Kresťanstvo a počiatky modernej vedy
Jozef Tiňo
Abstract. The goal of this paper is to persuade a reader of non-plausibility of the generally accepted view that there is a struggle and an unsurpassable gap between faith and science. Such a view is not well founded. The modern science was not brought forth in opposition to faith. On the contrary, it came into existence in the European cultural environment which, at the time of the birth of science, was Christian. The modern science as a ‘child’ of this culture was not an enemy of faith in the beginning, and it is not today either. Both science and faith share a unified outlook on the universe, life, and man.
Úvod
Kde vzniklo a čím sa živí mýtus o neprekonateľnom boji medzi kresťanstvom a vedou alebo širšie, medzi vierou a vedou? Dnes je tento mýtus veľmi populárny a na prvý pohľad ho podporujú aj nespochybniteľné výsledky vedy. Pre mnohých ľudí, ktorí nevstupujú h
lbšie do sveta vedy a do základov opravdivej viery, slová veda a viera predstavujú púhe symboly. Veda, to je niečo pravdivé (a nemýlia sa) a viera (aspoň tá, ktorá sa k ním dostáva z homílií alebo populárnych, často neinformovaných a nepriateľsky naladených publikácií) je sústavou metafyzických tvrdení, ktoré, na rozdiel od vedeckých tvrdení, nemožno priamo dokázať. Používam slovo mýtus, lebo takýto povrchný pohľad je veľmi rozšírený a len hlbšia analýza môže viesť k správnym záverom. Kto z intelektuálnej sféry túto analýzu neurobí, ocitá sa v rozpoltení, čo možno patrí k najhoršiemu stavu človeka. A je to zbytočné, lebo medzi serióznou vedou a opravdivou vierou žiadny neprekonateľný boj nie je. Svedčí o tom aj história vzniku modernej vedy a jej ďalší rozvoj. Veda, ako sa pokúsim ukázať, nevznikla ako nepriateľ viery, či kresťanstva. Naopak, vznikala v jej (jeho) lone. Túto skutočnosť by si mali uvedomiť kresťanskí vedci (a nielen oni) a nedeliť svoj život na dva disjunktné priestory – laboratórium a kostol. Tie priestory nie sú disjunktné. Prekrývajú sa a veľkosť ich prekryvu u veriaceho je mierou jeho integrity. Dosiahnuť túto integritu vo sfére súčasnej doby, v ktorej mýtus je povýšený na všeobecnú pravdu, nie je ľahké, ináč by sa to všeobecne uplatňovalo. Priamou cestou k tomu je spochybniť tento mýtus a vedie k nej aj štúdium histórie modernej vedy.Počiatky modernej vedy
Táto úvaha je inšpirovaná rozsiahlymi štúdiami M. Bumbulisa: Christianity and the Birth of Science, E. V. Snowa: A Cause of Modern Science a D. E. Coppedgea: The World´s Greatest Creation Scientists1, v ktorých autori ukazujú, akú úlohu zohralo kresťanstvo v počiatkoch zrodu modernej vedy.
Moderná veda nevznikla založením, ako sme zvyknutí vnímať založenie miest (Rím, Alexandria ...). História jej vzniku je poznačená úsilím jednotlivcov alebo skupín zapálených jednotlivcov pri splnení určitých podmienok, ktoré vytvárajú priaznivú pôdu pre rozvoj bádania. Nie všetky národy (regióny) takéto podmienky poskytovali. Podstatnú úlohu v tomto smere zohrávala náboženská orientácia. Tá buď podnecovala k skúmaniu prírody alebo naopak, svojou ideológiou odrádzala od tejto činnosti. Tak sa mohlo stať, že národy, ktoré voľakedy darovali svetu užitočné poznatky, k zrodu modernej vedy neprispeli. Ktorá kultúra priala a ktorá brzdila rozvoju modernej vedy, vyplynie zo stručného pohľadu do spôsobu vnímania vesmíru, života a človeka v jednotlivých oblastiach sveta v rôznych historických obdobiach.
Aby sa predišlo nedorozumeniam, vyjasním najprv niektoré pojmy, ktoré sa v tejto úvahe budú častejšie opakovať.
Použijem definíciu vedy, ktorú uvádza E. Snow: ”Systematické zhromažďovanie poznatkov o prírode používajúc len rozum a zmyslovú skúsenosť za účelom objavovania zákonitostí prírody, ktoré vysvetľujú, ako je príroda organizovaná a umožňujú robiť presné predpovede o prírodných procesoch alebo objektoch”. Väčšina historikov a filozofov vedy uznáva, že nový typ vedy, ktorú nazývame moderná veda, sa zrodil len pred niekoľkými storočiami v Európe a ako je známe, Európa v tej dobe bola ovplyvňovaná kresťanským svetonázorom.
Lineárna koncepcia času, ktorá jasne odlišuje minulosť, prítomnosť a budúcnosť.
Vesmír je živý, ako keby to bol obrovský organizmus, ktorý prechádza cyklickým procesom od zrodu cez dospelosť, smrť a znovuzrodenie.
Názor, že absolútne bytie Boha je totožné so svetom (všetko je Boh, Boh je všetko). Tvrdenie, že konečná vznikajúca skutočnosť našej skúsenosti nevznikla stvorením slobodnou všemohúcnosťou Boha, ako od neho rozdielna, ale je rozvojom jeho podstaty, pričom ”boh” je súhrnný pojem pre svet.
Časové cykly trvajúce stáročia, v ktorých sa v budúcnosti presne alebo takmer presne opakuje minulosť.
Filozofické idey, ktorým sa kultúry musia vyhýbať, ak majú vytvárať priaznivé podmienky pre zrod vedy:
Nie každá kultúra má tieto znaky rovnako zastúpené. Napríklad hinduizmus má skoro všetky, Čína menej, islam ešte menej. O dôsledkoch podrobnejšie neskôr.
Veda nevznikla ako nepriateľ viery
Súčasný mýtus o nepriateľstve medzi vedou a vierou, osobitne medzi vedou a kresťanstvom, nemá historické opodstatnenie. Naopak, kresťanstvo zohralo podstatnú úlohu v procese vznikania modernej vedy. Ináč povedané, moderná veda sa zrodila v kresťanskej Európe. Zakla
datelia modernej vedy boli formovaní kultúrou, ktorá bola prevažne kresťanská. Grupovali sa z určitej geografickej oblasti, v ktorej dominoval židovsko-kresťanský svetonázor. Spomeniem niektorých z priekopníkov modernej vedy ([1]; [2]; [8], s. 92 – 118; [9])2:• Hugo od sv. Viktora ( ~1096 – 1141)
Učiteľ v škole Opátstva sv. Viktora. Venoval sa geometrii a klasifikácii vied. Uznával grécku vedu. Mal osobitný vzťah k matematike kvôli jej logickej hodnote a precíznosti.
• R. Grosseteste (~1175 – 1253)
Od roku 1235 biskup v Lincolne. Bol ovplyvnený Augustínovou filozofiou. Hoci bol teológom, prejavoval veľký záujem o svet prírody. Zdôrazňoval potrebu experimentu a potrebu matematiky vo vede. Napísal komentár k Aristotelovmu dielu Fyzika. Vo vede sa venoval meteorológii, svetlu, farbám a optike. K matematickej analýze svetla ho inšpirovala kniha Genezis. Bol tak prvým príkladom toho, ako biblický svetonázor vedie k záujmu o vedu.
• R. Bacon (1214 – 1292)
Anglický františkán. Horlil za experimentovanie s odôvodnením, že bez overovania sa môžu opísať nepravdivé tvrdenia. Sám robil pozorovania v oblasti optiky. Podobne ako R. Grosseteste zdôrazňoval potrebu matematiky vo vede. Hovoril: začína sa s empirickými údajmi, na ich vysvetlenie treba teóriu. Napísal trojdielnu encyklopédiu o dovtedy známej vede, súčasťou ktorej bol aj jeho postup ako zhotoviť teleskop. Napísal tiež, že Zem je guľatá a že je možné ju oboplávať. Odhadol vzdialenosti hviezd. Je právom označovaný za jedného z otcov vedeckých metód. Veril, že veda môže pritiahnuť ľudí k viere.
• Occam ( ~1280 – 1349)
Prednášal na univerzite v Oxforde. Jeho význam pre vznik vedy vyplýva z toho, že bol pravdepodobne prvý, kto začal seriózny metodický rozbor gréckej metafyziky a zaujal k nej kritické stanovisko. Časťou jeho výhrad bolo aj poukázanie na závery z gréckej metafyziky, šírené v 13. storočí, že pohyb, čas a svet nikdy nezačali a vesmír nebol stvorený. Formuloval epistemológiu s dôrazom na to, že poznatky o svete majú byť založené na skúsenosti. To je podpora
rastu fyzikálnych vied.• J. Buridan
V roku 1340 bol menovaný za rektora univerzity v Paríži. Ako filozof písal o pohybe projektilu, o padajúcich telesách a o rotácii Zeme. Jeho poznámky v mnohom predišli vedecké výsledky G. Galilea a I. Newtona. Buridan bol kresťanským filozofom. Vďaka kresťanskej teológii dospel k názoru, že vesmír je konečný v čase.
• Mikuláš Oresme (1320 – 1382)
Prednášal v Paríži. Zomrel ako biskup v Lisieux. Zaoberal sa rotáciou Zeme a popísal pohyb vibrujúcich strún. Kriticky prehodn
ocoval Ptolemaiovu geocentrickú sústavu.Ako vidno, kresťanskí priekopníci vedy sa objavili až po roku 1000. V prvom tisícročí bolo kresťanstvo v zložitej situácii. Do roku 313 bolo v ilegalite a kruto prenasledované. Po tomto období veľa energie venovalo definovaniu základov viery. Dôležitú úlohu pritom zohrávali dve okolnosti: a) kresťanstvo sa formovalo v prostredí grécko-rímskej kultúry a bolo treba sa vyrovnať s prvkami cudzími Biblii a novozákonným spisom, b) konštituovanie Cirkvi a stráženie čistoty
viery.Vo filozofii a vede dominovala vyspelá grécka tradícia. Kresťanstvo na ňu z uvedených dôvodov nenadviazalo bezprostredne. Nadviazali na ňu arabské krajiny. Osobitne na práce Platóna a Aristotela. Z tohto obdobia sú známe práce Avicenu a Averroesa, ktorí demonštrovali dobrú úroveň v matematike, medicíne, chémii a astronómii. Ale moslimská veda v 12. storočí začala odumierať a začala sa rozvíjať veda na kresťanskej pôde. Okolnosti boli dramatické, lebo kresťanskí filozofovia boli stále pod vplyvom gré
ckej tradície, ktorej idey neboli v súlade s Bibliou (večnosť sveta, cyklická kozmológia). Zlom v tejto situácii nastal, keď kresťanskí teológovia začali otvorene spochybňovať názory spochybňujúce stvorenie (večnosť sveta). Toto úsilie viedlo k slávnostnej deklarácii na 4. Lateránskom koncile v roku 1214. Deklarácia poukázala na kontingentnosť a dočasnosť vesmíru.3Tieto ukážky fyzikálneho myslenia potvrdzujú, že fyzika v 12. – 14. storočí prežívala veľký rozmach. Už vtedy bola pripravená pôda pre dozrievanie novej epochy fyziky, fyziky Galileiho a Newtona.V 15. a 16. storočí sa začala tvoriť moderná veda. Pri jej zrode stáli význačné osobnosti vedy:
• M. Kopernik (1473 – 1543)
Keď M. Kopernik spochybnil dovtedy používanú Ptolemaiovu geocentrickú sústavu, dal tým podnet na dlhú cestu svetom modernej vedy. Sám M. Kopernik nevytvoril správny heliocentrický systém. Zotrval pri Aristotelovej predstave o ideálnych kruhových dráhach pri pohybe nebeských telies, čo ho prinútilo zavádzať ďalšie epicykly
4.• J. Kepler (1571 – 1630)
J. Kepler z bohatých záznamov, ktoré zanechal Tycho de Brahe (1546 – 1601), dokázal vytvoriť tri zákony, ktoré správne opisujú pohyby planét. Pritom dospel k poznatku, že planéty sa nepohybujú po epicykloch, ale po jednoduchých elipsách. Bol to prelom v ponímaní pohybu planét. J. Kepler bol hlboko veriacim kresťanom.
• G. Galilei (1571 – 1642)
Skonštruoval trojnásobne, neskôr tridsaťnásobne zväčšujúci ďalekohľad. Pozorovaním získal výsledky, ktoré poukazovali na správnosť heliocentrickej sústavy (objavil 4 Jupiterove mesiace a fázy Venuše). Počas jeho života sa heliocentrická sústava nepresadila. Mocní tej doby nedokázali prekročiť horizont vtedajšieho myslenia a nedozreli na správne zhodnotenie revolučnej myšlienky G. Galilea a M. Kopernika.
K jeho prípadu sa vrátil pápež Ján Pavol II. v diele ”Nebojme sa pravdy” s ospravedlnením za nesprávne rozhodnutia týkajúce sa G. Galilea.Galilei sa venoval tiež štúdiu zákonov mechaniky – voľný pád, princíp nezávislosti pohybov, kyvadlový pohyb, šikmý vrh a sformuloval tiež zákon zotrvačnosti.• I. Newton (1642 – 1727)
O tomto veľkom vedcovi netreba veľa slov. Pozná ho každý, kto sa stretol s fyzikou. Spomeniem niektoré výsledky jeho vedeckej činnosti: univerzálny zákon gravitácie, tri zákony pohybu, spektrálna analýza, vynález reflexného teleskopu a nemožno neuviesť jeho významné dielo: ”Philosophiae Naturalis Principia Mathematica”.Treba spomenúť, že I. Newton sa venoval aj teológii. K štúdiu Biblie pristupoval s rovnakou precíznosťou, ako k fyzike. Nábož
enstvo a veda boli pre neho bezkonfliktovo spojené aj jeho vierou v absolútnu pravdu5.Neuvádzam ďalších predstaviteľov vedy. Ich zoznam je impozantný (pozri napr. prácu D. E. Coppedgea). V tomto období sa už moderná veda stala sebestačnou a všeobecne akceptovanou. Z toho, čo som uviedol, vyplýva, že moderná veda sa zrodila v kolíske kresťanskej kultúry. Iskra vedeckého myslenia bola zapálená tými, ktorí rozumejú biblickým princípom. Moderná veda sa nezrodila ako nepriateľ viery, ale v lone kresťanskej kult
úry. Mýtus o neprekonateľnom boji nie je opodstatnený.Kresťanská kultúra umožňovala zrod vedy
V kresťanstve je niekoľko významných prvkov, ktoré umožňujú zrod vedy. Stručne o niektorých z nich:
Moderná veda sa nezrodila v žiadnej mimokresťanskej kultúre
Skutočnosť, že zakladatelia modernej vedy sa grupovali z kresťanskej kultúry, je významná. Zaujímavejší je však poznatok, že analógia týchto zakladateľov chýba v iných kultúrach.
Kde je grécky Newton? Kde je moslimská verzia Keplera? Kde je hinduistická verzia Boyla? Kde je budhistická verzia Mendela? Toto nadobúda osobitný význam, keď si uvedomíme, že hovoríme o hľadaní vedeckých právd, ktoré sú univerzálne.Možno teda konštatovať, že nejde len o to, že kresťanské náboženstvo sa spája so zrodom modernej vedy, ale tiež o to, že moderná veda nevznikla v iných kultúrach. V iných kultúrach neboli nájdené: zákony pohybu, gravitačné zákony, termodynamické zákony, chemické zákony, zákony dedičnosti atď. Opíšem situáciu v niektorých mimokresťanských kultúrach z pohľadu podmienok pre zrod modernej vedy
6.Je to vhodný príklad, lebo v Číne po dlhé stáročia bol relatívny mier a materiálna prosperita. Krajina mala aktívnu sociálnu politiku a mohla sa pochváliť kreativitou a technologickou zručnosťou (vynálezy: papier, pušný prach, kompas), sofistikovaným poľnohospodárstvom, osobitne pri pestovaní ryže.
Základné koncepcie v čínskej filozofii, ktoré mohli spôsobiť, že sa sľubné začiatky v kreativite nerozvinuli do vedy tak, ako sa to podarilo v kresťanskej kultúre:
Stará indická kultúra bola dobre osídlená, materiálne extrémne bohatá (hodnotenie podľa vtedajšieho štandardu), s bohatým obchodným kontaktom so západným svetom. Veľký význam treba prisúdiť vynájdeniu indicko-arabskej číselnej sústavy a koncepcii nuly. Bez tohto číselného systému by sa sotva bolo uskutočnilo kvantifikovanie prírodných javov a udalostí tak potrebných pre rozvoj vedy. Niekoľko koncepcií, ktoré pôsobili proti rozvoju modernej vedy v tejto kultúre:
Zlyhanie arabského sveta v otázke zrodu modernej vedy je ešte podivnejšie ako v prípade Číny a Indie. Islamský svet mohol štartovať z rozkvitajúcej vedy a vzdelanosti, nadväzujúc na grécku klasiku. Lekárske diela Al-Razziho a Avicenu sa v západnej kultúre používali viac ako 500 rokov od ich smrti. Islamskí matematici významne prispeli k rozvoju algoritmov a algebry, iracionálnych čísiel, trigonometrie a analytickej geometrie. Viera v jediného Boha ich mohla vyvarovať od
koncepcií, ktoré neprispievajú k rozvoju vedy: cyklický vesmír, animovaný vesmír a astrológia. Okrem toho ortodoxný islam nepopiera realitu.Prečo teda v tomto svete veda po roku 1200 takmer vyhasla?
Islamskí predstavitelia filozofie, teológie a vedy urobili niekoľko závažných nesprávnych rozhodnutí:
Záver
M. Artigas v prednáške na plenárnom zasadnutí Pontifikálnej akadémie vied v roku 1998 ([5], s. 317) vyjadril názor, že aj keď príroda nehovorí naším jazykom, prírodné vedy sú možné, lebo sme schopní vytvoriť špeciálny jazyk – dávame otázky a interpretujeme odpovede nášho nemého partnera. To nám ukazuje, že hoci sme časťou prírody, transcendujeme ju. Preto kreativita pri pokroku vedy hrá centrálnu úlohu. Kreativita patrí medzi najprekvapujúcejšie schopnosti, ktoré máme. Je dôkazom našej výnimočnosti. Ukazuje, že máme rozmery, ktoré presahujú hranice prírody. Preto kultúry, ktoré rôznymi koncepciami tieto rozmery tlmia, či umlčujú, znemožňujú ”dialóg” s prírodou a kladú prekážky rozvoju vedy. Lebo veda je úsilie zamerané na poznávanie prírody. Jej zmysel je hľadať pravdu a slúžiť ľudstvu. Neprekvapuje preto, že práve kresťanský svetonázor prezentuje kreatívny vesmír, uspôsobený na existenciu kreatívnej inteligentnej bytosti. Je súčasne konzistentný so zdôrazňovaním, že Boh si váži stvorenstvo a že je v ňom prítomný. Vesmír je stvorený, je tu, je na štúdium. Nie je ani živý, ani božský, je daný Bohom. Je stvorený, nie večný, je jedinečný, nie cyklický. Táto viera vedie k správnej kreativite človeka, ona viedla k zrodu a rozvoju modernej vedy.
Literatúra
[1] CROSS, F., L. (Ed.) The Oxford Dictionary. London. Oxford University Press. 1958.
[2] STOERIG, H., J. Malé dejiny filozofie. Praha. Zvon. 1991
[3] TRETERA, I. Nástin dějin eu
ropského myšlení. Praha-Litomyšl. Paseka. 1999.[4] CAPRA, F. Tao fyziky. Bratislava. GARDENIA. 1992.
[5] ARTIGAS, M. in Changing Concepts of Nature at the Turn of the Millennium, Zborník z plenárneho zasadnutia Pontifikálnej akadémie vied. Vatican City. 2000.
[6] ELLIADE, M. Dějiny náboženského myšlení II, Od Guatamy Budhy k triumfu křesťanství. Praha. Oikúmené. 1996.
[7] ELLIADE, M. Dejiny náboženských predstáv a ideí I, III. Bratislava. Agora. 1996, 1997.
[8] SIROVIČ, F. Dejiny filozofie. Stredovek. Trnava. D
obrá kniha. 1995.[9] STARÍČEK, I. Kozmológia včera a dnes. Bratislava. Lúč. 1994.
[10] SCHEUFLER, J. Indická filosofie a křesťanství. Praha. Unitaria. 1992.
[11] KARABA, M. in Studia Aloisiana. 2005.
––––––––––––––––––––––-
Prof. RNDr. Jozef Tiňo, DrSc., profesne sa venoval chemickej fyzike. Je predsedom ÚSKI a predsedom Sekcie ÚSKI pre vedu a vieru. Venuje sa otázkam vzťahu medzi vedou a vierou. Je členom Európskej akadémie vied a umení.