10. apríla uplynulo 50 rokov od úmrtia významného teológa, filozofa, geológa, paleontológa a antropológa Pierra Teilharda de Chardin. Krátko po Teilhardovej smrti sa vytvoril medzinárodný vedecký výbor zložený z učencov rôzneho ideového razenia, medzi nimi katolíci i agnostici, katolícki i protestantskí teológovia, filozofi a literáti. Každého z nich Teilhard svojím spôsobom oslovoval. Starostlivosťou jeho sekretárky slečny Mortierovej a výboru začali postupne vychádzať jeho základné práce, ale ani jedna z nich nedostala cirkevné imprimatur. Pre mnohých katolíckych teológov bolo vydávanie jeho spisov čosi ako zahrmenie z jasného neba. Mnohí v tom videli ohrozenie svojich scholastických metafyzických koncepcií. Na druhej strane niektoré reformne zmýšľajúce osobnosti sa ocitli v kritickej situácii: 14. júna 1961 bolo dané na index Steinmannovo dielo La vie de Jesu, autorovi bolo zakázané písať čokoľvek z oblasti biblistiky; 15. júla 1961 Sv. oficium varovalo pred psychoanalýzou; v r. 1962 vydalo Monitum, napomenutie a varovanie pred Teilhardovými omylmi. Komentár v Osservatore romano sa k tomu vyjadril, že treba rozlišovať medzi človekom akým bol Teilhard de Chardin, o ktorom sa vždy hovorí s úctou, a jeho dielom, ktoré bolo charakterizované dosť tvrdo. V tom istom čísle bola reč aj o knižke H. de Lubaca La pensée religieuse de Teilhard de Chardin. Autor článku pokladal za potrebné upozorniť, že tento spis je napriek výhradám značne naklonený Teilhardovým názorom. V tom istom roku aj K. Rahner musel čeliť útokom niektorých rímskych cirkevných inštancií. Spoločný list, ktorý podpísali poprední univerzitní profesori a politici a ktorý svedčil o sympatiách, akým sa Rahner tešil v rôznych intelektuálnych kruhoch Európy, mu vtedy vyslovil plnú dôveru a podporu. Po roku 1963 bolo Sv. oficium zdržanlivejšie. Z medzinárodných vzdelaneckých kruhov sa čoraz častejšie ozývali hlasy sympatií k Teilhardovi, no aj hlasy negatívne a odsudzujúce. Okolo Teilharda a teilhardizmu sa rozvinul veľký spor, ktorý prakticky, hoci menej intenzívne, odznieva podnes.

Niečo neskôr sa francúzsky katolícky žurnalista Henri Fesquet vo svojej knižke Katolicizmus zajtrajška vyslovil, že “veľa vody uplynie v Tibere, kým Teilhard získa v cirkvi domovské právo. Ale ten deň určite príde.” A skutočne prišiel. Napriek útokom záujem o Teilharda v cirkvi a vo svete neutíchal, naopak, vzrastal. Na pôde cirkvi sa teilhardovský optimizmus prelínal s myslením v kategóriách “vtelenia”, ktoré reprezentvoval Henri de Lubac, Teilhardovu myšlienku o kozmickej úlohe Krista, nadväzujúcu na otcov cirkvi, predovšetkým na Origena, uvítal Jean Daniélou; na Teilhardovej strane vystúpili takí významní teológovia, ako bol Yves Congar, Émile Rideau, Claude Tresmontant a početní iní.

Slovenské akademické kruhy sa s Teilhardom oboznámili hlavne prostredníctvom českých a poľských vydaní jeho spisov. No len čo to politicko-ideologické pomery dovoľovali, roku 1968 Revue svetovej literatúry (č. 5, 6) uverejnila Teilhardov spis Môj vesmír v preklade Jána Buchtu SJ. Slovenský preklad Teilhardovej práce Božské prostredie z pera Vincenta Danču SJ vydali slovenskí jezuiti v Kanade r. 1974, o dva roky tam vyšla aj Teilhardova Pieseň vesmíru. Obe vydania však boli v tom čase pre slovenskú inteligenciu prakticky nedosažiteľné a muselo sa čakať do r. 1996, kým vyšlo v trnavskej Dobrej knihe druhé vydanie Božského prostredia. Sporadicky sa v rôznych časopisoch objavovali články a štúdie o Teilhardovi a jeho diele, zmienil sa o ňom I. Staríček vo svojej knižke Kozmológia včera a dnes, aj Ján Letz vo svojej Filozofickej antropológii.

Za zásadný postoj k Teilhardovi a jeho dielu však vďačíme RNDr. Jánovi Štohlovi, DrSc. , pracovníkovi Astronomického ústavu SAV, jednému z prednášateľov, ktorí vystúpili v cykle prednášok pre verejnosť v Dome sv. Ladislava v Bratislave r. 1991. Usporiadalo ich Združenie pre vedu a vieru pri Spoločnosti Božieho slova a vyšli v zborníku Zem a život vo svetle vedy a viery, ktorý redakčne pripravil RNDr. Jozef Tiňo, DrSc. Vo svojej pozoruhodnej prednáške Stvorenie a vývoj vesmíru, vychádzajúc z kritiky kreacionizmu, sa Ján Štohl usiloval dokázať, že táto teória nemá nijaké opodstatnenie ani z hľadiska prírodovedeckých poznatkov, ani z hľadiska naozajstnej viery v Stvoriteľa. Prednášateľ pristupoval k problému predovšetkým z hľadiska súčasných astronomických poznatkov o vývine vesmíru. Ch. Darwina predstavil publiku ako veriaceho kresťana a z jeho knihy O pôvode druhov odcitoval: “Nemôžem pochopiť, ako by tento nádherný a veľký svet mohol povstať náhodou ... Tento fakt sa mi zdá hlavným argumentom pre existenciu Boha. Ani v najkrajnejších názoroch som nikdy nebol ateistom v tom zmysle, že by som popieral existenciu Boha”. Na podporu evolučnej teórie Štohl uviedol výroky teologických autorít. Kardinál H. Newman o Darwinovej teórii vyhlásil: “Neviem si predstaviť, ... prečo by sa mal darwinizmus považovať za nezlučiteľný s katolíckou náukou”. Pápež Pius XII. v encyklike Humani generis (1950) uviedol: “Učiteľský úrad Cirkvi nezakazuje, aby bola vývojová náuka v súlade s dnešným stavom vied a teológie predmetom bádania a diskusií odborníkov z oboch odborov, pokiaľ sa v nej hľadá pôvod ľudského tela, ktoré by pochádzalo z predchádzajúcej živej látky”. Bolo chybou, že väčšina katolíckych teológov bola k týmto hlasom nevnímavá, ale na ich ospravedlnenie možno uviesť, že ich odstrašovali mnohé ťažko prijateľné názory neodarwinistov. Veľkú nedôveru medzi teológmi zasieval biologizmus a jeho rôzne materialistické a ateistické odnože, ktoré sa chytili darwinizmu ako argumentu proti stvoreniu človeka Bohom, ale s pôvodnou Darwinovou teóriou nemali takmer nič spoločné. V tejto súvislosti Ján Štohl upozornil na komentár francúzskeho jezuitu H. de Lubaca k encyklike Humani generis, v ktorom medziiným povedal: “Všetci poznáme dlhotrvajúci odpor mnohých teológov voči akejkoľvek predstave biologickej evolúcie ... Teológovia nemohli nájsť v Biblii nič o vývoji, podobne ako nemohli nájsť ich predchodcovia zo sedemnásteho storočia nič o heliocentrizme ... Väčšina teológov nebola ochotná pripustiť, že by Boh mohol stvoriť ľudské telo ‘ per naturam operantem’ ... (Encyklika) im ukázala, že učiteľský úrad Cirkvi nezakazuje skúmať, či bolo ľudské telo vytvorené už z jestvujúcej živej látky ... Pozitívne tak poskytla oveľa väčšiu slobodu bádania v tejto súvislosti, než to bolo ešte donedávna dovolené väčšinou učebníc teológie”. Ako príklad takého zanovitého postoja Ján Štohl poukázal na obsiahle dielo Vesmír a Boh slovenského teológa, profesora bohosloveckej fakulty Slovenskej univerzity J. Šimalčíka.

V jadre prednášky J. Štohl pristúpil k rozboru diela P. Teilharda de Chardin. Bola to vlastne prvá jedinečná príležitosť, keď sa slovenská kresťanská inteligencia v Bratislave mohla oboznámiť s osobnosťou a tvorbou Teilharda de Chardin. Dlho sme však postrádali aplikáciu filozofie a teológie na jeho evolučnú teóriu.

Tento nedostatok vyplnila kniha Zlatice Plašienkovej a Józefa Kulisza SJ Na ceste s Teilhardom de Chardin, ktorá vyšla v jezuitskom vydavateľstve Dobrá kniha v Trnave roku 2004. Autorka prvej časti ( s. 11-136) Z. Plašienková je v slovenských akademických kruhoch známa ako naslovovzatá znalkyňa Teilhardovej osobnosti a diela. Na Katedre filozofie a dejín filozofie FiF UK mu venovala špeciálne celosemestrálne cykly prednášok. Pred piatimi rokmi vystúpila na vedeckej konferencii o ekofilozofii v poľskom Bydgoszczi s referátom na tému Ekospiritualita v myslení Teilharda a Skolimowského; na vedeckých konferenciách organizovaných Evanjelickou bohosloveckou fakultou predniesla príspevok Kozmická kristológia u Teilharda de Chardin (2002) a Dynamizmus náboženstva neba a náboženstva Zeme (2003); na vedeckej konferencii pri príležitosti 150. výročia narodenia Vl. Solovjova v Košiciach, ktorú r. 2003 usporiadalo Centrum spirituality Východ-Západ, sa zúčastnila s referátom Videnie sveta vo filozofii Vladimíra Solovjova a Teilharda de Chardin.

Autor druhej časti (s. 139-196) Józef Kulisz SJ, niekdajší rektor Inštitútu sv. Ondreja Bobolu vo Varšave, je uznávaným odborníkom na osobnosť a dielo Teilharda de Chardin na úseku katolíckej teológie. V roku 1986 publikoval štúdiu Teilhardovské ponímanie hriechu, v r. 1995 vyšla jeho práca Tajomstvo Ježiša Krista v ponímaní Teilharda de Chardin. K českému vydaniu knihy Émila Rideaua Myšlení Teilharda de Chardin (2001) napísal Úvodné slovo, v ktorom podal stručnú, ale výstižnú charakteristiku autora. V knihe, ktorá je v tomto článku v strede našej pozornosti, by sa bola zišla taká bližšia charakteristika poľského pôvodcu.

Na prvých stránkach autorka podáva celkovú charakteristiku Teilhardovej osobnosti a diela, hovorí o skúsenosti, ktorú získala štúdiom jeho spisov, rozoberá špecifické znaky jeho tvorby, štýlu a jazyka, stanovuje určujúce charakteristiky jeho videnia sveta, založeného na optimizme, univerzalite a profetizme.

Prirodzene, z bohatej problematiky nás na prvom mieste zaujíma otázka samej evolúcie. Autorka si položila otázku, či je evolúcia u Teilharda smelou hypotézou, teóriou, či faktom. Taká otázka sa zdá byť na prvý pohľad zbytočná, lebo evolúcia ako proces už dávno prestala byť vedeckou hypotézou. Predmetom sporov a hypotéz dnes môžu byť len čiastkové problémy, otázka náhody, problémy výberu, génov, genetických kódov, individuálnych organizmov a ich zoskupovania, boj o život a prežitie a pod. Ale sama evolúcia je neodškriepiteľný fakt. Ináč sa majú veci z hľadiska filozofického. Pri rozbore Teilhardovej práce Fenomén človeka, v ktorej podľa Z. Plašienkovej je problematika evolúcie podaná najvýraznejšie, autorka dospela k poznatku, že Teilhardovi “primárne nejde o výklad (evolúcie sveta, miesta človeka v prírode a organickej povahy ľudstva), ale o to, ako sa evolúcia človeka a ľudstva (samozrejme, v kontexte celého vesmíru, sveta) javí” cez jeho životnú, praktickú, mysliteľskú, náboženskú a mystickú skúsenosť. Len v tomto zmysle môžeme hovoriť o Teilhardovej vízii sveta, ktorá je svojím spôsobom ojedinelá, jedinečná, neopakovateľná. Nemenej otázka či je evolúcia u Teilharda hypotézou alebo faktom, v určitom zmysle má svoje opodstatnenie. Možno povedať, že evolúcia nie je ani jedno ani druhé, lebo ju fakticky nepoznáme a zostáva nám len teória postavená na výsledkoch výskumov, ktoré ani zďaleka nie sú úplné. Teilhardova vízia sveta je jeho teória. Tým nechceme povedať, že je nevedecká. Veď sa zakladá na množstve empirických poznatkov získaných výskumami na poli geológie, paleontológie a antropológie. Napokon treba rátať s tým, že nové empirické poznatky na poli paleontológie, biológie a antropológie v budúcnosti môžu dnešné filozofické a teologické názory pozmeniť.

V kapitole 2.1.2 doc. Plašienková vyratúva určujúce znaky Teilhardovho evolučného obrazu sveta: 1. Evolúcii podlieha skutočnosť vtedy, ak v nej prebiehajú nejaké zmeny.

2. Tieto zmeny sa odohrávajú v určitom priestorovom a časovom rámci. 3. Evolučné zmeny vedú k dokonalejším, zložitejším formám. 4. Z aspektu dosahu dokonalejších vývinových foriem sa dá usudzovať o tvorivosti evolučného procesu. 5. Tvorivý evolučný proces speje k určitému cieľu. 6. Finálny cieľ, u Teilharda nazvaný bodom Omega, organizuje, čiže priťahuje a usmerňuje celý evolučný proces k sebe. 7. Bod Omega evolúcie je zároveň identický s (kozmickým) Kristom náboženskej viery.

Ako sa ukazuje, medzi evolucionizmom a kresťanstvom nemôžu byť zásadné rozpory. Takéto chápanie evolúcie sa významove takmer úplne kryje s teorémou, ktorú sformuloval zakladateľ ruskej náboženskej filozofie Vl. Solovjov: Čo znamená vyvíjať sa? Po prvé znamená byť niečím a byť týmto niečím vo všetkých momentoch svojho vývinu. Po druhé to znamená, že každý bod vo vývine prináša so sebou nejakú novosť, ktorá prv nejestvovala. Všetky tieto body musia mať od samého začiatku nerozčlenenú formu. A až vtedy, keď to, čo sa vyvíja, obsahuje potenciálne všetko to, čím sa stane neskôr, až vtedy možno hovoriť o vývine vo vlastnom zmysle tohto slova.

V kapitole 2.1.2.1 rozoberá evolučné zákony, ktorými sa Teilhard riadil vo svojej koncepcii: Zákon zložitosti a vedomia, ktorý “vypovedá o postupnom evolučnom náraste organickej zložitosti vecí”; zákon tangenciálnej a radiálnej energie, “umožňujúci porozumieť vonkajším a vnútorným aspektom vecí, a to nielen na ľudskej úrovni, ale v akomkoľvek ‘ bode’ vesmíru”; zákon psychickej konvergencie, ktorý “vypovedá o tom, že z psychického (duchovného) aspektu sa všetko zbieha do bodu Omega”.

Filozoficko-teologické aspekty Teilhardovej vývinovej koncepcie (2.2) Plašienková vidí v hlbokom zmysle, ktorý tento vedec prikladal evolúcii, jej hybným momentom, silám, ktoré určovali jej celkovú orientáciu a finalitu. Na to nadväzuje ďalšia kapitola (2.2.2) venovaná Teilhardovej fenomenológii ako evolučnej ontológii a epistemológii. Vyvíjajúce sa bytie a poznanie skutočnosti Plašienková pokladá za dve určujúce oblasti Teilhardovej filozofickej koncepcie.

S otázkou evolúcie úzko súvisí problém ducha a hmoty. Teilhard ho najviac rozpracoval v diele Fenomén človeka. Pri výklade Teilhardovho diela Plašienková sa pridŕža mienky vžitej u znalcov tohto učenca, že totiž nebol ani stúpencom materializmu, ani spiritualizmu, smerov, ktoré od čias Descarta vytvárali v európskej filozofii atmosféru schizofrénie. Pravda, nie je celkom jasné, čo Teilhard rozumie pod spiritualizmom, no z jeho filozofie vysvitá, že materializmus a spiritualizmus nechápe ako antagonistické pojmy. Jeho hypotéza o hmote je však prijateľná tak pre materialistov, ako aj pre spiritualistov. Je to teória panpsychizmu.

Na vyjadrenie jednoty hmoty a ducha Teilhard zaviedol pojem “vesmírna látka”, s jeho synonymami “látka univerza”, “vesmírne tkanivo”. Túto Teilhardovu hypotézu Plašienková vykladá nasledovne: “Keď Teilhard hovorí o vývoji ‘ vesmírneho tkaniva’ , má na mysli skutočnosť, ktorá je zároveň ‘ podvojnej’ , hmotnej i duchovnej povahy. Nepredstavuje teda ani ‘ čistého’ ducha, ani ‘ čistú’ hmotu, ale je výrazom ... akejsi ‘ ducho-hmoty’ či ‘ hmoto-ducha’ . Duch vlastne “vyslobodzuje” a zušľachťuje hmotu, a naopak, hmota mu slúži ako predmet pôsobenia. Aktivita ducha je natoľko zreteľná, že hmota prerastá do pozorovateľného vedomia. Je to duch, čo ju “udržiava” činnú a vývoja schopnú. Mohli by sme si už-už myslieť, že Teilhard bude pokračovať v tejto tradičnej filozofickej interpretácii (o nadradenosti ducha nad hmotou), ak by sme nenarazili na postupné vymaňovanie sa z tohto zarámcovania a na poukázanie, že sám duch by bez hmoty stratil dôvod svojej existencie, že to ona je jeho matricou. O asymetrickom vzťahu teda nemôže byť reč. Z tohto hľadiska sa už Teilhard vymyká aj klasickému sporu ‘ hmota versus duch’ .” Ako paralelu k tomu možno uviesť názor ruského náboženského filozofa Vl. Solovjova, že hmota je “chrámom ducha”, že duch potrebuje hmotu, aby sa mohol prejaviť navonok. Nikolaj Berďajev vo svojom spise Duch a realita hovorí o objektivizácii ducha v hmote.

Zovrubným rozborom Teilhardovho diela Plašienková napokon dospela k logickému poznatku, že učenca nijako nemohla uspokojiť myšlienka “stvorenia sveta ako jediného a izolovaného aktu ... Musí ísť o procesuálne, evolučné stvorenie, také, ktoré sa stále realizuje ... Teilhard, akceptujúc Darwina, rozvíja jeho čisto biologicky interpretovanú evolúciu o psychologickú dimenziu, ktorá je dôležitým podložím jeho metafyziky lásky a jednoty”, ktorú autorka rozvíja ďalej ako vzájomnú príťažlivosť celého stvorenstva orientovaného na bod Omega.

K otázke vývinu biosféry a noosféry môžeme povedať, že Teilhard sakralizuje tvorivú činnosť človeka. Je to strhujúca myšlienka, že evolučný proces stvorenia raz dospel k momentu, keď Boh dal druhu homo sapiens tvorivú schopnosť kreáciami pokračovať v zdokonaľovaní sveta, teda pokračovať v diele stvorenia. Prvou, primitívnou industriou človek začal tvoriť a rozvíjať hodnoty kultúry a civilizácie. Či si to uvedomuje alebo neuvedomuje, stal sa spolupracovníkom Božím. Človek bol stvorený ako jediná bytosť uspôsobená k tomu, aby sa v nej zrodila prvotná reflexia a s ňou adaptabilita k prostrediu, tvorivosť, vynachádzavosť, dôvtip. Len vďaka svojej prispôsobivosti mohol človek prežiť úžasné ťažkosti, ktoré sa mu stavali do cesty v boji s nepriazňou prírody. Rozumovým adaptačným schopnostiam človek vďačil za svoju biologickú, fyzickú a duchovnú prevahu v živočíšnej ríši. S rastom populácie, rozširovaním komunikačného rádiusu a s tým spojenou výmenou poznatkov a skúseností sa ľudský rozumový potenciál čoraz viac obohacoval a civilizačno-kultúrne tempo sa zrýchľovalo, takže v posledných dvoch storočiach vedecký a technický pokrok ovládaním atómovej energie, konštrukciou počítačov, leteckou a raketovou technikou a prenikaním do kozmu dosiahol až závratnú rýchlosť.

Rozbor Teilhardovej tvorby priviedol Plašienkovú k úvahám čisto duchovného rázu. Posledné kapitoly sú zvlášť poučné pre súčasnú situáciu kresťanstva vo svete. Je to predovšetkým veľký nedostatok lásky a ľudskej solidarity, triumfuje egoizmus vo všetkých jeho podobách. Namiesto slobodného ducha Evanjelia vládne morálka povinnosti v duchu rímskeho práva. No “to, čo Teilharda najviac znepokojuje, je predovšetkým skutočnosť, že súčasný stav vo svete zvlášť charakterizuje nespokojnosť v náboženských veciach, ba priam strata samej príťažlivosti kresťanstva.

Korene sú podľa všetkého v abstraktnom chápaní kresťanských zásad a života. Snáď tu sú korene schizofrénie, rozpolteného vedomia kresťanskej spoločnosti, o ktorom hovorí Teilhard. Na jednej strane sú tí, ktorí si uvedomujú, že Božie kráľovstvo síce nie je z tohto sveta, ale prišlo na tento svet, a na tomto svete sa musí prejaviť v celej svojej plnosti, v duchovnom i hmotnom pokroku; na druhej strane sú tí, čo nijako nechcú pripustiť posvätenie sveta, z Cirkvi robia stranícky blok proti všetkému čo nenesie na sebe pečať cirkevnosti. Dúfajú, že raz bude hmota zničená, bude len duch, ale také zmýšľanie nie je nič iné ako starý gnostický manicheizmus. Kresťanstvo je vytrhnuté z pozemského prostredia, a nie je nič ľahšie, ako riešenie ľudských problémov a ťažkostí preniesť na nebeskú ríšu. Ale vziať na seba celé bremeno dejín, solidarizovať sa s chudobou, ukrivdenými, vydedencami sveta, to je oveľa ťažšie.

Doc. Plašienková vo svojej časti s veľkou akribiou a angažovanosťou ukázala, ako Teilhard de Chardin prišiel s celkom novou víziou sveta v podobe organického celku, preniknutého božskou ideou a spejúceho k čoraz väčšej plnosti a dokonalosti. Túto víziu Teilhard spájal s túžbou, aby z nej vzišlo nové ľudstvo, ktoré by zmenilo civilizačnú, kultúrnu a náboženskú tvárnosť zeme. Ako katolícky kňaz a zároveň vedec, videl v kresťanstve vyvrcholenie evolúcie a dejín stvorenstva. Vďaka jeho učeniu kresťanstvo v našom vedomí a myslení už nie je izolovanou skutočnosťou, ale eschatologickým vyústením vývinu, vedúceho k plnosti ľudstva. Zároveň je to fenomén, ktorý paradoxne a neopakovateľne preklenuje pozemské s nadpozemským.

Časť, ktorú napísal poľský jezuita páter Józef Kulisz, možno prirovnať k Prednáškam o bohočlovečenstve Vl. Solovjova (1853 - 1900), pre ktorého vtelenie božského Logu v osobe Ježiša Krista bolo zjavením nového duchovného človeka, druhého Adama. Fakt vtelenia Božieho Syna spôsobil, že celý kozmický a historický proces, príroda i dejiny sú poznačené Kristom, zjavením jeho bohočlovečenstva. Páter Kulisz sa upriamil práve na Teilhardovu filozofiu vtelenia. Jeho podiel na knihe je smelou aplikáciou Teilhardovho učenia na teológiu. Tento kňaz a učenec ťažko niesol uzavretosť a izolovanosť kresťanstva, ktoré sa svojim nezrozumiteľným scholastickým jazykom nedokázalo prihovoriť súčasnému svetu. Páter Kulisz v tom vidí základné príčiny Teilhardovej činnosti. Z tejto situácie pramení Teilhardova kristológia, vysvetľujúca tajomstvo Bohočloveka, tajomstvo vtelenia Božieho Syna. Teilhard to vyjadril výrokom: “Skôr či neskôr budeme potrebovať novú Niceu, ktorá ukáže pravdivo kozmickú tvár vtelenia.” Náboženstvo vtelenia a jej realizmus je ústredná téma časti pátra Kulisza. Autor píše: “Apologetika prelomu 19. a 20. storočia, nazývaná historickou, pokladala evanjelia za historický dokument, ktorý ukazuje pravdivú tvár a tajomstvo Ježiša. 19. storočie nielenže spochybňovalo historickosť evanjelií, ale zaviedlo aj nové chápanie dejín, v ktorom nebolo miesta pre tajomstvo Bohočloveka v Ježišovi. Teilhard videl inú možnosť, ako dokazovať pravdivosť kresťanstva. Poukazoval na praxis Cirkvi ako overenie vtelenia, ktoré má svoje reálne historické miesto vo vývojovom dozrievaní sveta i človeka.” Keď podľa sv. Pavla v plnosti časov sa má v Kristovi zjednotiť všetko, čo je na nebi i na zemi, potom “počiatok stvorenia sa stal počiatkom veľkého procesu, v ktorom sa v konkrétnej závislej existencii začína uskutočňovať tajomstvo Ježiša Krista, ukryté v Bohu od večnosti — milovaný Celok.” Páter Kulisz porovnáva teilhardovský realizmus vtelenia so zhodným realizmom sv. Tomáša Akvinského, a konštatuje, že “dôvody vtelenia, ktoré predkladá Teilhard, sú celkom iné ako dôvody, ktoré podával sv. Tomáš. Kým tento zastával názor, že Incarnationis rationem treba hľadať v opore o Sväté písmo, ktoré nám zjavuje Božiu vôľu, “v teilhardovskej vízii stvoriteľský proces od svojho počiatku obsahuje v sebe tajomstvo vtelenia a vykúpenia. Svet, nachádzajúci sa na ceste evolučného rozvoja, smeruje k dokonalosti vďaka zjednocujúcemu pôsobeniu Krista — Omegy. Jeho stvoriteľská aktivita, ktorá usmerňuje a zjednocuje mnohosť, je spásnou aktivitou.” Pojem vykúpenia tu ďaleko presahuje myšlienku osobného vykúpenia. Vykúpenie sa vzťahuje nielen na človeka, ale aj na všetko, čo vytvoril a na celý kozmos.

Teilhardovo učenie vnáša do doterajšej statickej teológie dynamiku. Podľa pátra Kulisza skutočnosť vtelenia nemožno vyjadriť statickými pojmami, ale dynamicky ako stvoriteľský proces. Nejde totiž len o fakt, že Slovo sa telom stalo, ale o jeho stále vteľovanie v priestore a čase skrze Cirkev a jej evanjelizačné poslanie. Tento proces má eschatologické vyústenie v plnosti čias. Vo svetle teilhardovskej dynamiky aj symbolika Kristovho kríža nadobúda nový zmysel. Ježišova “smrť na kríži je definitívnym zjednotením ľudského “ja” s Božím “Ty”, zjednotením, ktorého definitívny rozmer zjavuje Boh v zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Zmŕtvychvstaním sa Ježiš Kristus stáva novým stvorením, Pánom všetkého.” Cirkev je biologické fylum Krista a os evolučného rozvoja, eucharistia je pokračovaním vtelenia v dejinách až do pleromy, definitívneho zjednotenia Boha a stvorenia, ku ktorému speje celý vesmír.

Obe časti knihy “Na ceste s Teilhardom de Chardin” doc. Z. Plašienkovej a pátra J.Kulisza, sa vzájomne dopĺňajú a tvoria ucelený pohľad na Teilhardovu tvorbu. V určitom zmysle Teilhardova filozofia je manifestom kresťanskej aktivity. Zároveň je mocnou vzpruhou pre intelektuálny život na Slovensku a stimulom pre novú orientáciu filozofie i teológie.