Stanislav Zontak

Štruktúra tejto druhej časti sa musí skúmať presne. Úvodný bod zasadzuje umelé plodenie do kontextu kultúry, ktorá ho umožnila. Rozlišuje sa medzi heterológnym umelým oplodnením (“technikou, zameranou na dosiahnutie ľudského oplodnenia medzi gamétami, z ktorých aspoň jedna pochádza od darcu odlišného od manželov, ktorí sú spojení v manželstve”) a homológnym umelým oplodnením (“s použitím gamét, ktoré patria manželom spojeným v manželstve”; morálne hodnotenie týchto foriem umelého oplodnenia je viazané k inštitúcii manželstva. Po morálnom hodnotení týchto postupov sa dokument venuje otázkam týkajúcim sa svedomia lekárov a manželov, ktorí nemôžu mať deti.

Perspektíva, v ktorej sa predstavujú umelé techniky oplodnenia je realistická. “Vyvinutie techniky oplodnenia in vitro si vyžiadalo množstvo oplodnení a zničenia ľudských embryí”. Súvislosť medzi oplodnením in vitro a dobrovoľným odstránením embryí” vyjavuje logiku násilia a nadvlády, ktorú si mnohokrát neuvedomujú ani tí, ktorí sa jej podvoľujú. Tieto skutočnosti ako aj logika výskumu, ktorá si žiada dať a odobrať život na želanie sa stávajú základňou pre “mentalitu” a prax abortu, bez ktorých, podľa mienky samotných výskumníkov, by sa technika FIVET nikdy nedala zrealizovať.

Úvod k inštrukcii vyzýva vedu a techniku, aby sa vrátila do služby človekovi. Nedá sa negovať ateistická inšpirácia civilizácie, ktorá sa pokúša vládnuť nad životom za cenu ľudských životov a pokúša sa umelo zasahovať aj do genetického a chromozómového dedičstva selekciou, eugenizmom a eutanáziou.

Súhlas s umelým oplodnením patrí k rozhodujúcim voľbám, podľa ktorých určujeme hodnotu civilizácie. Inštrukcia hovorí: “Každé ľudské bytie musí byť vždy prijaté ako dar a požehnanie od Boha. Napriek tomu z morálneho hľadiska odovzdávanie života, ktoré má byť zodpovedné voči dieťaťu, musí byť ovocím manželstva”. Skôr ako by sme pristúpili k akémukoľvek ďalšiemu upresneniu, treba pripomenúť, že toto učenie žiada, aby sme rozlišovali medzi moralitou umelého oplodnenia podľa toho, nakoľko sú tieto postupy vykonávané v rešpektovaní toho, že plodenie patrí k manželstvu.

Problém jeho morality predstavuje skutočnosť oddelenia, ktoré vykonáva medzi “genetickým” rodičovstvom, rodičovským “tehotenstvom” a “výchovnou” zodpovednosťou.

Inštrukcia odpovedá v dvoch momentoch:

1. Odpovedá na otázku: prečo vidí “manželstvo a jeho nerozlučiteľnú jednotu” ako “jediné dôstojné miesto na skutočne ‘zodpovedné’ plodenie”?. Odvoláva sa na klasickú odpoveď a jej štyri podstatné argumenty: jednota manželstva, dobro dieťaťa, rodičov a civilnej spoločnosti. Súčasne upresňuje tradičnú doktrínu: “Vernosť manželov v jednote manželstva zahŕňa vzájomné rešpektovanie ich práv stať sa otcom a matkou iba jeden cez druhého”.

2) Týmto spôsobom sa zhromaždili prvky, pomocou ktorých môžeme zhodnotiť morálnosť heterológneho oplodnenia prostredníctvom dôstojnosti manželov a pravdy o manželstve. Dokument sa vracia k starému učeniu Cirkvi a aplikuje ho v celej jeho vážnosti: tak ako každé sexuálne spojenie mimo manželstva protirečí vernosti manželov, tak títo majú exkluzívne, objektívne a neprenosné právo plodiť jedine jeden cez druhého. Okrem toho aj dieťa má právo nielen byť počaté a prinesené na svet v manželstve, ale aj samotným manželstvom a cez manželstvo, prostredníctvom úkonov svojich rodičov. Každé dobrovoľné rozdelenie rozličných rodičovských úkonov sa protiví povolaniu manželov, ktorí sú pozvaní k otcovstvu a materstvu, ktoré zahŕňa fyzický, morálny a duchovný rozmer celého ich bytia.

Tieto dôvody a ich dôsledky na spoločenstvo vedú k negatívnemu postoju voči akémukoľvek typu heterológneho umelého oplodnenia. Dokument upresňuje, že materstvo zvané “náhradné” je z tých istých dôvodov nedovolené.

Inštrukcia tu postupuje tým istým spôsobom, ako keď sa jednalo o heterológne umelé oplodnenie; pripomína tradičné zásady a aplikuje ich na skúmané techniky: FIVET a umelú insemináciu. To, že genetický materiál je “vlastníctvom” manželskej dvojice nestačí na objasnenie morálnej dovolenosti homológneho umelého oplodnenia, hoci toto, na rozdiel od heterológneho, nenarušuje jednotu a nenarušiteľnosť manželstva. Úvaha o jeho morálnej hodnote sa tu obracia k doktríne o “dobrách” manželstva a o významoch manželského úkonu. Kladie sa otázka: aký vzťah sa vyžaduje z morálneho hľadiska nielen medzi plodením a manželstvom, ale ešte precíznejšie medzi plodením a manželským úkonom? Odpoveď na túto otázku je úzko spojená s morálnym hodnotením “techník zameraných na (umelé) dosiahnutie ľudského počatia medzi gamétami, ktoré patria manželom, spojeným v manželstve”.

Vzťah, ktorý sa vyžaduje medzi plodením a manželským úkonom, ktorý “je sám o sebe vhodný na splodenie dieťaťa, na ktoré je manželstvo svojou prirodzenosťou zamerané a ktorým sa manželia stávajú jedným telom”, sa ustanovuje prostredníctvom úvahy rozdelenej do troch bodov.

1. Prvý argument vychádza z “nerozlučného spojenia dvojakého významu manželského aktu, ktorý Boh určil a ktorý človek z vlastného podnetu nemôže rozbiť: je to význam spojivý a plodivý”. Táto zásada, založená na povahe manželstva a na vnútornej jednote medzi jeho dobrami, v sebe nesie dôsledky, ktoré sa prejavujú v zodpovednom rodičovstve; táto zásada však osvetľuje aj morálny problém homológneho umelého oplodnenia.

Inštrukcia spája tradičné učenie o dobrách manželstva a učenie Humanae vitae a Gaudium et spes o významoch a hodnotách manželského úkonu. V mene tohto spojenia sa odvoláva na “analógiu” medzi antikoncepciou a umelým homológnym oplodnením. “Antikoncepcia úmyselne oberá manželský úkon o jeho otvorenosť voči plodeniu a takým spôsobom vyvoláva dobrovoľné rozdelenie cieľov manželstva. Umelé homológne oplodnenie, vykonávajúc splodenie, ktoré nie je výsledkom špecifického úkonu v manželskom spojení, objektívne spôsobuje analogické oddelenie medzi dobrami a význammi manželstva”.

2. Jednota medzi dobrami manželstva nachádza svoj podklad v jednote ľudského bytia, ktoré je “corpore et anima unus”. Učenie o osobe – duchovné telo a duša – umožňuje prehĺbenie učenia o dobrách manželstva v dvoch smeroch:

1. Nepoužívajú sa tradičné výrazy ako prvotný a druhotný cieľ manželstva, dielo osoby a dielo prírody, ale dobrá a ciele manželstva sa predstavujú ako “hodnoty”, ktoré majú úzky vzťah s osobou, ako aj dôstojnosťou a štedrosťou jej špecifických úkonov.
2. Učenie o ľudskej osobe a jej úkonoch sa predstavuje v logike lásky, ktorá sa prejavuje v termínoch štedrosti a darovania sa. V dôsledku toho je zachovanie vnútornej jednoty medzi dobrami manželstva (vytvorenie spoločenstva a plodenie) možné len v jednote osôb: “Manželský úkon, ktorým manželia vzájomne predstavujú jeden pre druhého ‘dar’ seba samého súčasne vyjadruje aj otvorenosť voči ‘daru’ života ... . Manželské spojenie musí nastať v rešpektovaní otvorenosti voči splodeniu a splodenie ľudskej ‘osoby’ musí byť ovocím a výrazom ‘manželskej’ lásky”.

3. Tá istá logika štedrého darovania sa a lásky otvára cestu k hlbšiemu pochopeniu dôstojnosti ľudského plodenia, ktoré vychádza z osoby dieťaťa: “Od svojho počatia ... musí byť dieťa považované a uznané ako rovnocenné v osobnej dôstojnosti s tými, ktorí mu dali život. Ľudská osoba musí byť prijatá v úkone zjednotenia a lásky jeho rodičov”, a tak bude spojená s ich spoločenstvom. “Splodenie dieťaťa teda musí byť ovocím vzájomného ‘darovania sa’, ktoré sa realizuje v manželskom úkone, v ktorom manželia spolupracujú na diele Stvoriteľa – Lásky”.

“Počiatok osoby” musí byť výsledok darovania sa. Splodenie dieťaťa sa tu nepredstavuje ako jednoduché rozmnožovanie človeka, ale ako spolustvoriteľský úkon, ktorý vzišiel z lásky dvoch osôb a ktorý je určený ku komunikácii medzi nimi.

gatti, g.: Morale sociale e della vita fisica, Torino: ELLE DI CI, 1998.

ciccone, l.: La vita umana, Città di Castello: Ares: 1994.

BRUGUÉS, J.L.: Dizionario di morale cattolica. Bologna: ESD, 1994.