Vladimír Sergejevič Solovjov: Una sancta. Spisy o kresťanskej jednote.

(Vydal Lúč, Bratislava 2004, 508 s. Preložil, edične pripravil a predslov napísal Ján Komorovský)

Nikolaj Alexandrovič Berďajev: Sebapoznanie: Pokus o filozofickú autobiografiu.

(Vydalo vydavateľstvo Agora v edícii Životy a idey, Bratislava 2005, 297 s. Preložil a doslov napísal Ján Komorovský)

V tomto krátkom zamyslení, či skôr stručnej recenznej úvahe sa nebudem zmieňovať o nesmierne bohatej vedeckej a odbornej činnosti prof. Jána Komorovského, uvediem iba, že jeho tvorba siaha aj do prekladateľskej oblasti, a to predovšetkým na poli ruskej kresťanskej filozofie. V tomto smere je mu najbližšia filozofická literatúra ruských náboženských mysliteľov, počnúc V. S. Solovjovom a končiac N. A. Berďajevom, s ktorými sa v jednej línii ocitajú  mnohé ďalšie osobnosti, akými boli najmä S. Bulgakov, P. A. Florenskij, S. N. Trubeckoj, B. P. Vyšeslavcev, S. L. Frank, L. P. Karsavin, N. O. Losskij a i.

a tvorivá prekladateľská činnosť prof. Komorovského. Rovnakým spôsobom sa môžeme vyjadriť aj o diele Berďajeva, ktorý predstavuje výraznú osobnosť ruskej náboženskej existenciálno-personalistickej filozofie. Je to filozof slobody a ochranca tvorivých hodnôt

v samotnej ľudskej osobnosti a prof. Komorovský ho má popri Solovjovovi asi najradšej, pričom mu je sympatický najmä pre jeho mystiku a chápanie kresťanstva, ktoré sú revolučné a protimeštiacke, ako sa úprimne zmieňuje sám J. Komorovský.

Preklady významných prác V. Solovjova (1853-1900) a N. A. Berďajeva (1874-1948) z pera prof. Komorovského vyšli knižne vo viacerých našich vydavateľstvách (Spolok sv. Vojtecha, Ars Stigma, Kalligram) a teraz k nim možno priradiť aj vydavateľstvo Lúč a Agora. Okrem toho niektoré kratšie preklady textov spomínaných autorov nájdeme publikované tiež v rozličných periodikách a časopisoch. Spomeniem Kultúrny život, Slovenské pohľady, Filozofia, Kultúra a pod. Zároveň v nich boli publikované mnohé Komorovského štúdie a recenzie týkajúce sa prác a zmýšľania Solovjova a Berďajeva, pričom spomenutú paletu periodík môžeme ešte rozšíriť o časopis Tvorba, Historická revue, Verbum, ba aj týždenník Katolícke noviny.

Prvá recenzovaná kniha “Una sancta. Spisy o kresťanskej jednote” je vlastne súborom spisov Solovjova, ktoré sa dotýkajú problematiky jednoty kresťanov a otázky ekumenizmu. Popri jeho prácach “Kritika abstraktných princípov”, “Kríza západnej filozofie”, “Filozofické základy komplexného vedenia”“Prednášky o bohočlovečenstve”, “Ospravedlnenie dobra”, “Zmysel lásky”, “Rusko a všeobecná cirkev”, “Duchovné základy života”, “Židovstvo a kresťanská otázka”, “Legenda o Antikristovi”, “Listy nedeľné a veľkonočné a iné vybrané spisy” a iných sa aj toto dielo dá kontextuálne ponímať ako výraz celého Solovjovovho pokusu vytvoriť obsiahle filozofické učenie, ktoré môžeme nazvať “metafyzikou všejednoty”.

Na dokreslenie významu tohto jeho učenia treba uviesť, že v určitom ohľade Solovjovove idey stoja na počiatku novej ruskej náboženskej “renesancie”, pôsobia ako iniciačný faktor celého radu ruských mysliteľov, stávajú sa základom originálnej tradície, ktorá vznikla na prelome 19. a 20. storočia. Isteže, táto ruská náboženská filozofia nevyrástla na prázdnom mieste, nadviazala na duchovný rozvoj ruského národa, na staroruskú literatúru i pravoslávie. Veľký vplyv mali aj diela Dostojevského a Tolstého, a okrem národných prameňov treba brať do úvahy aj vplyv európskej tradície, s ktorou bola do revolúcie ruská filozofia v blízkom kontakte.

Napriek všetkému treba uznať, že Solovjovovo myslenie bolo pre mnohých jeho súčasníkov a nasledovníkov určujúce. Bolo by nosením dreva do lesa, keby som popri všetkom, čo bolo o Solovjovovi napísané chcela teraz zachytiť celostnoť jeho myslenia a pôsobenia. V kontexte tohto slovenského prekladu môžem aspoň zvlášť upozorniť na obsiahlu štúdiu prof. J. Komorovského, ktorá je uvedená v závere tejto knihy pod názvom “Ekumenické idey Vladimíra S. Solovjova” a ktorá akcentuje jeho význam pre ekumenické hnutie súčasnej doby.

Prof. Komorovský, ktorý je zároveň zostavovateľ výberu pôvodných Solovjovových prác preložených a zoskupených do tohto kompaktného celku recenzovaného diela, veľmi citlivo, so znalosťou a prehľadom jemu vlastným a na základe preskúmania rôznych vydaní Solovjovových spisov (ruského, nemeckého, francúzskeho, chorvátskeho), pristúpil k zostaveniu celej práce nanajvýš zodpovedne, riadiac sa pritom logikou tematickej orientácie Solovjovových textov. Treba povedať, že táto editorská práca, sledujúca najmä tento prioritný zámer, sa vydarila rovnako úspešne, ako samotné preklady. V danom výbere preto nie vždy má čitateľ možnosť oboznámiť sa s plným znením niektorých Solovjovových prác, v prevažnej miere sa stretneme s výňatkami z jednotlivých diel, čo je celkom pochopiteľné, keďže ich kompletné publikovanie by nedovolilo urobiť taký široký a plastický obraz pojednávanej problematiky. Týka sa to napríklad textov Veľký spor a kresťanská politika, Dejiny a budúcnosť teokracie, Národnostná otázka v Rusku a Byzantizmus v Rusku. Rovnako tu nájdeme aj skrátený variant Solovjovovej práce Tri rozhovory. Legenda o Antikristovi.

Nezávisle od tohto pracovného postupu, ktorý prof. Komorovský zvolil, chcem uviesť, že preklad tohto obsiahleho výberu si zaslúži veľký obdiv a táto kniha slovenskému čitateľovi nepochybne sprostredkuje a ponúkne nové a inšpiratívne impulzy v dimenziách zodpovedného reflektovania problematiky kresťanskej jednoty a uvedomenia si interkonfesionálneho poslania. Chápem ju aj ako výzvu k prehĺbenému štúdiu týchto otázok.

Druhá recenzovaná kniha ”Sebapoznanie: Pokus o filozofickú autobiografiu”, napísaná na sklonku života autora, predstavuje istú podobu hodnotenia a sumarizovania vlastnej mysliteľskej činnosti, ktorú môžeme konkrétne sledovať v celej filozofickej tvorbe Berďajeva. Jeho spisy, akými sú napríklad: “Filozofia slobody”, “Zmysel tvorby”, “Zmysel dejín”, “Filozofia nerovnosti”, “Filozofia slobodného ducha”, “Duch a realita”, “O otroctve a slobode človeka”, “Ja a svet objektov”, “Ruská idea”, “O hodnote kresťanstva a nehodnosti kresťanov”, “Pokus o eschatologickú metafyziku” a “Ríša Ducha a ríša Cisárova” (posledná vyšla posmrtne) jasným spôsobom manifestujú celkový záber, myšlienkové bohatstvo a do určitej miery aj kľúčové tematické zameranie (etické, nábožensko-mystické, historicko-filozofické a existenciálno-personalistické) tvorby tohto autora.

Biografický rozmer tejto práce je akýmsi pozadím, na ktorom môže autor predostrieť nielen všetky odtiene vlastného vnútorného prežívania a podať hlboký sebaanalytický popis, ale ponúknuť čitateľovi plastický obraz dejinných udalostí, ľudských osudov (vrátane toho svojho), charakter doby a hlavne celkové videnie sveta, aktívne úsilie vlastného myslenia a  dosiahnutého stupňa poznania. Takto realizovaný zámer knihy ju odlišuje od autobiografických prác autorov, ktorí volia radšej formu písania na spôsob denníkov, vyznaní alebo chronologických sledov udalostí a spomienok na ne. Už v predslove autor upozorňuje čitateľa na to, že to nebude autobiografia v obvyklom slova zmysle, ale “filozofická autobiografia, história ducha a sebauvedomovania.” (s. ix). Tým je daný dôraz na skutočnosť, ktorú Berďajev vyjadruje nasledovne: “Medzi faktami môjho života a knihou o nich bude spočívať poznávací akt, ktorý ma najviac zaujíma.” (s. ix). Toto filozofické poznávanie, chápanie seba samého, uvedomovanie si svojho typu a osudu je výrazom skutočnej cesty mysliteľovho hľadania pravdy, avšak pravdy nielen o sebe samom, ale aj o svete, epoche, o hľadaní a riešení problémov človeka a ľudského osudu vôbec. Zároveň je priam výrazom zápasu o túto pravdu a neustáleho hľadania správnej cesty k nej. A môžeme dodať, že Berďajevov osobný zápas o pravdu nebol nikdy jednoduchý, ani priamočiary.

Osobnostnú charakteristiku autora načrtáva aj prof. Komorovský, ktorý vo veľmi zasvätenom  Doslove k tejto knihe poukazuje na ucelenú, ale zložitú osobnosť Berďajeva, na jeho celoživotné buričstvo, duchovné krízy, prerody a prechody (od marxizmu ku kresťanstvu), ale aj na hlboké ekumenické založenie. Doplňme už len, že Berďajev permanentne uvažoval o protikladnosti svojho myslenia a s ním spätého prehodnocovania hodnôt. Koniec-koncov jeho myšlienková a duchovná evolúcia je toho naozajstným dôkazom. A ako úprimne to sám priznáva: “Hľadal som pravdu, ale môj život nebol múdry, nevládol v ňom rozum, bolo v ňom veľa iracionálneho a neúčelného. Svetlé obdobia môjho života sa striedali s pomerne temnými a pre mňa mučivými obdobiami úpadku. Ale nikdy, v nijakom období som neprestal s vypätím síl myslieť a hľadať.” (s. xii).

V perspektíve tohto kontextu môžeme teraz celkom pokojne čítať tieto Berďajevove slová: “Keď som sa cítil povolaný stať sa filozofom, znamenalo to, že sa zasvätím hľadaniu pravdy a odhaleniu zmyslu života.” (s. 30). Práve v tomto duchu sa niesla jeho neprekonateľná túžba “naplniť svoje poslanie vo svete, písať, vrývať svoje myšlienky do tváre sveta.” (s. 31), čo sa mu nepochybne aj podarilo. A hoci ešte pár rokov pred smrťou s trpkosťou napísal: “Som veľmi známy v Európe a v Amerike, ba i v Ázii a  v Austrálii, bol som preložený do mnohých jazykov, veľa sa o mne písalo. Jestvuje len jedna krajina, v ktorej ma takmer nik nepozná, a to je moja vlasť” (s. 273), dnes už toto smutné konštatovanie našťastie neplatí. Faktom ale zostáva, že vydávanie Berďajevových prác v jeho rodnej vlasti sa mohlo opätovne začať až v čase gorbačovskej “prestavby” (kniha “Sebapoznanie” bola vydaná až po vyše 40 rokoch, konkrétne v roku 1990).

Bez okolkov môžeme pripomenúť, že “osud” tejto Berďajevovej knihy bol vlastne zároveň jednou z ukážok prerušenia veľkej duchovnej tradície v ruskej kultúre, na čo upozornil autor práve v súvislosti s premýšľaním o jej tragickosti, majúc na mysli rozpor medzi porevolučným návratom k ruskej lietratúre, ale nie návratom k ruskému mysleniu, nie k filozofii a skutočnému slobodnému mysleniu.

Zhrňme teda, že Berďajevova filozofická autobiografia “Sebapoznanie” odzrkadľuje aj duchovnú atmosféru v Rusku obdobia pred Októbrovou revolúciou a prvé roky po nej, ako aj atmosféru v západnej Európe, kde Berďajev prežíval roky emigrácie. Nehľadiac na západný prvok, ktorý v sebe cítil, vždy zdôrazňoval, že je príslušníkom tej ruskej inteligencie, ktorá hľadá pravdu. “Pokračujem v tradícii slavianofilov a západníkov, Čaadajeva a Chomiakova, Gercena a Belinského, ba i Bakunina a Černyševského (nehľadiac na svetonázorové diferencie), najviac Dostojevského a Tolstého, V. Solovjova a N. Fiodorova. Som ruský mysliteľ a spisovateľ. A môj univerzalizmus, odpor k nacionalizmu – je ruská črta” (s. xii). Pritom všetkom o sebe napísal: “Nikdy som nedosiahol rovnováhu medzi rojčením a skutočnosťou” (s. 276), čo ma vedie k neskromnému záveru, že aj prejav tejto životnej “disharmonickosti” môžeme pokladať za ruskú črtu. Alebo prinajmenšom za črtu, typickú pre zvlášť vynikajúcich ruských mysliteľov, ktorých duch sa rozvinul práve na poli filozoficko-náboženského myslenia a prebudil v mnohých výraznú mystickú citovosť či citlivosť. S patričnou dávkou istoty sa môžem tiež o Berďajevovi v tomto kontexte vysloviť ako o človeku, ktorý na ceste svojho duchovného rastu sa aj pokorne skláňal a niesol v sebe obraz vyššieho bytia, niesol v sebe existenciálne jadro – jeho slovami povedané - univerzálneho zmyslu.

Analyzovať celú obsahovú stránku tejto myšlienkovo veľmi bohatej knihy tu už stráca svoje opodstatnenie, preto len uvediem, že čitateľ v nej nájde vlastné Berďajevove reflexie filozofickej tvorby, zmienky o popredných mysliteľských zjavoch v ruskej a európskej filozofii, poukazy na zvlášť osobné kontakty Berďajeva s francúzskymi osobnosťami - J. Maritainom, G. Marcelom, s vdovou po L. Bloyovi a i., ako aj s predstaviteľmi ruskej náboženskej filozofie - Bulgakovom, Florenským, Solovjovom, Trubeckým a ďalšími.

Kniha je napísaná mimoriadne pútavo a nepochybne sa stretne s priaznivým ohlasom nielen medzi slovenskou odbornou obcou, ale aj širšou čitateľskou verejnosťou. Posolstvo, ktoré je v nej obsiahnuté, je totiž aj pre dnešného človeka výzvou, voči ktorej nemôže zostať ľahostajným.

Záverom by som už iba rada podotkla, že vydať dnes kvalitnú prekladovú literatúru nie je maličkosť. To určite mnohí vieme. Na kvalitnom vydaní ma totiž vždy podiel nielen sám prekladateľ, ale aj seriózna práca vydavateľstva. A tu treba poznamenať, že vydavateľstvo Lúč (či už nedopatrením alebo z nejakých iných dôvodov) zrejme podcenilo takú závažnú okolnosť, akou je záverečné prekonzultovanie korektorských zásahov do textu, resp. informovanie prekladateľa o zmenách jazykovej úpravy skratiek v texte, čím spôsobilo vážnu ujmu na prekladateľskej práci.

Mám na mysli predovšetkým v ruskom origináli uvádzané a teda aj v preklade Komorovským zachované skratky slova pán pred menom ako p. Redaktorským zásahom a nesprávnym rozvedením tejto skratky p. sa tak z p. (ako pána) Danilevského stal páter Danilevskij (s. 61- 68), ba na s. 97 sa pátrom stáva sám Solovjov, čo môže nepochybne vyvolať nielen údiv mnohých čitateľov, ale aj smútok a rozpačitosť samého prekladateľa, ktorý takýto zásah určite nemohol ani len predpokladať.

Je potešiteľné, že so zodpovednejším prístupom k hodnote prekladateľskej práce sa v tomto kontexte stretávame vo vydavateľstve Agora, ktoré, ako sa mi javí, venovalo jazykovej stránke veľkú pozornosť a až na vlúdenú chybičku na strane 275 recenzovanej práce vo vete: “Mal som veľmi mal (malo byť rád) tento čas a stále spomínam na túto stratu”, som vážnejšie preklepy v knihe nezaznamenala.

Pokladám za potrebné ešte dodať, že obidve recenzované knihy v preklade prof. Komorovského tak znamenajú aj veľký prínos pre samotnú slovenskú kultúru a určite si nájdu svojich čitateľov nezávisle od tohto môjho uvedenia. Rovnako sa už môžeme tešiť aj na očakávaný ďalší Komorovského preklad Berďajevovej práce “Duch a realita”, s ktorým by na slovenskú prekladateľskú scénu malo opätovne vstúpiť vydavateľstvo Kalligram.

Zlatica Plašienková