Veronika Kováliková

Abstract. The subject of this paper is defined by the role of ‘suffering’ as the commission which is ought to be performed by an individual for the sake of a maturing process of his/her personality. An accomplishment of this task has its importance not only for an individual, but for a maturing process of man in general. Needs of self-conversion and of shaping of the environment by man are emphasized, both of which could be reached especially through the education towards performance of duties.

Sú to naše dejiny. Teraz my v nich nechávame znaky toho, že život človeka je vždy námaha, odstraňovanie prekážok, práca. Človek sa stáva šikovnejším, schopnejším, viac vie, viac dokáže. Dostáva sa ďalej na ceste svojho intelektuálneho vývoja, ale ešte vždy sa nenaučil žiť tak, aby sa so svojimi druhmi vzájomne nezraňoval, chránil si Zem – svoj domov – a urobil ju miestom pokoja a radosti.

Keď chceme hovoriť o vzťahu utrpenia a osoby, ktorá ho znáša, treba si uvedomiť, že pre psychológiu je to nielen problém kvality, intenzity, trvania utrpenia a na druhej strane schopnosti a ochoty utrpenie zniesť, ale predovšetkým otázkou: čo určuje, spôsobuje alebo dokonca determinuje to, že na strane osoby, na ktorú utrpenie dolieha, sa stretávame s celou škálou reakcií, od jednoznačne hrdinského rozhodnutia a skutočného znášania každého, čímkoľvek spôsobeného utrpenia až po ustrašencov a ufňukancov, ktorí sa usilujú vyhnúť sa každej aj neveľkej bolesti, len aby nemuseli nič zniesť, ničomu sa vystaviť, nič vydržať.

Viktor E. Frankl, ktorý “vedel” o utrpení toľko, ako málokto iný, hovorí jednoznačne, že jednotlivec sám. Psychológovia hovoria, že v takýchto voľbách má na rozhodnutí “za alebo proti” veľkú účasť prostredie. V. Frankl je zástancom presvedčenia, že keďže človek je vo svojom jadre duchovný, je teda slobodný, a tak zodpovedný. Psychológovia sa pýtajú: odkedy? Od svojich 20, alebo 60 rokov, maturant z kresťanskej výberovej školy tak isto, ako jeho vekový rovesník z Luníka?

V jednej svojej stati nazvanej: Je človek výtvorom dedičnosti a prostredia? ([1], s. 136 – 140) Frankl hovorí: “Samozrejme, že človek je závislý ako od svojich vlôh, tak aj od prostredia a iba v rámci tohto hracieho priestoru, takto vymedzeného, sa môže voľne pohybovať. Avšak vnútri tohto priestoru sa pohybuje voľne.”

Na otázky, ktoré tu kladiem, a ktoré skúma psychológia (najmä jej oblasť vývinu mravného charakteru), je veľa presvedčivých argumentov, ktoré potvrdzujú opodstatnenie predpokladov o tom, že veľká časť toho, pre čo sa jednotlivec v svojom dospelom veku slobodne rozhoduje, bola do neho vsadená skúsenosťou získanou už útlom detstve. Už odvtedy sa dieťa učí, že to, čo bolí jeho, bolí aj iných, čo je príjemné jemu, je príjemné aj iným. Pritom sa učí aj to, že nemožno vždy mať a robiť to, čo sa mu chce, a nerobiť to, čo sa robiť musí.

Keď chceme hovoriť o utrpení a najmä jeho význame pre utváranie osobnosti, ba aj vývoj človeka, treba povedať, čo týmto pojmom označujeme, čo tu utrpením rozumieme. Je to potrebné povedať najmä preto, že o utrpení možno hovoriť (a aj sa hovorí) z mnohých aspektov a v mnohých súvislostiach; pritom sotva kde nájdeme objasnenie toho, o čo kedy vlastne ide. Predpokladá sa, že utrpenie má jediný význam a jeho obsah je každému známy a jasný. Ešte menej sa hovorí o tom, prečo vlastne trpíme, a veľmi zriedka o tom, na čo to môže (alebo by to mohlo) byť dobré, teda k čomu utrpenie vedie. Uvádza sa, že utrpenie je bolesť (telesná alebo duševná), trápenie s niečím alebo niekým, že trpieť znamená vydržať (napr. ohováranie), znášať niečo, niekoho alebo skutky niekoho (napr. žiarlivosť manžela alebo výčiny delikventného syna) ([2], s. 379).

Pre potrebu tejto úvahy utrpením rozumiem pociťovanie a vedomie nemožnosti, neschopnosti zmeniť situáciu, ktorá na človeka ťažko dolieha, ťaží ho. Utrpenie je pre jednotlivca v každom prípade úloha, ktorú si nedáva sám a ktorá sa ťažko, niekedy veľmi ťažko plní. Ak ju však prijme a plní, má z toho osoh nielen on, ale obyčajne aj iní. Námaha s tým spojená sa niekedy zvykne prirovnávať k výstupu horolezca na vrchol štítu. Odmenou mu je pohľad, ktorý sa zdola nedá získať, a vedomie, hrdosť z toho, že to zdolal. Na priblíženie významu termínu utrpenie by však bol vhodnejší príklad nosiča na vysokohorskú chatu. Aj on totiž vystupuje veľmi vysoko, ale na pleciach má pritom náklad, ktorý by niekto iný ani nenadvihol. Keď v chate zhodí náklad z pliec, má nielen radosť z toho, že to vyniesol, ale za to sa mu aj zaplatí. Spokojný je chatár aj turisti. Keby nosič zhodil batoh v polovici cesty, nič nezíska ani on, ani iní, pre ktorých bol náklad určený. Neskôr to možno oľutuje. Vidí, že cesta len tak naprázdno je síce ľahká, ale nezmyselná; štíty on pozná, prechádzku nepotrebuje a nič nedonáša – ani pre seba, ani pre iných. Vráti sa k svojmu “batohu”, alebo sa bude len tak potulovať, posedávať na balvanoch, kochať sa všetkým naokolo, ale nič nenosiť. To závisí od neho. Lenže to, ako sa rozhodne, ináč povedané, kto on v tejto situácii je, závisí aj od všetkého toho, čo sa “do neho” dostalo “zvonku”, od všetkého toho, čo naňho dopadalo, čo skúsil, čo od začiatku pozemskej existencie jeho duše dávalo tejto základnej duchovnej “mase” jej tvar.

Povedali by sme, že to, ako sa “nosič” rozhodne, závisí aj od všetkého toho, ako sa rozhodovali, kto boli – tí pred ním. Alebo si myslíme, že možno jednotlivca a iba jeho samého urobiť zodpovedným (a teda aj vinným) za jeho rozhodnutie? Alebo, na druhej strane, že všetko to, čo dokáže, čo dosiahne, čím sa stane, je len jeho vecou, jeho zásluhou, výsledkom jeho úsilia? Nevidíme – aby sme použili prirovnanie – ako je Dunaj pri svojom ústí “výtvorom” aj všetkých pramienkov, potokov a riek, ktoré do neho musia vústiť, aby mohol poskytovať svoje vody, zúrodňovať krajinu okolo seba a v podobe mohutnej delty sa nakoniec vliať do mora?

Namiesto vlastného záveru k diskutovanému problému použijem tu celú jednu kapitolu z Citadely, diela A. S. Exupéryho, ktorého život, myslenie a tvorba hlboko ovplyvnili môj život. Saint-Exupéry ([3], s. 99 – 101) píše: “Cenu má iba cesta. Iba ona trvá, zatiaľ čo cieľ je ilúziou pútnika kráčajúceho od hrebeňa k hrebeňu, ako by bol nejaký zmysel v dosiahnutom cieli. A tak isto nemôžeš pokročiť, pokiaľ neprijmeš, čo je. Z čoho ustavične vychádzaš. A na odpočinok neverím. Pretože ak človeka drása nejaký rozpor, nie je správne voliť neistý a nehodnotný pokoj za cenu slepého prijatia jedného z dvoch prvkov rozporu. Vyhýba sa azda céder vetru? Čo by tým získal? Vietor ho drása, ale i otužuje. Kto by dokázal oddeliť dobré od zlého, bol by veru múdry. Hľadáš, aký zmysel dať životu, ale zmyslom je predovšetkým stať sa sám sebou, a nie prejsť okolo rozporu a tým dosiahnuť úbohý pokoj. A keď ťa niečo drása a stavia sa ti na odpor, dopraj si voľnosť rastu, lebo to zapúšťaš korene a premieňaš sa. Buď blahoslavená tá otvorená rana, z ktorej sa zrodíš: veď žiadna pravda sa neukazuje a nedá sa dosiahnuť v tom, čo je zjavné. A pravdy, ktoré sa ti ponúkajú, sú určené len na pohodlie a podobajú sa práškom na spanie.

Literatúra

[2] RAHNER, K. – VORGLIMLER, H. Teologický slovník. Praha, Zvon. 1996.

[3] EXUPÉRY, A. Citadela. Praha, Vyšehrad. 1994.