Alfred North Whitehead (1961 – 1947), univerzitný profesor v Cam­bridgi, Londýne a napokon v USA na Harvardovej univerzite, patrí k najprenikavejším mysliteľom, ktorí sa usilovali o syntézu moderného racionálneho myslenia s hodnotami, ktoré sprevádzajú ľudstvo na jeho ceste dejinami, ale nenachodia v jazyku vedy adekvátne vyjadrenie.

Na takéto podujatie mal mimoriadne predpoklady. Zasiahol účinne do spektra exaktných vied: bol spoluzakladateľom matematickej logiky; na niektoré z jeho myšlienok nadväzuje i súčasná biológia. Zároveň bol vynikajúcim znalcom dejín a filozofie.

Filozofii sa venoval predovšetkým v pokročilom veku svojho života. Usiloval sa o vytvorenie systému podľa vzoru veľkých systematických filozofov minulosti, samozrejme bral pritom do úvahy nové výsledky matematiky a prírodných vied. Uvedomoval si nebezpečenstvo vyplávajúce z jednostrannosti a obmedzenosti metodológie súčasnej prírodnej vedy, no zároveň bol presvedčený o tom, že exaktné myslenie a prírodoveda je zdrojom dôležitých intelektuálnych a mravných hodnôt, ktorých strata by bola nesmierne škodlivá.¹

Ťažkosť ako pristúpiť k otázke vzťahu medzi náboženstvom a vedou spočíva v tom, že jej objasnenie si žiada, aby sme mali jasnú predstavu o tom, čo chceme výrazmi ,náboženstvo` a ,veda` vyjadriť: ako ich chápeme. “Vynasnažím sa”, hovorí Whitehead, “porozumieť vzťahu, ktorý existuje medzi obidvoma sférami a potom urobím určité závery, týkajúce sa situácie, ktorá sa nachádza v rozpore so svetom”.

Keď sa zamýšľame nad touto otázkou, skoro spontánne nám príde na rozum konflikt medzi náboženstvom a vedou. Zdá sa akoby sa v poslednom polstoročí výsledky vedy a náboženstva dostali do položenia otvoreného nesúhlasu, z ktorého nieto iného východiska ako odmietnuť jasné učenie vedy, alebo jasné učenie náboženstva. Ak však uvážime, čo je pre ľudstvo náboženstvo a čím je preň veda, môžeme bez prepínania povedať, že budúci beh dejín bude závisieť na rozhodnutí tejto generácie o ich vzájomnom vzťahu. Máme tu dve najmohutnejšie všeobecné sily, ktoré ovplyvňujú človeka a sú poštvané jedna proti druhej: sila našich náboženských intuícií a presvedčení a sila, ktorá nás núti k presnému pozorovaniu a logickej dedukcii.

V raných dobách kresťanstva panovalo medzi veriacimi presvedčenie, že koniec sveta nastane ešte za života súčasníkov. Priame dôkazy toho, že táto viera bola autoritatívne hlásaná, nemáme, no je isté, že bola prijímaná a tvorila dôležitú časť populárnej náboženskej doktríny. Podobne v ranej Cirkvi jednotliví teológovia príliš odvážne robili závery o povahe fyzikálneho sveta a pritom sa odvolávali na Bibliu. Roku 535 AD mních Kosmas, ktorý navštívil Indiu a Etiópiu, a napokon žil neďaleko Alexandrie, vtedajšieho veľkého kultúrneho centra, napísal Knihu Kresťanská topografia, v ktorej na základe priamych biblických textov, doslovne vykladaných, odmietal existenciu protinožcov a tvrdil, že svet je plochý rovnobežník, ktorého dĺžka je dvojnásobná jeho šírke.

V 17. storočí bola náuka o pohybe Zeme odsúdená katolíckym tribunálom. Pred sto rokmi prestrašili nábožných ľudí, protestantov i katolíkov, merania zeme požadované geológiou. A rovnakým kameňom úrazu je aj dnes náuka o vývoji. To je len niekoľko príkladov ilustrujúcich celkovú situáciu.

Teológia sama osebe prejavuje podobný charakter postupného vývoja vyplývajúceho z aspektov konfliktu medzi svojimi vlastnými ideami. Tento fakt je všeobecne známy teológom, no často sa zamlčuje pod tlakom polemiky. V 17. storočí Petavius dokázal, že teológovia v prvých troch storočiach kresťanstva užívali výrazy a robili tvrdenia, ktoré boli od 5. storočia odsudzované ako heretické. Kardinál J. H. Newman ešte pred obrátením na katolicizmus vypracoval traktát o vývoji dogiem, názor, ktorý nikdy v svojom živote neodvolal, ba často sa k nemu vracal.Veda je ešte premenlivejšia než teológia. Žiadny vedec, tvrdí Whitehead, by dnes nemohol bezvýhradne súhlasiť s názormi Galileiho alebo Newtona, ba azda ani so svojimi vlastnými vedeckými názormi spred desiatich rokov.

Whitehead uvádza tu 2 príklady z vedy:

1. Galilei povedal, že Zem sa hýbe a Slnko je nehybné; inkvizícia povedala, že Zem je nehybná a Slnko sa pohybuje; a newtonovskí astronómovia, ktorí zastávali teóriu absolútneho priestoru, tvrdili, že sa pohybuje aj Slnko, aj Zem. Dnes však hovoríme, že každé z týchto tvrdení je rovnako pravdivé za predpokladu, že sme stanovili význam ,pokoja` a ,pohybu` spôsobom, aký sa používa v tom-ktorom tvrdení. V období Galileovho sporu s inkvizíciou bol Galileov spôsob výkladu faktov pre vedecký výskum nepochybne plodnejším postupom. Avšak sám osebe nebol o nič pravdivejší ako formulácia inkvizície. V onej dobe ešte nikto nepoznal moderné koncepcie relatívneho pohybu, preto sa formulovali výpovede bez poznania vymedzení nutných pre ich dokonalejšiu pravdivosť. Predsa však otázka vzájomného pohybu Zeme a Slnka vyjadruje reálny fakt vesmíru a všetky strany pochopili dôležitú pravdu otázky. Táto pravda však sa zdala nezlučiteľná s vtedajším poznaním.

2. Druhý príklad Whitehead čerpá z modernej fyziky. Od rokov Newtona a Huyghensa v 17. storočí jestvovali dve teórie o fyzikálnej povahe svetla: Newtonova teória tvrdila, že lúč svetla je prúdom veľmi malých čiastočiek, korpuskúl, a my máme dojem svetla, keď tieto veľmi malé čiastočky dopadajú na očnú sietnicu. Huyghensova teória predpokladala, že svetlo sa vytvára veľmi malými vlnami, ktoré kmitajú vo všetko prenikajúcom éteri, a že tieto vlny sa šíria pozdĺž svetelného lúča. Tieto dve teórie sú vo vzájomnom rozpore. V 18. storočí sa verilo Newtonovej teórii a v 19. Huyghensovej. Dnes vieme, hovorí Whitehead, o veľkej skupine javov, ktoré sa dajú vysvetliť len ,vlnovou` teóriou, a o inej veľkej skupine, ktorú možno vysvetliť len ,korpuskulárnou` teóriou. Vedci, zdá sa, sa zmierili s touto skutočnosťou a dúfajú, že sa nájde nejaký širší pohľad, ktorý obe teórie zladí. (Podobne je to aj v sporných otázkach medzi vierou a vedou.) Mali by sme čakať, ale nemali by sme čakať pasívne alebo beznádejne. Nesúlad je znakom, že sú v hre širšie pravdy a jemnejšie perspektívy, v ktorých sa podarí nájsť zmierenie v rámci hlbšieho náboženského chápania a subtílnejšej vedy.

V istom zmysle je teda konflikt medzi vedou a náboženstvom nezávažná záležitosť, ktorá sa prepiate zdôrazňuje. Číry logický rozbor sám osebe nemôže vyznačiť viac než nutnosť istých poopravení, ktoré budú na oboch stranách pomerne malé, čo sa týka podstaty. Treba si uvedomiť celkom odlišné aspekty údajov, ktorými sa zaoberá veda a ktorými sa zaoberá náboženstvo. Veda sa zaoberá všeobecnými podmienkami, ktoré regulujú fyzikálne javy. Zatiaľ čo náboženstvo je úplne sústredené na vieru a kontempláciu mravných a estetických hodnôt. Na jednej strane je gravitačný zákon a na druhej rozjímanie o kráse svätosti. Čo jedna strana vie, druhá nechápe, a naopak.

Avšak nepochopili by sme podstatu veci, keby sme sa nazdávali, že nás konflikt medzi vedou a náboženstvom nemá znepokojovať. V intelektuálnom veku nemôže jestvovať žiadny aktívny záujem, ktorý by zanedbával akúkoľvek nádej na víziu harmónie pravdy. Zmieriť sa s rozporom je skazonosné pre úprimnosť a mravnú čistotu. Patrí k sebaúcte intelektu zaoberať sa každým myšlienkovým zmätkom až do jeho úplného rozriešenia. “Ak zlikvidujete tento impulz”, hovorí Whitehead, “z neprebudeného hĺbania sa neobrátite na žiadnu vieru, ani z vás nebude vedec”. Významná otázka je: v akom duchu chceme čeliť problémom? Tu sa dostávame k čomusi, čo je absolútne podstatné.

Rozpor teórií nie je katastrofou! Je to príležitosť. Hmotnosť atómu dusíka je všeobecne známa. Takisto sa uznáva vedecká teória, že priemerná tiaž týchto atómov v každej veľkej hmote, o ktorej uvažujeme, bude vždy rovnaká. Dvaja experimentátori, Lord Ralleygh a Sir William Ramsey, zistili, že pri získavaní dusíka dvoma rozličnými metódami, z ktorých každá bola pre tento účel rovnako vhodná, bol zakaždým pozorovaný malý rozdiel medzi priemernými atómovými váhami. “Pýtam sa vás”, hovorí Whitehead, “bolo by bývalo rozumné, keby si títo muži pre spomínaný rozpor medzi chemickou teóriu a vedeckým pozorovaním zúfali? Predpokladajme, že z nejakej príčiny by si v nejakom kraji vysoko vážili chemickú teóriu ako základ spoločného poriadku, bolo by rozumné, čestné, mravné zakázať zverejnenie faktu, že experimenty priniesli rozdielne výsledky? Alebo, na druhej strane, mali Ramsey a Ralleygh vyhlásiť, že chemická teória bola usvedčená z podvodu? Je jasné, že každá z týchto ciest by znamenala pristupovať k problému v nesprávnom duchu. Ralleygh a Ramsey si však uvedomili, že sú na stope nového smeru bádania, ktorý by mal odhaliť nejakú zvláštnosť chemickej teórie, ktorá sa doteraz vymykala pozorovaniu. Rozpor teda nebol nijakou katastrofou, ale príležitosťou na rozšírenie dosahu chemického poznania. Všetci poznáte, ako sa príbeh skončil: napokon bol objavený argón, nový chemický prvok, ktorý sa neobjavený skrýval v zmesi dusíka. To však malo ďalšiu dohru. Tento objav upozornil na to, aké dôležité je čo najpresnejšie pozorovať nepatrné rozdiely v chemických látkach, ktoré dostaneme použitím rozdielnych metód. Výskum pokračoval, až nakoniec iný fyzik, F. W. Aston, ktorý pracoval v Cavendishovom laboratóriu v Cambridge, objavil, že jeden a ten istý prvok môže prijímať dve alebo viaceré rozdielne formy pomenované izotopy, a že zákon stálosti priemernej atómovej váhy platí pre každú z týchto foriem, ale s malými odchýlkami medzi rozličnými izotopmi. Výskum vyvolal veľký rozmach chemickej teórie, svojím významom ďaleko prevyšujúci objav argónu, čo ho vyvolal. “Poučenie z tohto príbehu je očividné a nechám to na vás, aby ste ho aplikovali na prípad náboženstva a vedy”, hovorí Whitehead.

Vo formálnej logike je protirečenie signálom porážky, ale vo vývine reálneho poznania označuje prvý krok na ceste k víťazstvu. To je jeden zo závažných dôvodov, aby sa tolerovala čo najväčšia rozmanitosť názorov. Táto povinnosť tolerancie bola raz navždy vyjadrená slovami: “Nechajte oboje (kúkoľ a pšenicu) rásť spolu až do žatvy...”Neschopnosť kresťana konať podľa tohto predpisu je jednou zo zaujímavých javov v dejinách náboženstva. Pritom sme ešte nevyčerpali tému o morálnej atmosfére, potrebnej k hľadaniu pravdy. Existujú skrátené cestičky vedúce iba k zdanlivému úspechu. Ľahko možno nájsť teóriu, ktorá logicky súhlasí a umožňuje širokú aplikáciu, keď sa uspokojíme s polovicou nášho dôkazového materiálu. Každá doba má ľudí s jasným logickým intelektom, ktorí postihnú dôležitosť nejakej sféry ľudskej skúsenosti, ktorí vypracovali alebo zdedili myšlienkovú schému presne vyhovujúcu skúsenosti, na ktorú upierajú svoj záujem. Takí ľudia majú sklon obchádzať alebo bagatelizovať všetok dôkazový materiál, ktorý by znejasnil ich schému protirečivými príkladmi. Čo sa do ich schémy nehodí, považujú za nezmysel. Jedinou metódou, ako sa ubrániť meniacim sa extrémom módnych názorov, je nepoddajná rozhodnosť brať do úvahy všetok dôkazový materiál. Držať sa tejto pravdy vyzerá také ľahké, ale v skutočnosti ju nasledovať je veľmi ťažké. Jedna z príčin týchto ťažkostí spočíva v tom, že nemôžeme najprv myslieť a potom konať. Od okamihu nášho narodenia sme celí v konaní a len príležitostne ho môžeme regulovať myslením. Preto musíme v rozličných sférach skúsenosti osvojovať si tie idey, ktoré ako sa nám zdá, sa v týchto sférach uplatňujú. Je nevyhnutné spoľahnúť sa na idey, ktoré sú vo všeobecnosti platné, hoci vieme, že jestvujú jemné rozdiely, ktoré nám unikajú. Ani nemôžeme mať ustavične na očiach celý dôkazový materiál v inej forme než v ktorej sa vyskytuje v teóriách, ktoré sú nedokonale zladené. Naše dôkazy môžu nadobudnúť svoju pravú dôležitosť iba vtedy, keď sa k nim dostaneme prostredníctvom všeobecných ideí. Tieto idey preberáme, lebo tvoria tradíciu našej civilizácie. Avšak takéto tradičné idey nie sú nikdy statické. Buď vyblednú a stanú sa bezvýznamnými formulkami, alebo nadobudnú silu s jemnejšími odtienkami. Menia sa pod tlakom kritického rozumu, vďaka živým skúsenostiam a vplyvom istôt vedeckých predstáv. Nemožno ich natrvalo udržať. Žiadna generácia nemôže iba reprodukovať svojich predkov. Život možno zachovávať v pohybe foriem alebo zachovať formu v prúde života. Avšak nemožno natrvalo udržiavať ten istý život v tej istej forme.

Súčasný stav náboženstva európskych národov ilustruje moje tvrdenia. Javy sú zložité, no v celku v európskej civilizácii vplyv náboženstva po mnohé generácie postupne upadol. Každé obdobie úpadku malo hlbší základ. V niektorých krajinách je záujem o náboženstvo väčší ako v iných, no aj v krajinách, v ktorých je záujem relatívne veľký, z generácie na generáciu klesá. Náboženstvo má tendenciu degenerovať do formulky, ktorou sa dá ozdobiť príjemný život. Tento veľký historický pohyb vyplýva zo spoluúčinkovania mnohých príčin. “Chcel by som poukázať na dve z nich, ktoré patria do rámca týchto úvah”, hovorí Whitehead.

Po prvé, náboženstvo je už viac ako dve storočia v defenzíve. Bolo to obdobie úžasného intelektuálneho pokroku. Každá nová situácia pristihla náboženských mysliteľov nepripravených. Čosi, čo sa vyhlásilo za životne dôležité sa napokon nanovo modifikovalo a ináč interpretovalo. Ďalšia generácia náboženských apologétov potom blahoželala náboženskej verejnosti k hlbšiemu pohľadu na svet, ku ktorému sa dospelo. Tento ústup, pokračujúci počas mnohých generácií, napokon skoro úplne podlomil intelektuálnu autoritu náboženských mysliteľov. Uvážme tento rozdiel: Keď Darwin alebo Einstein prídu s teóriami, ktoré modifikujú naše poznanie, nazveme to triumfom vedy. Nepovieme, že veda zasa utrpela porážku, pretože sa vzdala starých ideí. Vieme, že sa dosiahol ďalší pokrok vo vedeckom pohľade na svet.

Náboženstvo nenadobudne znova svoju starú moc, pokiaľ nebude schopné postaviť sa zoči-voči zmenám v tom istom duchu ako veda, bez narušenia obsahu. Jeho princípy môžu byť večné, ale vyjadrenie týchto princípov sa musí vyvíjať. Tento vývin náboženstva spočíva v podstate v oddeľovaní ideí, ktoré sú mu vlastné, od náhodných pojmov, ktoré sa doň votreli pri vyjadrovaní jeho vlastných ideí pomocou obrazov predchádzajúcich vekov. Takéto oslobodenie náboženstva z pút nedokonalej vedy bude len v jeho prospech. Zdôrazní jeho najvlastnejšie posolstvo. Dôležitým momentom, ktorý treba mať na mysli je, že vedecký pokrok zvyčajne poukazuje na to, že tvrdenia rozličných náboženských vier treba nejakým spôsobom upraviť. Je možné, že sa musia rozšíriť alebo modifikovať. Ak je náboženstvo primeraným výrazom pravdy, táto modifikácia iba adekvátnejšie ukáže to, čo je v ňom významné. Tento proces je potom ziskom. Preto pokiaľ sa nejaké náboženstvo vôbec dotýka fyzikálnych faktov, dá sa očakávať, že pohľad na tieto fakty sa musí upravovať spolu s pokrokom vedeckého poznania. Vedecký pokrok musí mať za následok neprestajnú úpravu náboženského myslenia.

Náboženské rozpory v 16. a 17. storočí dostali teológov do nešťastného položenia. Ustavične sa napádali a bránili. Neodvážili sa na zmenu, pretože váhali pred povinnosťou oddeliť duchovné posolstvo od asociácií partikulárnej predstavy.Pri otázke vývinu náboženského myslenia treba ďalej zdôrazniť, že každá jazyková výrazová forma, ktorú mal svet v nejakom období k dispozícii, obsahuje nejasnosti, a že tieto nejasnosti zasahujú samu podstatu významu. Faktický zmysel, v ktorom nejaké učenie v minulosti platilo, nemožno určiť čírou logickou analýzou jazykových výrazov. Treba brať do úvahy celú reakciu ľudskej povahy na myšlienkovú schému. Táto reakcia je zmiešaná, obsahuje aj emocionálne prvky, odvodené z našich sklonov. Práve tu dostáva náboženský vývin pomoc od neosobnej vedeckej a filozofickej kritiky.

Teraz prichádzame k druhej príčine, pre ktorú podľa mňa v novoveku slabne záujem o náboženstvo”. To obsahuje aj základnú otázku, ktorú som nastolil v úvodných vetách. Musíme vedieť, čo rozumieme náboženstvom. Cirkvi pri výklade svojich odpovedí na túto otázku vyzdvihli tie aspekty náboženstva, ktoré nachádzajú svoj výraz buď v tom, že zodpovedajú citovým reakciám uplynulých čias, alebo sú zamerané iba na to, aby vzbudili moderný emočný záujem náboženskej povahy. Pod prvým spôsobom mám na mysli, že náboženské pôsobenie je sčasti zamerané na vzbudenie inštinktívneho strachu pred hnevom tyrana, ktorý sa skrýva za neznámymi prírodnými silami. Toto pôsobenie na vrodený inštinkt pudového strachu stráca svoju silu, pretože moderná veda a moderné podmienky života nás naučili konfrontovať príležitosti poznania s kritickou analýzou ich príčin a podmienok. Náboženstvo je reakciou človeka na jeho hľadanie Boha. Predstavovanie si Boha z pohľadu moci, vzbudzuje inštinktívne kritickú reakciu. To je osudné, pretože náboženstvo padá, ak jeho hlavné pozície nie sú vystavané na predpokladanom súhlase.

Náboženský motív, ktorý prenikol do moderného náboženského myslenia, je túžba po pohodlnej organizácii modernej spoločnosti. Náboženstvo sa prezentovalo ako hodnotné pre životný poriadok. Jeho nároky sa opierali o jeho funkciu podpory správneho konania. A aj cieľ správneho konania rýchlo degeneruje do vytvárania vyhovujúcich sociálnych vzťahov. Máme tu do činenia s pomalou degradáciou náboženských ideí, ktorá nasleduje po ich postupnom rozoberaní pod vplyvom silnejších etických intuícií. Správanie sa je vedľajší produkt náboženstva – je to nevyhnutný vedľajší produkt, ale nie hlavný moment. Dôraz na pravidlá správania sa je príznačný pre odlev náboženskej oddanosti. Predovšetkým náboženský život nie je hľadaním pohodlia. Whitehead tu zdôrazňuje, že podstatu náboženstva nevidí v príkazoch a zákazoch spoločenského správania.

Vo všetkej skromnosti ďalej vysvetľuje, čo pokladá za podstatnú vlastnosť náboženského ducha. Náboženstvo je víziou čohosi, čo sa nachádza mimo, za, uprostred pominuteľného prúdu bezprostredných vecí, niečo, čo je reálne, no predsa čaká na svoje uskutočnenie, čosi, čo je vzdialenou možnosťou, a predsa je najvýznamnejším z prítomných faktov; je to niečo, čo dáva zmysel všetkému pominuteľnému, a predsa uniká uchopeniu; niečo, čoho vlastnenie predstavuje najvyššie dobro; niečo, čo je najvyšším ideálom a zároveň stálym hľadaním...Skutočnosť náboženskej vízie a jej história trvalého rozmachu sú naším jediným základom pre optimizmus. Vízia si nežiada viacej ako uctievanie. Vízia nikdy nerozkazuje. Je vždy prítomná a má moc lásky predstavujúcej jediný cieľ, ktorého naplnením je večná harmónia. Uctievanie Boha nie je pravidlom pre bezpečnosť, ale je to dobrodružstvo ducha, let za hranice konečného.