Recenzie
Misijná činnosť jezuitov v Južnej Amerike
Ján Komorovský:
Boží štát v pralesoch a savanách Paraguaja (Realizácia utópie)
(Vydala Spoločnosť Božieho slova, Nitra 2007, s. 152)
Emeritný profesor Ján Komorovský, významný slovenský religionista, etnograf a slavista nie je našim čitateľom neznámy. Poznajú ho nielen ako autora zasvätených štúdií z ruskej náboženskej filozofie, ale aj ako vynikajúceho prekladateľa význačných osobností tejto filozofie. Viackrát som na jeho výnimočné preklady upozornila v recenziách daných prekladov prác niektorých predstaviteľov ruskej náboženskej filozofie: V. S. Solovjova: Una sancta. Spisy o kresťanskej jednote, N. A. Berďajeva: Sebapoznanie. Pokus o filozofickú autobiografiu a Duch a realita a P. A. Meňa: Ruská náboženská filozofia, s ktorými sa čitatelia mohli oboznámiť v našom časopise RAN, 2005, č. 2 a 2007, č. 1.
Tentokrát chcem priblížiť čitateľom tvorbu prof. Komorovského nie ako prekladateľa, ale ako odborníka v oblasti etnografickej a religionistickej, ako autora zaujímavej publikácie, ktorá je venovaná blížiacemu sa 400. výročiu vzniku prvej misijnej osady v južnej Amerike (ide o osadu Loreto, ktorú založili jezuiti v roku 1610 na území Paraguaja). Táto osada poslúžila ako model pre vznik 33 spoločenstiev či komunít nazvaných redukciami, vybudovaných v poriečí Uruguaja, Parany a Paraguaja. Nazývali sa tiež kresťanským spolkovým súročenstvom alebo teokratickou republikou, ktorá predstavovala realizáciu ideálneho štátu, doslova „pokus o realizáciu utópie“ (s. 21), ak by sme použili výraz, ktorým označujeme mnohé filozofické predstavy o ideálnom usporiadaní sociálnych zriadení, počnúc Platónom cez T. Mora, T. Campanellu, utopických socialistov a iných. V očiach španielskych a portugalských dobyvateľov sa však tento sociálny útvar postupne stával terčom nenávisti, zloby, chamtivosti, intríg a prenasledovania až nakoniec po 160 rokoch zanikol, presnejšie povedané, bol zlikvidovaný. Dnes sú to už len ruiny niektorých osád, ktoré pripomínajú minulosť tohto Božieho štátu, ako ho volali pôvodní domáci obyvatelia – indiáni Guaraní.
Profesor Komorovský na základe spracovania bohatej literatúry ohľadne paraguajských misií, ale aj iných pozoruhodných prameňov (zoznam bibliografických údajov obsahuje temer 80 titulov), sa o tejto téme nevyjadruje po prvý raz. Už pred pár rokmi (v r. 1997) v časopise Historická revue, roč. VII, č. 7 publikoval článok Svätý experiment jezuitov a o pár rokov neskôr v 21. čísle Katolíckych novín (23. 5. 2004) napísal stručný, ale zaujímavý článok pod názvom Boží štát v džungli, ktorý sumarizuje niekoľko základných informácií, ktoré sú (okrem ďalších relevantných otázok a faktografických údajov) až do neuveriteľných detailov rozpracované aj v recenzovanej monografii. V nej však navyše čitateľ zažíva po každej prečítanej stránke určité dramatické napätie, ktoré sa neustále graduje, až ho privedie k síce smutnému rozuzleniu, ale zato podnetnému premýšľaniu nad odkazom kresťanského ideálu bratstva, solidarity, lásky a ich inštitucionálneho základu, o ktorom publikácia hovorí aj v širšom, novšom, ba možno aj v súčasnom kontexte.
V predkladanej publikácii prof. Komorovský priblížil čitateľom celú paletu historických súvislostí, týkajúcich sa napríklad začiatkov osídľovania Južnej Ameriky španielskymi kolonizátormi a najmä – z hľadiska zámeru knihy – podstatné informácie o založení osady Asunción v r. 1537, teda osady, ktorá sa neskôr stala hlavným mestom Paraguaja (s. 36). V tomto provinčnom mestečku využívali španielski šľachtici, úradníci, statkári a plantážnici prácu pôvodných obyvateľov – indiánov z kmeňa Guaraní, ktorých zajali v okolitých pralesoch. Zároveň prof. Komorovský uvádza, ako sa do styku s týmto pôvodným obyvateľstvom dostali pri svojich cestách pozdĺž rieky Paraná prví misionári – otcovia Spoločnosti Ježišovej, ktorých v roku 1586 pozval do svojej diecézy biskup z rehole dominikánov Francisco de Vitoria so sídlom v Tucumane (v dnešnej Argentíne) a ktorí s cieľom zriadiť školy, semináre a útulky dorazili najskôr do mesta Salta (v dnešnom Uruguaji), a nakoniec dali prednosť Asunciónu, kde o nich tiež prejavil záujem sídliaci biskup (s. 37). Stretnutie s Guaraníjčanmi (v povodí rieky odhadovali ich počet asi na dvestotisíc), ale predovšetkým krutý spôsob, akým s nimi kolonizátori zaobchádzali v Asuncióne, bol pre túto skupinku jezuitov (Španiel Salonino, Portugalčan Ortega a Škót Tom Filds), neskôr rozšírenú o ďalších 5 pátrov, veľkou výzvou. Vypracovali osobitnú stratégiu na evanjelizáciu Guaraníjčanov, ktorých – na rozdiel od kolonizátorov – považovali tiež za Božie deti, a to napriek rozdielnym mravným normám, ktoré praktizovali.
Snaha jezuitov ochrániť Indiánov pred otrokármi viedla v Asuncióne k mnohým konfliktom a ako uvádza prof. Komorovský, zajatým indiánom bolo zo strany otrokárov prísne zakázané, aby sa s jezuitmi stýkali. Napriek tomu, že nátlak proti činnosti jezuitov neustával, Spoločnosť Ježišova si zachovala svoju slobodu rozhodovania a konania, neustúpila od vlastných zámerov a dôsledkom bola skutočnosť, že ich paraguajská provincia sa nakoniec osamostatnila. A nielen to. Za sedem rokov svojej činnosti sa skupina 8 pátrov rozrástla na 113 (s. 39). Pátri tak podnikali misie, v rámci ktorých sa prispôsobovali potulnému životu domorodcov, učili sa ich jazyk, ale neskôr, na pokyn prvého provinciála Paraguaja – otca Diega de Torrez, začali vo vzdialených miestach pralesa, teda čo najďalej od centier „európskej civilizácie“ zakladať misijné stanice. Boli to začiatky budovania kresťanských obcí na samostatnom indiánskom území, ktoré na podnet jezuitov odobril aj španielsky kráľ Filip III. a ktoré boli útočišťom a bezpečným miestom proti ich „lovu“ otrokármi (s. 39). Prvú obec – redukciu, ako som uviedla, založili v roku 1610. Názov bol odvodený z toho, že Indiánov podľa latinského výrazu „ad ecclesiam et vitam civilem essent reducti“ sústredili, alebo priviedli dohromady kvôli cirkevnému a občianskemu spoločnému životu (s. 40). Jezuiti do tejto redukcie vskutku doviedli okolo dvesto guaraníjskych rodín. Pomerne rýchlo sa však preľudnili a vznikla potreba zakladania ďalších osád. Ich počet sa rozrastal (treba dodať, že na území Južnej Ameriky ich zakladali aj františkáni a dominikáni), až napokon jezuiti prišli s myšlienkou vytvoriť akúsi konfederáciu či kresťanskú republiku, ktorá pripomínala sociálny život prvých kresťanov, ktorí žili pospolu, mali spoločný majetok, spoločne pracovali a rozdeľovali všetko podľa vlastných potrieb (s. 41). Ako uvádza Komorovský, jezuiti však nechceli budovať svoj štát na nejakej teórii, ale „pátri najskôr využili prostú rajskú nevinnosť svojich Indiánov a na nej budovali celú hospodársku a politickú organizáciu redukcií“ (s. 23).
Budovanie redukcií približne rovnakého typu (z aspektu výstavby obydlí, námestia a smerovania ulíc, umiestnenia kostola, cintorína, budov pre vdovy, školy a výrobných dielní a života, ktorý sa v nich viedol), umožnilo domorodcom zameniť kočovný lovecký spôsob života a stať sa usadlými roľníkmi, chovateľmi dobytka a remeselníkmi. Vo všetkých platili tie isté princípy vo vzťahu k vlastneniu a spravovaniu majetku, v organizácii povinnej práce na spoločnom diele (stavba ciest, služba v miestnej milícii), v hospodárstve a obchode, vo výchove detí a povinnej školskej dochádzke, v dodržiavaní sviatkov a spoločných osláv, v náboženskom živote, jednoducho v rodinnom a spoločnom živote (s. 52). Priam so zanietením čítame informácie o prirodzených schopnostiach a nadaniach domorodých obyvateľov, ktorí dokázali napríklad na poli kultúry a umenia skvelo napodobňovať a reprodukovať najnáročnejšie diela európskych majstrov, či „v oblasti výtvarného prejavu, alebo v oblastiach hudby“ (s. 90). Dokonca sa dalo usudzovať, že tento domorodý národ Guaraníjčanov bol tak hudobne nadaný, že podľa údajov pátra A. Seppa, ktorý prišiel na toto územie v r. 1691, v hudobnej škole, kam patrili najnadanejší kandidáti zo všetkých osád, nebolo nástroja, ktorý by neovládali (s. 92) a vo všetkých redukciách odhadoval A. Sepp asi 3 000 hudobníkov (s. 98).
Spôsob života domorodých obyvateľov, ktorý publikácia živo vykresľuje, bolo ale treba počas celého jestvovania redukcií brániť pred vonkajšími útokmi, ktoré boli stále častejšie a mocnejšie, takže jezuiti boli niekedy nútení presídliť Guaraníjčanov na bezpečnejšie územia. V roku 1756 vydali králi Španielska a Portugalska rozkaz na vojenské operácie proti redukciám. Sprisahanie proti jezuitom vyvrcholilo totiž do rozšírenia obvinenia, že jezuiti ukrývajú v redukciách nesmierne bohatstvá. Bohatstvá sa síce nenašli, ale v Portugalsku dosiahol minister markíz Pombal, osvietenský liberál, deista, stúpenec francúzskych encyklopedistov, „opantaný nenávisťou voči jezuitom“ (s. 110) zákaz pôsobenia Spoločnosti Ježišovej a vydal proti jezuitom hanopis, ktorý, žiaľ, zapôsobil aj na pápeža Klementa XIV. a ten (aj pod tlakom iných európskych panovníkov) 16. 8. 1773 s definitívnou platnosťou Spoločnosť Ježišovu rozpustil (s. 124). Účinnosť tohto opatrenia nebola paradoxne akceptovaná v Prusku Friedrichom II. a Katarínou II. v Rusku, ktorá si cenila činnosť jezuitov pre ich zásluhy na poli školstva. Rozpustenie jezuitského rádu však znamenalo koniec časov tzv. „svätého experimentu“ v Južnej Amerike, kde sa postupne redukcie rozpadli a dnes ich už pripomínajú naozaj iba ruiny, ktorých stav je v knihe prof. Komorovského doložený súčasnými fotografiami M. Gavendu, ale aj dobovými kresbami, ktoré zachytávajú pôdorysy a rozloženie urbánneho priestoru v osadách, či mapkou rozloženia redukcií na území Paraguaja a pod. Dodajme, že v rokoch 1983 – 1984 boli ruiny tzv. redukcií zapísané aj do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva pod záštitou Unesco.
Súhrnne vzaté, publikácia ponúka čitateľovi naozaj zasvätený prehľad o obraze súručenstva redukcií, o peripetiách ich vzniku, zriadení, samospráve, vospolnosti, spolunažívaní rodiny a spoločností, až po vyhostenie jezuitov a dramaticko-tragický zánik redukcií. Ale okrem toho obohatí znalosti čitateľa aj o dojímavé detaily, napríklad, že rodák zo Slovenska, jezuita František Xaver Elder, narodený v r. 1727 v Banskej Štiavnici, pôsobil tiež v 18. storočí na juhoamerických misiách (v redukcii sv. Martina na území dnešnej Bolívie medzi Indiánmi kmeňa Majos) a počas ťaženia proti jezuitom sa v r. 1769 vrátil do Uhorska, kde potom pôsobil až do svojej smrti v r. 1772 ako farár v Banskej Bystrici (s. 28). Rovnako zaujímavý je takpovediac dodatok knihy, ktorý je znamenitým životopisným príbehom tirolského rodáka, pátra Antona Seppa, SJ, ktorý nielen vyše 40 rokov žil medzi svojimi indiánmi v redukcii San Juan, ale vo veku 78 rokov medzi nimi aj zomrel. Podobne sa čitateľ dozvie aj o svätorečení pátrov Gonzálesa a Rodrigueza Jánom Pavlom II. v r. 1988 a pod. (s. 137).
Profesorovi Komorovskému sa tak podaril zasa jeden záslužný čin: priblížiť slovenskému čitateľovi historické úsilie jezuitov, realizovať pokus, ktorý mnohí pokladali za utópiu. Kniha nemá ambíciu oživovať podobné pokusy, ale vyzýva čitateľa prinajmenšom zamyslieť sa nad historickými faktami, možno aj nad motívmi súčasných kresťanských misií, ale predovšetkým nad potrebou praktickej univerzálnej lásky k našim blížnym.
Zlatica Plašienková