Gašpar Fronc

Abstract. Der Beitrag zeigt die Notwendigkeit der ständigen Suche nach einer Antwort auf die Frage, die sich mit dem Wesen des Phänomens Mensch beschäftigt. Es wird auch das Bedürfnis der Lösung von Problemen mit praktischen Folgerungen für das menschliche Leben dargestellt. Im Beitrag wird das kritische Verhältnis zu subjektiven und relativierenden Tendenzen im postmodernen Denken formuliert. Nach einem knappen Überblick über die Geschichte der verschiedenen Meinungen über den Menschen wird die christliche Haltung dargestellt, die den Menschen als eine Person in ihrer Einzigartigkeit versteht, dessen Tätigkeit sich nur integral erklären lässt, und zwar als eine Einheit des Körperlichen und Geistigen. Aus der Verteidigung der menschlichen Würde, die jedem Einzelnen zusteht und die sich im Aufsatz aus dem ontologischen Verhältnis Gott gegenüber ableiten lässt, wird die Erkenntnis der unveränderlichen und universal gültigen Grundlage der Sittlichkeit herbeigeführt.

Niekedy sa zdá, akoby človek popri rýchlom rozvoji poznania, vedy a techniky zabudol na seba. A pritom len on dáva zmysel skúmaniu vesmíru, objavom v genetike, pokroku v medicíne aj novým technickým výdobytkom.

Predmetom týchto úvah nebude analýza postmoderného umenia, nebudem sa zaoberať rozborom románu, ktorý nemá dej, ani diskutovať o dekonštrukcii či strete rozdielnych diškurzov. Skôr skúsim vziať do úvahy dôsledky týchto tém tak, ako sú prítomné v myslení bežných ľudí. Slovo postmoderna tu teda budem používať bez nároku na exaktnosť v oblasti literárnej vedy, teórie umenia či filozofie.

Riešenie otázky, kto alebo čo je človek, síce sprevádza celé dejiny, nikdy sa to však nezdalo byť takým problémom ako dnes. V priebehu dejín sa objavilo množstvo koncepcií, boli formulované rôzne definície, ale dnes sa nám ponúka otázka, či sa vôbec dá diskutovať o probléme ”čo je to človek”. Už tu sa dostávame k prvému rozporu. Kresťanstvo tvrdí, že má jasnú odpoveď na otázku človeka. Biblia je v určitom zmysle celá o človeku, o jeho pôvode, o zmysle jeho existencie, o pravidlách života, o utrpení, o večnom šťastí. Katechizmus, odvolávajúc sa na Bibliu a na kresťanskú tradíciu, systematicky rozoberá jednak otázku, čo to znamená byť človekom (1, čl. 355 – 384), ale tiež dôsledky, ktoré z toho vyplývajú pre jeho slobodu, svedomie a morálku (1, čl. 1699 – 1802). Postmoderna sa skôr kloní k tomu, že sa na to odpovedať nedá, ba dokonca, že samotná otázka nemá veľký zmysel. Moderná koncepcia predpokladala existenciu objektívneho sveta a možnosť jeho poznania. Postmoderna sa pojmu reality zrieka a tým odmieta aj možnosť objektívneho poznania (2, s. 46n).

Dnes často počujeme, že každý je ”sám sebou”, má ”svoju pravdu”, lebo žije vo ”svojom svete”, do ktorého mu nikto iný nevidí. Z toho potom plynie, že každý má ”svoje svedomie”, ”svoje náboženstvo” a napokon aj ”svojho B(b)oha” a ”svoju morálku”. Každý si teda môže ”pravdu” interpretovať po svojom, v dôsledku čoho sa potom podsúva také chápanie ”tolerancie”, podľa ktorého nielen každý človek, nakoľko je slobodnou ľudskou bytosťou, má právo na svoj názor, ale – a to je kontraproduktívne – každý názor, nakoľko je vyslovený človekom, má rovnaký nárok na platnosť. Potom každý, kto je presvedčený o správnosti svojho názoru či postoja, je vyhlasovaný za netolerantného, lebo si dovolí tvrdiť, že niekto druhý sa mýli. Takto chápaná ”tolerancia” napokon znamená nemať žiaden názor, lebo načo mi bude taký, ktorý aj tak nemá nárok na platnosť, nakoľko nesmie s iným názorom polemizovať. Ak majú všetci rovnakú pravdu, tak potom vlastne pravda nejestvuje.

Prvá skupina problémov súvisí so vznikom a vývojom ľudského jedinca. Jedná sa o také otázky, ako klonovanie, umelé oplodnenie, umelé ukončenie (nie prerušenie!) tehotenstva, pokusy s embryami. Stačí skúmať, či máme nádej, že výsledok, ktorý zamýšľame, bude pre jednotlivca či spoločnosť osožný, alebo sa treba pozastaviť aj pri otázke, či je embryo človek, či nie?

Maxim Gorkij napísal: ”Človek – to znie hrdo.” Ale prečo?

Potom ale vyvražďovanie slabších bude v mene evolúcie ľudského rodu chvályhodné. Rovnako ako aktívna eugenika a génové manipulácie všetkých druhov, t.j. bez akýchkoľvek morálnych ohľadov. A zavrhnutiahodná bude charita, pomoc trpiacim, starostlivosť o chorých. Prečo sa nám toto nepáči? Čím je človek iný od zvieratiek, rastlín a baktérií, medzi ktorými prebieha neúprosný boj o trošku životného priestoru? Prečo sa človek vie starať aj o handicapovaných, starých, chorých, ba považuje to za svoju povinnosť natoľko, že aj veľké firmy si zvyšujú prestíž charitatívnymi alebo ”charitatívnymi” akciami? Človek teda musí byť niečím zásadne odlišným od všetkého ostatného, čo vidí okolo seba.

Záujem o človeka je starý ako filozofia sama. A filozofia zasa stará ako ľudstvo samotné. Človek sa oddávna zamýšľal nad hmotou, vesmírom, svetom okolo seba, ale dejiny filozofie poznajú aj mnoho tzv. antropologických obratov, kedy bola pozornosť viac zameraná na človeka samotného. Nad vchodom do veštiarne v Delfách bolo napísané: ”Poznaj sám seba!”. Pod vplyvom tohto nápisu sa Sokrates, označovaný aj ako ”otec etiky”, snažil z poznania dôstojnosti človeka odvodiť pravidlá pre jeho správanie. Antika priniesla mnoho rozličných koncepcií človeka (Demokritos, Platón, Aristoteles, novoplatonici …), ktoré sa potom v rôznych obdobách striedali a rozvíjali. Scholastika prijala Ptolemaiovu predstavu o guľatej zemi, okolo ktorej krúžia nebeské sféry. Človek tak bol chápaný ako centrum celého vesmíru. Renesancia prináša humanizmus s mnohorakými aspektmi záujmu o človeka, ktorého potom osvietenstvo v mene osvieteného rozumu stavia proti Stvoriteľovi ako vládcu vesmíru. Tento postoj spolu s nadšením z prudkého rozvoja vedy a techniky v 19. storočí prináša scientizmus, ktorý sľuboval, že veda, podporená osvieteným a voľným myslením vyrieši všetky problémy a bude plniť aj funkciu náboženskú (pravými veľkňazmi ľudstva budú vedci), spoločenskú, morálnu aj politickú (3, s. 82 – 83; 4). Existencionalizmus reflektoval aj neblahé skúsenosti dvoch svetových vojen a snaží sa vidieť ľudskú bytosť v dynamike najrozličnejších situácií v konfrontácii s vlastným ľudským zlyhaním. Postmoderna skepticky reaguje na množstvo často protichodných teórií odmietnutím akýchkoľvek definitívnych odpovedí.

Poďme na to teda ”od Adama”. V Biblii sa uvádza, že Adam pomenoval všetko, čo okolo seba videl. Nik pred ním to nedokázal učiniť. Pomenovanie je tu akýmsi symbolickým úkonom, keď človek okolitý svet spoznáva a ovláda. On je ten, ktorý dáva meno, čiže poznaním ide pod povrch, vystihuje podstatu a získava moc. Získava odstup, nadhľad, lebo je odlišný od toho ostatného, jediný, schopný transcendencie. Zároveň získava aj výhľad, ponor do hĺbky, pochopenie zmyslu a súvislostí. Plní Boží príkaz: ”Naplňte Zem a podmaňte si ju.”

Paradigma človeka ako vládcu nad prírodou nie je len biblická. Že človek je niečím výnimočným, iným, si uvedomovali filozofi všetkých čias. Pohľad človeka na seba samého – to dokáže jedine on. Ale predsa sa poznanie človeka dotvára veľmi ťažko a komplikovane a dlhá je cesta k spoznaniu, že ľudská dôstojnosť je hodnota, ktorá prináleží každej ľudskej bytosti.

Mnohých napríklad udivuje, že Aristoteles schvaľoval zabíjanie detí a otcovi priznáva právo rozhodnúť, či novorodenec bude žiť. U Sparťanov nás to až tak neprekvapí, že tých, z ktorých asi nebudú dobrí bojovníci, jednoducho zhadzovali zo skaly. Rimania urobili veľké kroky v oblasti práva. Slobodný občan bol caput (hlava) – nositeľ práv, ale až stoici ”objavili” že aj otroci a barbari sú ľudia.

Bolo to však kresťanstvo, ktoré jasne deklarovalo, že ľudská bytosť je osobou (5, s. 152). Že teda každý človek bez rozdielu má dôstojnosť, ktorá je daná osobným bytostným vzťahom Boha k nemu. Táto téma prichádza do filozofie z teológie. Keď sa teológovia zamýšľali nad otázkami Trojice a vtelenia Božieho Syna, prišli na koncept osoby¹ a prirodzenosti.

Potom nasledovalo konštatovanie, že aj každý človek je osoba, teda rozumná a slobodná bytosť s vlastnou individualitou. Latinský výraz pre osobu, persona, pochádza z gréckeho Προσωπον², ktoré vyjadruje jednak tvár, ale aj masku, ktorou herci v divadlách vyjadrovali identitu divadelnej postavy. Cicero spomína, že každý akoby hral dve role (mal dve masky), jednu spoločnú a druhú sebe vlastnú.

V kresťanskom chápaní je každý človek osobou preto, lebo je osobne Bohom stvorený, osobne milovaný. Na počiatku môjho bytia som Bohom oslovený. To znamená povolaný k bytiu, ktoré je bytím osobným. Keď oslovujem, dívam sa do tváre (pros|opon). Zároveň to znamená, že v Božích očiach je každý jeden dôležitý. Kvôli nemu sa Syn Boží stáva človekom a trpí³.Človek je osoba, lebo:

• seba si uvedomuje,
• seba pozná,
• seba vlastní (rozhodovaním slobodnej vôle),
• má transcendentálny vzťah k Bohu,
• s inými tvorí spoločnosť, vstupuje do dialógu.

Neuspokojí sa v hraniciach sveta: všetky prekračuje – a to v konečnom dôsledku smerom k Bohu. Je nositeľom hodnoty, ktorú nazývame ”ľudská dôstojnosť”, a preto dokáže vytvárať iné hodnoty. Nielen spoznáva svet, aby v ňom prežil (πραξις), ale hľadá pravdu aj čisto pre pravdu samotnú (θεορια), lebo jej objavovanie mu prináša radosť a pôžitok. Tento svet aj pretvára svojou umeleckou (ποιεσις) a technickou (τεχνη) tvorivou schopnosťou.Človeka Boh oslovil, a tým ho povolal k bytiu, k ľudskému bytiu. Dal mu:

1. status ľudskej bytosti (ζοων λογικον, ζοων πολιτικον, homo religiosus – bytosť rozumná, spoločenská, náboženská …),
2. cieľ – čím sa mám stať, niečo, čo mám naplniť svojím konaním,
3. schopnosti, potrebné k tomu, aby som naplnil zmysel toho, čo to znamená byť človekom, aby som dosiahol cieľ (rozum a slobodná vôľa; ľudský cit).

Človek je na jednej strane bytosťou, ktorá je vo svete. Má hmotné telo, ktoré podlieha všetkým prírodným zákonom. Zároveň však všetko hmotné presahuje. Transcenduje svojou poznávacou schopnosťou, svojou slobodnou vôľou, schopnosťou s druhými tvoriť spoločnosť a vstupovať do osobného vzťahu s Bohom. Človeka nie je možné adekvátne vysvetliť, ak berieme do úvahy len jeho hmotnú stránku. Je to duch prijatý hmotou, resp. telo oživené dušou ako jedna bytosť.

Biblia nám ponúka integrálny pohľad na človeka. Nesnaží sa ho rozčleniť na časti, ale telesné aj duchovné nám predstavuje v jednote. Absolutizovanie niektorých stránok totiž zatieňuje iné. Osvietenstvo absolutizovalo rozum, ktorý vraj nepotrebuje Boha, vieru, Cirkev. René Descartes poníma dušu a telo ako dve nezlučiteľné substancie, ktoré ale nemôžu mať nič spoločné. Potom ale nevedel vysvetliť, ako na seba môžu navzájom vplývať. Dodnes niekedy mylne biblické rozprávanie interpretujeme viac v duchu Descartovho dualizmu než klasickej kresťanskej filozofie, ktorá predstavovala človeka ako jednotu. Sú v tom pozostatky či následky novoplatonizmu, ktorý často v gnostickom duchu považoval ducha za dobro a hmotu za zlo.

Toto oddeľovanie vedie k extrémom. Na jednej strane k materializmu, ktorý vidí človeka len ako jedno zo zvierat či dokonca ako síce zložitý, ale predsa iba stroj. Na druhej strane sa naivným spôsobom reinterpretuje pôvodom indická náuka o reinkarnácii. Človek je len duša, ktorá blúdi. Potom sa nám ale stráca jedinečnosť a ľudská dôstojnosť osoby a v mnohých západných podobách tejto náuky aj zodpovednosť za každý skutok. E. Coreth vysvetľuje, že v človeku neexistuje čisto biologická prirodzenosť, ktorá by nebola formovaná a preniknutá duchom (5, s. 140). Karol Wojtyła k psychosomatickej jednote ľudskej bytosti prichádza cez fenomenologickú analýzu slobodného ľudského skutku (6, s. 236). Vo všetkom, čo človek koná, sa neoddeliteľne prejavuje aj jeho telesnosť aj duchovnosť.

Moderná filozofia prevzala z kresťanskej tradície tému osoby. Vytrhla ju však z koreňov, oddelila od prameňa. Individualita osoby bez vzťahu k Bohu stratila duchovný rozmer. Nastupujú rôzne podoby materializmu, šíri sa technokratický prístup k ľudskej bytosti so snahou o manipulácie najrozličnejšieho druhu až po pretvorenie ľudskej prirodzenosti. Prázdno, ktoré človek pocíti, keď poprie vzťah k Bohu, sa potom snaží zaplniť mnohými podobami prevažne ezoterickej pseudoduchovnosti. Akonáhle je indivíduum odtrhnuté od Boha, odtrhne sa aj od druhých ľudí. Každý má svoj svet, v ktorom človek ostáva sám. Po osvieteneckej eufórii prichádza postmoderná dezilúzia. Stratili sa metapríbehy, ktoré chceli vysvetliť všetko. Namiesto toho prichádza množstvo navzájom nezlučiteľných malých súkromných príbehov, medzi ktorými sa strácajú tak prepotrebné paralely. Potom sa celkom samozrejme nevieme dohodnúť ani na tom, čo je to vlastne ten človek.

Čo to vlastne práva sú, kto ich dal, kto ich môže meniť. Postmoderný pluralizmus ponúka množstvo verzií ľudských práv. Chápe sa to skôr ako vec vzájomnej dohody alebo rozhodnutia zákonodarnej autority. Kresťanské chápanie ale ľudské práva, ktoré označujeme za základné, odvodzuje od ľudskej prirodzenosti. My však sme nositeľmi tejto prirodzenosti, nie jej tvorcami. Z toho vyplýva, že o základných ľudských právach nemôžeme ľubovoľne rozhodovať. Na tejto ľudskej prirodzenosti stojí aj prirodzený mravný zákon, ktorý je nemenný a platný pre všetkých rovnako.

Pre človeka je prirodzené riadiť sa nielen pudmi prípadne pocitmi ako zvieratko, ale svojím rozumom objavovať pravdu a poznaniu pravdy potom podriadiť svoje slobodné rozhodovanie. Človek je na rozdiel od zvierat schopný vzoprieť sa svojim pudom, vládnuť nad svojou telesnosťou. Max Scheler túto schopnosť nazýva sublimáciou (7, s. 112) a odmieta Freudovu predstavu, podľa ktorej z postavenia sa proti pudom pochádzajú len neurózy. Práve naopak je to cesta ako získavať duchovnú silu.Pravda o človeku, ktorú sme schopní poznávať a z nej vyvodzovať dôsledky, je podkladom pre riešenie otázok etiky, morálky, pokroku.

[1] Katechizmus katolíckej Cirkvi. SSV, Trnava, 1998.

[2] GRENZ, S. J. Úvod do postmodernismu. Praha, Návrat domů, 1997.

[3] TATARKIEWICZ, W. Historia filozofii. Tom trzeci. Warszawa, PWN, 1988.

[4] PEARSON, K. The Grammarof Science. Dover, Dover Publications, 2004.

[5] CORETH, E. Co je člověk? Praha, Zvon, 1994.

[6] WOJTYŁA, K. Osoba i czyn. Lublin, TN KUL, 1994.[7] KRĄPIEC, M. A. Ja – człowiek. Lublin, RW KUL, 1991.

Mgr. Gašpar Fronc, Katedra filozofie, Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta, Univerzita Komenského. Venuje sa predovšetkým otázkam filozofickej antropológie, etiky a filozofie prírody.