomena) je druhá Juskova kniha Filozofia a skutočnosť s podtitulom Jazyk filozofie a jazyk klasickej vedy. Ešte pred Úvodom (okrem citátu z M. Heideggera) je autorovo motto: Po Prolegomenách môžeme písať predikatívnym jazykom aj z úrovne jeho rámca. Slúži nám na to metóda rozlišovania (medzi množinou jazyka a metajazykom, t. j. členom nepatriacim do množiny jazyka ako jej člen).

Autor si teda v prvej svojej knihe pripravil pôdu pre túto druhú. Zaoberá sa v nej jazykom a lokalitou klasickej vedy a jazykom a lokalitou filozofie: "Je symptomatické, že prírodné vedy (tie reprezentujú metódu a definíciu klasickej vedy) sú ´rozpracované´ exaktnejšie, povedzme ako vedy o spoločnosti alebo o človeku. Prírodné vedy, hoci sú reprezentantom klasickej vedy (a mali by byť aj príkladom dogmatiky vedy), pokročili v poznávaní skutočnosti oveľa ďalej ako iné vedy (tie vnímame obyčajne ako ´vágne´, hľadajúce sa)." (s. 44) Ďalej autor

hovorí o tzv. klasickom a o tzv. neklasickom pozorovateľovi skutočnosti, o problémoch ruptúry jazyka a skutočnosti: "Vypovedať o bytí jazykom, ktorý používame denne ako samozrejmosť, je nevhodné a nemožné; o bytí môžeme hovoriť jazykom bytia, resp. ako reprezentanti klasického jazyka o bytí vôbec nehovoríme." (s. 82) Prichádza k záverom – definíciám vedy, filozofie, vedomosti a nevedomosti, rozvíja pojem logiky (klasickej, dialektickej, logiky rámca): "Logika je nástroj mysle. Logika je systém ´uchopenia´ poznávaného. Logika je nástroj uchopenia poznávaného mysľou. Logika je teda niečo, čo nám vyjavuje poriadok medzi úrovňou vedomia (povedzme bezrozmernej symetrie) a úrovňou mysle,..." (s. 71) Zaoberá sa metódou rozlišovania ("Je veda jedna? Alebo je niekoľko úrovní vedy v ľudskom porozumení skutočnosti?) (s. 108), kvantovou teóriou, gravitačnou silou, zákonom ekvivalencie, priestorom a časom, teóriou bodu a mnohými ďalšími otvorenými problémami vedy.

Na základe exaktných pojmov z prírodných vied a na základe vedy – filozofie dostáva sa Štefan Jusko aj k témam večne aktuálnym, keď napríklad hovorí o rozume, totalite a demokracii: "Rámcom ľudskej spoločnosti je slobodný človek, teda jedinečný človek v slobode vedomia podľa zákona prirodzenosti. A pro-pozíciou človeka je zákon ekvivalencie vedomia a jeho súdov, zákon ekvivalencie ako rámec slobody." (s. 206). Aj keď Jusko hovorí o didaktike vyučovania filozofie: "V príručkách a učebniciach výučby na školách je na prvom mieste požiadavka ´názornosti´. Názornosť je primeraná predstavivosti a zrozumiteľnosti problému, názornosť je matka jasnosti, takpovediac pravidlom par excellence. Lenže ako je to s touto prísnou požiadavkou v oblasti filozofie? Ako učiť názornosti tam, kde už moc zmyslových údov nesiaha (predstava tu nie je primárna)? Či nie je názornosť atavizmom klasickej mysle, predpokladom, axiómou, dogmou myslenia objektov?" (s. 208)

Dvesto osem strán nastoľovania a riešenia problémov, z ktorých mnohé si kládla do svojho výskumu už klasická filozofia, núti predovšetkým odborníkov – filozofov, prírodovedcov i jazykovedcov, aby reagovali na Juskove závery, ktoré sú často naozaj prolegomenami.

Gabriela Rakúsová

 


© ÚSKI 2005 - www.uski.sk