Primárnym faktorom tohto kontinuálneho procesu “etickej orientácie” je bezpochyby ľudský jedinec. V neviditeľnej jednote tela a duše je človek charakterizovaný schopnosťou slobodnej voľby a zodpovednosťou za ciele svojej činnosti ako aj za prostriedky, ktorými ich dosiahne. Jeho horiaca túžba hľadať pravdu, ktorá patrí k jeho povahe a jeho špecifické poslanie nachádza pomoc v Pravde samotnej, v Bohu, ktorý prichádza v ústrety potrebám človeka a odhaľuje mu tvár prostredníctvom stvorenia a ešte priamejšie, prostredníctvom zjavenia. Takto Boh uprednostňuje a podporuje úsilie ľudského intelektu a umožňuje ľudskej bytosti rozpoznať množstvo “semien pravdy” prítomných v realite a nakoniec, vstúpiť do spoločenstva s pravdou samotnou, ktorou je On.

V princípe teda neexistuje etická hranica poznania pravdy, to znamená, že nie sú “bariéry” za ktorými je ľudskej bytosti zakázané využiť svoju kognitívnu energiu: Svätý Otec múdro definoval ľudskú bytosť ako “ toho, kto hľadá pravdu”, ale na druhej strane existujú presné etické limity pre spôsob, akým človek pri hľadaní pravdy účinkuje, keďže “čo je technicky možné, nemusí byť morálne prijateľné”. Je to preto etická dimenzia človeka, ktorú aplikuje v konkrétnej situácii prostredníctvom jeho svedomia, ktoré poznamenáva existenčnú dobrotu jeho života.

Na obranu proti falošnému obvineniu alebo nedorozumeniu zopakujeme spoločne s Pápežom Jánom Pavlom II, že: “Cirkev rešpektuje a podporuje vedecký výskum, ktorý má pravú humánnu orientáciu, vyhýbajúc sa akejkoľvek forme inštrumentalizácie a deštrukcie ľudskej bytosti a oslobodzujúc sa zo zotročenia politickými a ekonomickými záujmami”.

Z dôvodov, ktoré sme už spomínali, môžeme a musíme hovoriť o etike biomedicínskeho výskumu, ktorý sa rozvinul a prejavil v posledných 30-tich rokoch. Kresťanské myslenie tiež prispelo k tomuto rozvoju tým, že uviedlo niektoré nové problémy vo svetle originálnej antropologickej vízie. Z historického hľadiska môžeme citovať prinajmenšom dve témy ako príklady etického postoja kresťanského spoločenstva k svetu biomedicínskeho výskumu: výzvu na rešpekt voči osobe, ktorá je predmetom výskumu, zvlášť v prípade keď nejde priamo o terapeutický výskum a dôraz na úzke spojenie medzi vedou, spoločnosťou a jedincom.

Takže, pri plánovaní biomedicínskeho výskumu, ktorý bude rešpektovať skutočné dobro ľudského jedinca, je nevyhnutné dosiahnuť synergiu rozličných disciplín prostredníctvom integratívnej metodológie, ktorá vezme do úvahy komplexnú jednotu ľudskej bytosti. Na tento účel sa zdá byť vhodná tzv. “triangulárna metóda”. Je rozdelená do troch štádií: (1) odkrytie biomedicínskych dát; (2) vyšetrenie dôsledkov pre ľudského jedinca a rozoznanie hodnôt, ktoré prinášajú; (3) vypracovanie etických noriem, ktoré môžu riadiť prácu tých, ktorí sa zúčastňujú na danej situácii, v súlade s významom a hodnotami identifikovanými predtým.

Ďalšou témou, ktorá je veľmi významná v kontexte biomedicínskeho výskumu je určite terapeutické a neterapeutické experimentovanie posudzované z perspektívy jeho aplikácie na ľudského jedinca. Obsahuje mnoho problematických aspektov vedeckej aj etickej povahy. Je napríklad nezanedbateľné od výskumníkov podieľajúcich sa na experimentálnom projekte požadovať vysoký profesionálny štandard a prijatie metodológie, ktorá je rigorózna v určovaní a uplatňovaní procedurálnych kritérií. Okrem toho je eticky nevyhnutné, aby si osoba uskutočňujúca experiment ako aj spolupracovníci udržali totálnu osobnú aj profesionálnu nezávislosť voči finančným, ideologickým, politickým a iným záujmom bez ohľadu na cieľ.

Okrem toho chceme potvrdiť potrebu uskutočňovať dostatočné experimentovanie na zvieratách pred klinickou experimentálnou fázou (teda aplikáciou na ľudských jedincoch), ktoré umožní vedcom nadobudnúť pokrok v poznaní možných poškodení a rizík a garantovať bezpečnosť zúčastnených ľudských subjektov. Prirodzene, experimentovanie na zvieratách musí byť uskutočňované tak, aby sa dodržali precízne etické normy na najväčšiu možnú ochranu použitých druhov.

Aj prístup, ktorý sa snaží o legitímnosť zachovania fyzickej a genetickej integrity ľudských jedincov v embryonálnom štádiu až kým nebudú zničení, ak to bude potrebné v záujme iných ľudských jedincov je tiež úplne neakceptovateľný. Nie je morálne prípustné konať zámerne zlo, aj keď je to s cieľom, ktorý je sám o sebe dobrý.

Vzhľadom na vzrastajúcu limitáciu zdrojov, ktoré sú dostupné pre rozvoj biomedicínskeho výskumu, je nevyhnutné venovať veľkú pozornosť dosiahnutiu spravodlivej distribúcie medzi rôznymi krajinami, pričom treba vziať do úvahy životné podmienky v rozličných častiach sveta a naliehavosť primárnych potrieb najchudobnejších a najviac trpiacich ľudí. To znamená, že všetci majú mať garantované podmienky a minimálne prostriedky tak, aby mohli pocítiť prínosy z výskumu a rozvíjať a podporovať endogénnu výskumnú kapacitu.

Nakoniec, pri rozpoznaní enormného vplyvu masmédií na formovanie verejného názoru a dôležitej úlohy, ktorú hrajú v inšpirovaní širšej verejnosti, pri očakávaniach a túžbach viac či menej opodstatnených, je stále dôležitejšie, aby tí, ktorí sú v sektore, ktorí si zvolili zaoberať sa biomedicínskym sektorom a bioetikou, boli správne trénovaní vo vedeckej aj etickej oblasti, aby boli schopní prezentovať fakty v jednoduchom a koncíznom jazyku bez zmätku a nesprávnej interpretácie.

Záverom, Pontifikálna akadémia pre život si s veľkým entuziazmom a hlbokým zmyslom pre zodpovednosť želá obnoviť svoj záväzok a zasvätenie dôvodom života, v úprimnej a úctivej spolupráci so všetkými, ktorí sú zapojení do biomedicínskeho výskumu, ako povedal sám Pápež v jeho prejave pre Pontifikálnu akadémiu pre život: “V oblasti biomedicínskeho výskumu, Akadémia pre život môže byť referenčným a osvetovým centrom nie len pre katolíckych výskumníkov, ale pre všetkých, ktorí túžia pracovať v tejto oblasti biomedicíny pre skutočné dobro každého ľudského jedinca”. Principiálnou úlohou Akadémie je neustále sprístupňovať Cirkvi, spoločnosti na každej úrovni a zvlášť vedeckej komunite jej vlastnú štatutárnu službu na štúdium, tvorbu a informácie, v úsilí identifikovať a poukázať na hodnoty zakorenené v dôstojnosti človeka, ktoré sú nenahraditeľné, ak sa usilujeme o skutočné dobro každého človeka a celého človeka, s cieľom dedukovať z nich etické direktívy, ktoré môžu viesť všetkých v tejto oblasti pri ich každodennom úsilí.