† Anton Hajduk

Abstrakt. Das Turiner Grabtuch. Zu Anfang war das Grabtuch eine umstrittene Reliquie, eine von vielen, ohne dass man wußte wie es entstanden war und wo sein Ursprung lag. Erst zu Beginn des 20. Jahrhunderts ist durch Anwendung einer neuen technischen Entwicklung, der Fotografie, erstmalig die Abbildung eines Körpers deutlich zu erkennen gewesen. Es stellt sich der ”Abdruck” eines Menschen dar, gekreuzigt wie in der Heiligen Schrift beschrieben. Geschlagen, gegeißelt, mit Dornen gekrönt, mit Wundmalen an Händen und Füßen sowie an der Seite, getötet und in dieses Tuch gehüllt ins Grab gelegt. Der ”Mensch auf dem Tuch” hinterlässt uns einen majestätischen Ausdruck seines Gesichts auf eine Art und Weise, die wir nicht in der Lage sind zu verstehen. Die ”Gestalt auf den Leinen” ist auch mittels modernster wissenschaftlicher Untersuchungsmethoden, wie Elektronenmikroskopen, astronomischen Bildübertragungssystemen, Spektralanalysen sowie Computertechnik auf allen Wellenlängen nachzuweisen. Und sie gibt uns eine mit eigenem Blut geschriebene Botschaft weiter: Siehe,der Weg, die Wahrheit und das Leben!

Obraz na Turínskom plátne, ako ho poznáme z fotografií, vstúpil na scénu r. 1898, tesne pred začiatkom XX. storočia, vnímaného ako storočie vedy, ale aj najrozsiahlejších zločinov proti ľudskosti. Stáročia bolo zahalené rúškom tajomstva, prechovávané v rôznych kláštoroch ako jedna z mnohých relikvií, ťažko odlíšiteľných od podobných plátien rovnako považovaných za plátna z Kristovho hrobu.

Naozaj, až fotografia, ako vtedy čerstvý výdobytok vedy, urobila z Turínskeho plátna predmet vedeckého výskumu a čoskoro jednu z najkontroverznejších tém krížom cez celý rad moderných vedeckých disciplín. Tempo, akým odborné, vzájomne polemické články o výsledkoch bádania rastú, je neuveriteľné a tieto po uhlíkových testoch r. 1988 na určenie veku Turínskeho plátna možno rýchlo prevýšia literatúru o hociktorom inom archeologickom či historickom náleze. Vyzerá to tak, ako keby sa tento kúsok látky stával skúšobným kameňom chytrosti vedcov a vedeckých metód, kresaním ktorého sa snažia dopátrať sa jednoznačnej pravdy, ktorá im akosi stále uniká, a ktorá ich presahuje. Podobá sa to úsiliu dopátrať sa vzniku a pochopenia vesmíru, ktoré nám uniká k stále vzdialenejším obzorom. Azda je v tom rovnaká ”rafinovanosť” Boha, o ktorej hovoril Albert Einstein, že nás necháva v presvedčení, že sme svet pochopili, a potom zistíme, že pravda je omnoho hlbšie a nám ostáva len žasnúť v bázni pred jej krásou. Lebo presne tento pocit prežíval r. 1898 Secondo Pia, keď položil prvú fotografickú dosku snímky tváre z Turínskeho plátna do vývojky. Namiesto nejasného obrazu, ktorý očakával, sa mu objavila pôsobivá fotografia majestátnej tváre a potom aj prirodzená podoba postavy. Ako fotograf bol si okamžite vedomý toho, že obraz na plátne je negatív, a to, na čo pozerá po vybratí z vývojky, pozitív. Pred vynálezom fotografie to nikomu nemohlo napadnúť. Preto sa celé stáročia dívali ľudia na tvár muža z plátna akoby na rozmazanú kresbu, akoby na postavu z nejakej hádanky. Kto by bol povedal, že tejto historickej ikone práve veda umožní taký výrazný vstup do povedomia spoločnosti, veda, ktorá na univerzitách kvitla filozofiami agnostikov a myšlienkami Nietzscheho, ohlasujúcimi tézu: ”boh je mŕtvy.” A práve v tejto dobe niekto tu provokuje myšlienkou zmŕtvychvstania. Nie, to plátno nemôže byť pravé, to sa musí dať vedecky presvedčivo preukázať. Protirečivosť argumentov tých, ktorí žasnú a tých, ktorí vytrvalo odmietajú uznať autenticitu Turínskeho plátna, sprevádza tak celé dvadsiate storočie a vykročilo už aj do 21. storočia.

Myšlienka, že by Turínske plátno naozaj mohlo byť Kristovo pohrebné rúcho, sa viacerým kriticky rozmýšľajúcim veriacim zdá príliš odvážna. Neveriacich zase problém buď nezaujíma, väčšina si jednoducho myslí, že je to nezmysel, alebo otázku Turínskeho plátna považujú za podobnú otázkam, či existovala Atlantída alebo Noemov koráb.

Tento spôsob pochybovačného uvažovania nebol neznámy ani pred dvetisíc rokmi. V podobenstve o boháčovi a Lazárovi v evanjeliu podľa Lukáša prosí boháč, ktorý v pekelných mukách trpí za svoj márnotratný život, o možnosť upozorniť svojich bratov na to, aby zmenili svoj spôsob života.

Ale on vravel: ‚Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.‘ Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal!‘”

A ani neuverili.

Ale vtedy, takmer pred dvetisíc rokmi, predsa len vznikla nepatrná skupinka ľudí, ktorí uverili, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Dnes je ich vyše miliardy. Vtedy uzreli prázdny hrob a v ňom iba plachty.

Tieto skutočnosti podnietili vedcov, aby začali plátno skúmať. Ale až roku 1978 tím špecialistov urobil jeho prvý komplexný výskum. Výsledky skúmania obsahujú tisíce fotografií, asi tisíc chemických testov vzoriek, počítačovú multispektrálnu analýzu, röntgenovú fluorescenciu, termografiu, mikrodensitometriu, laserovú spektroskopiu... Výsledky výskumov vedci predniesli na viacerých medzinárodných konferenciách venovaných špeciálne Turínskemu plátnu a uverejnené boli v mnohých svetových odborných časopisoch, najmä v tých, ktoré sa zameriavajú na optiku, spektroskopiu, molekulovú a jadrovú fyziku, geochémiu, farmáciu, geológiu, výskum textilu, palinológiu, bakteriológiu, fyziológiu, patológiu, anatómiu, endokrynológiu, imunológiu a hematológiu, históriu a archeológiu. Témy mali široký záber, od príspevkov týkajúcich sa výskumov z oblastí nukleárnej medicíny a rádioaktívnych analýz, cez počítačové analýzy obrazu Turínskeho plátna a jednotlivých detailov postavy, po chemické rozbory materiálov plátna až po výsledky fyzikálnych experimentov, hľadajúcich odpoveď na dosiaľ neobjasnený mechanizmus vzniku obrazu na plátne. Jednoznačne sa dajú dnes vylúčiť mechanizmy vzniku obrazu chemickou cestou (farbivami i nahrievaním, ako sa mnohí domnievali).

Štruktúra obrazu, ktorá siaha iba do hĺbky stotín milimetra a je bodová, pri ktorej optická hustota bodov tvoriacich obraz na plátne je úmerná vzdialenosti medzi plátnom a telom, svedčí o najpravdepodobnejšom mechanizme vzniku obrazu žiarením. Teraz ide o testovanie, aká forma žiarenia a ako mohla vytvoriť obraz na plátne. Na spomínaných konferenciách boli predstavené viaceré výsledky experimentov. Najvernejšie vystihujú podobnosť s obrazom na plátne experimenty so seizmickými vlnami, aké vznikajú pri zemetraseniach. Elektrické napätia, ktoré pri nich vznikajú v dôsledku tlakov hornín, dosahujú desaťtisíce voltov na štvorcový meter. Kolísanie intenzity môže spôsobovať luminiscenciu. Vzhľadom na to, že telo má odlišnú elektrickú vodivosť ako jeho okolie, dochádza k elektrostatickému výboju, ktorý na vzdialenosti aj desiatok centimetrov môže spôsobovať poškodenie celulózy, ako chemického základu ľanového plátna a vyvolať priemet obrazu tela na plátne. Je zaujímavé, že sa pritom zachováva plošná rovnobežnosť zobrazenia, príznačná pre Turínske plátno. Pokusy s nahrievaním reliéfov zlyhávajú práve v tomto smere. Na pohľad sa dosahujú nimi podoby, pripomínajúce podoby človeka ako na Turínskom plátne, lenže im chýba nielen kolmosť zobrazenia ale aj závislosť intenzity (sýtosť) obrazu od vzdialenosti plátna a tela a nespĺňajú tak testy trojrozmerného zobrazenia, zakódovaného do obrazu na Turínskom plátne. Okrem toho, žiadne reliéfové obrazy nevysvetľujú prítomnosť skutočnej krvi, ktorá je dnes chemickými analýzami Turínskeho plátna presvedčivo potvrdená. Konkurenčné teórie k seizmickým experimentom sú iba teórie na báze iných druhov žiarenia, dosiaľ sú však stále iba v štádiu experimentovania. Už dnes sa dá povedať, a to veľmi jednoznačne, že obraz na Turínskom plátne nie je umelo skonštruovaný, nie je to žiadna maľba ani odtlačok reliéfu, ale odtlačok mŕtveho tela skutočného človeka, ukrižovaného v zhode s evanjeliami, najmä evanjeliom podľa sv. Jána apoštola. Pochopiteľne v mysliach zástancov falzifikácií sa vynorila možnosť napodobenia ukrižovania v trinástom storočí. Ľahko sa takéto tvrdenia vyslovujú pri neznalosti výsledkov výskumu Turínskeho plátna. Takéto teórie totiž nie sú schopné vysvetliť, ako sa dostali na plátno peľové zrnká od Mŕtveho mora a Turecka, kde podľa historických zistení plátno bolo prechovávané, ani konfrontáciu s historicky dokumentovanými podobami už zo 6. storočia, ani pôvod textilu a už vonkoncom nie spôsob napodobenia. Je zaujímavé, aké úsilie sa vyvíja na to, aby sa neuznala možnosť, že Turínske plátno naozaj pochádza z Kristovho hrobu, hoci stovky výsledkov rôznych vedných disciplín tento pohľad skladajú do nevšednej mozaiky. Nie nadarmo sa dnes už čoraz zreteľnejšie konštatuje, že Turínske plátno sa stáva evanjeliom vedcov.

Spočiatku pochybná relikvia, jedna z mnohých. Nevedno, odkiaľ sa vzala, ako vznikla. Pri vstupe do nášho storočia zjavuje svoju predtým nejasnú podobu cez jednu z prvých technických vymožeností moderných čias, cez fotografiu. Tá nám dáva verný odtlačok človeka ukrižovaného podľa Písma, zbitého, zbičovaného, korunovaného tŕním, s prerazenými rukami a nohami, s ranou v boku, zabitého a uloženého do hrobu na toto plátno. Človek z plátna, Syn človeka, predstavuje nám svoje doráňané telo a svoju preliatu krv tak presvedčivo, že by sme mohli vložiť prsty i do rán po klincoch a ruku do jeho boku. A zanecháva nám svoju majestátnu tvár spôsobom, ktorý nie sme schopní pochopiť.