Meno slovenského religionistu, vynikajúceho znalca a skvelého prekladateľa ruských autorov, najmä predstaviteľov ruskej náboženskej filozofie 19. a 20. storočia – Jána Komorovského, určite netreba našim čitateľom špeciálne predstavovať. Jeho prekladateľské počiny opatrené v prevažnej miere aj zasvätenými predslovmi alebo doslovmi k prácam autorov, ktorých preklady sprostredkúva slovenskej odbornej a širšej verejnosti, sú známe už dlhé roky (na niektoré jeho preklady som upozornila aj v našom časopise RAN, roč. 8, 2005, č. 2, s. 111 – 115).

Preklad knihy A. Meňa Ruská náboženská filozofia (vydavateľstvo Kalligram), predstaviteľa židovsko-kresťanskej tradície a pravoslávneho kňaza, ovplyvneného najmä filozofickým odkazom V. Solovjova, je opätovnou ukážkou nielen Komorovského citu pre vycibrený filozofický jazyk, ale aj erudovanosti nášho slovenského religionistu (mimochodom vynikajúcim religionistom bol aj A. Meň) a tiež jeho prekladateľskej tvorivosti a precíznosti. Navyše, v doslove knihy J. Komorovský uvádza čitateľa do celého kontextu diela A. Meňa a jeho vplyvu na ruských vzdelancov, predstavuje jeho neľahký život v období komunistického režimu, kedy bol pod stálym dohľadom KGB, mimoriadnu aktivitu v dobe gorbačovskej perestrojky až po jeho tragickú smrť zavraždením v septembri 1990.Obsah spomínanej knihy tvorí súbor verejných prednášok A. Meňa, v rámci ktorých má slovenský čitateľ možnosť oboznámiť sa s tvorbou a duchom takých mysliteľov, akými boli najmä V. S. Solovjov, bratia Trubeckí, L. N. Tolstoj, N. A. Berďajev, S. N. Bulgakov, P. A. Florenskij, S. L. Frank a ďalší. Ide teda o celú plejádu mysliteľov, z ktorých väčšina sa nakoniec ocitla v exile, aj keď prakticky nikdy neprestali byť “ruskými” filozofmi. Môžeme sa teda spolu s autorom opýtať: “Takže, čo vlastne predstavuje ruská filozofia, prečo podnes udivuje svet? Prečo ju treba poznať alebo aspoň mať o nej akútakú predstavu?” (s. 10).A. Meň sa pokúsil odpovedať na túto otázku na základe analýzy troch určujúcich zdrojov tejto filozofie: “predchodcov Solovjova, samého Solovjova a tých, čo z neho čerpali ako z prameňa rieky” (s. 10). Čitateľ sa v práci bližšie zoznámi aj so vznikom dvoch známych základných prúdov v ruskej filozofii 19. storočia: “slavianofilov” a “západníkov”, ich myšlienkových koreňov a orientácií, ktoré sa radikálne odlišovali. Rovnako sa ale dozvie, že tieto dve odlišné cesty sa pokúsil spojiť ruský mysliteľ P. J. Čaadajev, ktorý sa pridŕžal princípu harmónie a rovnováhy a bol presvedčený, že syntézu západnej aktivity a východnej kontemplácie možno uskutočniť práve v Rusku. Jeho kniha však v Rusku nevyšla a on sám bol vyhlásený za choromyseľného.Čaadajev bol podľa Meňa najbezprostrednejším predchodcom V. Solovjova, ktorý sa necháva inšpirovať najmä jeho ideou syntézy. Nebol to ale jediný predpoklad jeho filozofie a A. Meň postupne uvádza čitateľa do mnohých detailov Solovjovho života a tvorby, ktorou nakoniec on sám duchovne ovplyvnil ruskú náboženskú filozofiu 20. storočia. V jeho šľapajach sa uberal už aj spomínaný N. A. Berďajev.Táto výrazná osobnosť ruskej náboženskej existenciálno-personalistickej filozofie nie je u nás neznáma a v prekladoch J. Komorovského už vyšlo nejedno jeho dielo. Chcela by som upozorniť na najnovšie z nich, ktoré – tak ako predchádzajúce – si zaslúži mimoriadnu pozornosť.Ide o monografiu N. A. Berďajeva Duch a realita, ktorú som v spomínanom čísle RAN už avizovala a ktorú taktiež vydalo vydavateľstvo Kalligram. Filozofické myslenie Berďajeva charakterizoval napríklad A. Meň ako “rytierske”, pretože jeho riešenie problémov sa vyznačovalo akousi “dôstojnosťou”, nebolo poznačené krivdami, strachom či nenávisťou, napriek tomu, že bolo poznačené mnohými mukami protirečení. Sám Berďajev nás na protikladnosť a kontroverznosť vlastného myslenia vo svojej autobiografii neraz upozorňoval, ale je jasné, že nebyť tohto vnútorného duchovného napätia a zápasu o porozumenie správnej cesty k pravde, nebola by sa jeho filozofia nezmazateľne zapísala do duchovných dejín Ruska, Európy, ba aj celého sveta.

Pravá filozofia je podľa neho vždy zápasom, a podľa mňa, Berďajevova filozofia vždy zápasila aj na poli existenciálnom, na poli reálneho života a na poli dejinných udalostí a živých osudov národov i osobností, pričom šlo o dejinno-kultúrny a civilizačný rámec tejto osudovosti, o prejavy ducha v tvorbe, v činoch a v živote.Práca Duch a realita nesie podtitul Základy bohoľudskej duchovnosti a prvý raz vyšla v Paríži v roku 1937. Je venovaná výkladu problematiky bohoľudskej duchovnosti, téme, ktorá – dalo by sa povedať – prakticky nadväzuje na Solovjovove Prednášky o bohočlovečenstve, teda známy cyklus prednášok, ktorý odznel v rokoch 1887 – 1881 a bol vyjadrením základov kresťanského učenia o vtelení.

Berďajevova koncepcia bohočlovečenstva bola neskôr dokonalejšie sformulovaná v jeho práci Ríša Ducha a ríša Cisárova, po ktorej mohol slovenský čitateľ siahnuť už pred pár rokmi (2003), taktiež v preklade J. Komorovského.

Rozvinutie Berďajevových myšlienok o prirodzenostiach ducha dovedie čitateľa k pochopeniu problematiky objektivizácie ducha a k pochopeniu reality ducha, ktorá je realitou slobody a nie prírody. “Duch nikdy nie je objektom, a realita ducha nie je realitou objektu. V takzvanom objektívnom svete niet takej prírody, veci, objektívnej reality, ktorú by sme mohli nazvať duchom. Preto je ľahké popierať realitu ducha. Boh je duch, a preto nie je objekt, ale subjekt, s čím súhlasia mnohí. No treba to povedať aj o duchu, ktorý sa rozvíja v subjekte a nie v objekte. V objekte možno nájsť len objektivizáciu ducha... V objekte teda niet ducha, iba v subjekte, ten je existenciálny, má svoju existenciu.” (s. 12) Duch sa tak prejavuje na úrovni slobody, spravodlivosti, lásky, tvorivosti, humanity, jednoducho v existenciálnej subjektivite. Veľmi výstižne to formuluje J. Komorovský vo svojom doslove: “Víťazstvo ducha nad svetom je víťazstvom subjektivity nad objektívnou skutočnosťou, osobného a individuálneho princípu nad kolektívnym.” (s. 191)Mohli by sme pokračovať a uviesť ďalšie Berďajevove úvahy na túto tému, ale nepokladám to za potrebné, pretože čitateľ sa môže sám zamerať pri čítaní tohto filozofického odkazu na tie aspekty, ktoré ho najviac oslovia.

Zlatica Plašienková