Rastislav Nemec: Náčrt Whiteheadovej procesuálnej filozofie
Trnava: Dobrá kniha, 2009, 184 strán
Rastislav Nemec vo svojej monografii predstavuje dielo Alfreda Northa Whiteheada, ktorý patrí medzi zakladateľov tzv. procesuálnej filozofie zo začiatku minulého storočia. V protiklade ku klasickej filozofii vychádzajúcej z Aristotela, ktorá chápe zmenu ako čisto akcidentálnu alebo iluzórnu, procesuálna filozofia považuje zmenu za kľúčový pojem reality – existovať značí podľa nej „stávať sa“. Whitehead ako matematik po márnej snahe vybudovať systém matematiky ako logicky konzistentnú teóriu vychádzajúcu z niekoľkých axióm pochopil, že základom neúspechu je ontologický omyl. Matematické a prírodné objekty je totiž potrebné chápať nie ako substancie, ale skôr ako „procesy“.
V prvej kapitole Rastislav Nemec rieši otázku, či je Whiteheadova metafyzika v zmysle Strawsonovho rozlišovania skôr deskriptívna alebo revizionistická. Na rozdiel od Strawsona považuje Whitehead za prvotnú udalosť pozorovanie objektov, nie materiálne teleso. Udalosť je „špecifickým charakterom umiestnenia v perióde času“ (s. 15), môže, ale nemusí podstupovať zmenu. Zatiaľ čo Strawson zdôrazňuje, že naša konceptuálna schéma je neodmysliteľná a odráža predovšetkým to, čo primárne existuje, Whitehead kritizuje pripútanosť dovtedajšej metafyziky k aristotelovskej logike a konkrétne k subjektovo-predikátovým výrokom, vystihujúcim jej statický charakter. Konceptuálna schéma má podľa neho „túžbu prekonávať sa, nie pridŕžať sa dovtedajšieho tvrdenia“ (v tomto zmysle nie je revizionistická) (s. 15). Na druhej strane je Whiteheadov počin inovačný v tom, že za základ metafyzickej koncepcie považuje skutočnosť ako takú – v neuchopiteľnom procese diania – odrážajúcu sa v našom vnímaní. Systematizácia je podľa Whiteheada zohavením reality.
V druhej kapitole predstavuje autor základné „pozadie“ Whiteheadovej procesuálnej filozofie, porovnávajúc ho s platónskou a aristotelovskou metafyzikou. Whitehead chápe svet ako dynamický celok, pričom do svojej metafyziky zavádza komplexný systém pojmov a vzťahov. Aristotelovu formu nahrádza Whitehead princípom kreatívnosti, ktorá je formálnym princípom vývoja. Bytostnú povahu aktuálnej entity predstavuje jej „bytie-vo-vzťahu“ (relatedness) s inými entitami, ktoré sú pre ňu ďalším stimulom procesu. Entita nie je ničím izolovaným, pozorovaným z akejsi „absolútnej pozície“. Z toho vyplýva základná Whiteheadova požiadavka, že metafyzika musí svoje závery utvárať a korigovať v súlade s výsledkami iných vied. Podľa neho práve nedostatok takejto spolupráce v dejinách postupne viedol k tomu, že sa závery rôznych vied rozchádzali. To potvrdilo nevyhnutnosť kompaktnejšieho prístupu k celku reality v tvrdeniach i pozorovaniach. Realita totiž vrcholne presahuje naše predstavy a my ju nedokážeme vtlačiť do niekoľkých verbálnych fráz či definícií, lebo je autonómnym a simultánnym procesom (pereunt et imputantur), ktorý zasahuje aj nás. Preto je nemožné zaujať akési nezaangažované, objektívne hľadisko, z ktorého by bolo možné prírodu pozorovať a opisovať ako z určitého nezávislého miesta.
Tretia kapitola je venovaná problematike Whiteheadovej gnozeológie. Autor vyzdvihuje predovšetkým význam módov poznania (kauzálnej pôsobnosti a prezenčnej bezprostrednosti). Naše vnemy nie sú číre, jasné a rozlíšené, ale majú interpretačný charakter a vystihujú realitu skôr na spôsob symbolizácie, v dôsledku čoho dochádza k pluralite rôznych interpretácií. Tieto nemožno korigovať prostredníctvom akéhosi návratu späť pred interpretáciu alebo skrze porovnanie jej verbálnej roviny s reálnou. Symbolická referencia totiž poukazuje na intuíciu, ktorá predchádza verbalizáciu, a zachytáva samotnú štruktúru našej skúsenosti, ktorá je oveľa bohatšia a hlbšia, ako si to priamo uvedomujeme.
Vo štvrtej kapitole ide o analýzu Whiteheadovej koncepcie procesu. Autor skúma základ, povahu a črty udalostného procesu entít, jeho pohybový alebo zmenový charakter a tiež jeho vzťah k príčinnosti. Zaujíma ho aj prepojenie tejto základnej metafyzickej črty reality s jej gnozeologickou povahou. Whitehead tvrdí, že načrtol „len“ kozmologickú teóriu, ktorá však nechce byť kozmológiou v dnešnom zmysle slova, ale všezahrňujúcou teóriou základných princípov platných pre celok reality, ktorý jestvuje len vo svojej aktuálnosti. Proces má dve stránky – tranzíciu, ktorej podstata pozostáva v prechode k novej aktualite a zároveň zrastanie (konkrescneciu), teda zjednocovanie sa predošlej fázy s tou nadchádzajúcou. Výsledkom analýzy takéhoto procesu je v prvom rade skutočnosť, že objekty reálne pretrvávajú vo svojej identickej časti (ako tzv. enduring objects), i keď ich prvky postihujeme v každom okamihu ako iné, a objekty analyzujeme prostredníctvom série kauzálnych vzťahov, ktorých sú aktuálnym vyjadrením. Proces nie je podľa Whiteheada lineárno-chronologický, ale je extenzívno-kontinuálny, čo neumožňuje jeho spätnú či úplnú rekonštrukciu. Z hľadiska makrosystému sa všetko zdá ako proces tranzície a z mikroperspektívy ide o koordinovanú sústavu vzájomne vzťažných prvkov a spoločného zrastania. Proces zrastania smeruje k finálnemu cieľu, ktorý je stále prítomným subjektívnym cieľom procesu. Existencia cieľa poukazuje na potrebu nejakej entity, od ktorej tento pochádza a ktorá ho spôsobuje ako „príčina“.
Takouto príčinou a definitívnym garantom procesu i jeho kontinuálnej komplementárnej povahy je podľa Whiteheada Boh, ktorému sa R. Nemec venuje v piatej kapitole. Boh je aktuálnou entitou prekračujúcou časový svet, no zároveň garantujúcou povahu kozmu ako organizmu, ktorého základnou vlastnosťou je narastajúca jednota. Boh, hoci je pre existenciu bežných aktuálnych entít konštituujúcich svet esenciálny – nadobúdajú existenciu len prostredníctvom získania subjektívneho cieľa od Boha – je len jedným spomedzi viacerých metafyzických princípov. V tomto zmysle je stvoriteľom každej temporálnej aktuálnej entity, hoci u Whiteheada nemožno hovoriť o stvorení ex nihilo. Všetky tieto entity, podobne ako Boh, sú totiž procesom sebautvárania. A rovnako ako ony sú od Boha závislé, ani Boh sa bez nich nezaobíde. Boh má dve prirodzenosti, ktoré zrkadlovo odrážajú povahu procesu: prvotnú (primordiálnu) a následnú (konzekventnú). Tieto prirodzenosti však treba chápať ako spôsoby označujúce rôzne vzájomne prepojené aspekty fungovania celej aktuálnej entity, Boha. Ako však konštatuje R. Nemec, Whitehead sa pokúša metafyzickým jazykom opísať to, čo je z hľadiska náboženskej skúsenosti tremendum et fascinans, a tento metafyzický opis skrýva v sebe rôzne úskalia, napr. Boh je v ňom tiež aktívnym zdrojom všetkého zlého. Preto len ťažko možno Whiteheadovho Boha považovať za Boha uctievaného náboženstvami.
Náboženská skúsenosť nemá podľa Whiteheada žiadne mystické konotácie, nesúvisí s nejakým náboženským zmyslom, ale všetko, čo možno o Bohu povedať, treba čerpať z poľa empirickej skúsenosti. Zároveň však obsahuje viac než len morálnu, filozofickú či dokonca estetickú víziu vesmíru. Je odpoveďou celého apetitívneho, emociálneho a konceptuálneho života osoby na zmysel hodnoty univerza v jeho totalite, ale aj v konkrétnych častiach. Dogmy náboženstva sú podľa Whiteheada „pokusy formulovať v presných termínoch pravdy obsiahnuté v náboženskej skúsenosti ľudstva rovnakým spôsobom, ako dogmy fyzikálnej vedy sú pokusmi formulovať v presných pojmoch pravdy obsiahnuté v zmyslovej percepcii ľudstva“ (s. 144). Náboženstvo okrem toho predstavuje socializačnú zložku spoločenstva, pretože sa v ňom sústreďujú osoby, myšlienky a ideály, ktoré sa vyvíjajú spolu s kultúrou a s nimi napreduje aj táto kultúra.
Monografia R. Nemca je obsahovo veľmi hutne písanou publikáciou, ktorá sa systematicky snaží voviesť čitateľa do metafyzickej koncepcie A. N. Whiteheada. Hoci je jej čítanie pre množstvo Whiteheadových špecifických termínov miestami veľmi náročné, predsa je možné prostredníctvom tejto knihy získať komplexný obraz o filozofickom myslení tohto výnimočného autora, ktorý dokázal vybudovať jedinečný metafyzický obraz sveta, reflektujúci jeho vývojový, vzťahový a zjednocovací charakter.
Mária Spišiaková
© ÚSKI 2011 - www.uski.sk