Laudácio na PhDr. Michala Stríženca, DrSc.

V psychologických vedách jednou z najvýznamnejších vedných disciplín, ktorá sa najviac zameriava na problematiku objasnenia mnohých otázok súvisiacich s vierou človeka, je psychológia náboženstva. Práve pod vplyvom jej podnetov sa v súčasnosti vo svete, najmä v USA, presadzujú snahy o dialógové prístupy k danej problematike. Do popredia vedeckých diskusií vystupujú otázky religiozity vo vzťahu k takým problémom, ako je napr. oslabovanie viery a nárast rozvodovosti, nárast drogovej závislosti, stúpanie kriminality, ale aj také otázky, ako sú prejavy meditácie, mystické zážitky, splanutia extázy, osobitosti vonkajš­kovej a zvnútornenej religiozity atď.

U nás v podmienkach totality bola problematika psychológie náboženstva dlhodobo tabuizovaná. Iniciátorom psychologického skúmania vzťahu viery a vedy sa na Slovensku jednoznačne stal PhDr. Michal Stríženec, DrSc. Právom mu preto patrí titul priekopníka v tejto oblasti. Narodil sa 19. 9. 1932 v Piešťanoch. Tu absolvoval ľudovú školu a gymnázium. Štúdium psychológie ukončil na FF UK v roku 1953. Od r. 1954 až do odchodu do dôchodku nepretržite pracoval na Ústave experimentálnej psychológie SAV, kde aj v súčasnosti je činný ako emeritný vedecký pracovník.

Hneď po nástupe na ústav sa intenzívne zapojil do výskumu poznávacích procesov a informácií. V r. 1960 obhájil kandidátsku prácu. Problematike informácií sa dlhodobo venoval aj v nasledujúcich rokoch. Žiaden historický prehľad nemôže preto obísť ani jeho zásluhy pri prehlbovaní spolupráce psychológie a kybernetiky na Slovensku, dokladom čoho je i rovnomenná monografia z r. 1966. V nadväznosti na uvedené hlavnou náplňou práce sa mu stala inžinierska psychológia, čo vyjadruje aj jeho inovatívna monografia „Súčasné tendencie inžinierskej psychológie“ z r. 1971. Na jeho vysoko exaktný, racionálno-technicky až technologicky orientovaný psychologický výskum následne nadväzuje ďalšia monografia „Človek a počítač“ z r. 1978. V intenciách uvedeného v r. 1987 obhájil doktorskú dizertačnú prácu a získal najvyššiu vedeckú hodnosť doktor psychologických vied.

V demokratických podmienkach našej spoločnosti od r. 1996 PhDr. Stríženec postupne prekvapuje odbornú a čitateľskú verejnosť troma významnými knižnými publikáciami s rovnakou tematikou, ale s jej odlišným časovým situovaním. Preto názov druhej z r. 2001 začína slovom: „Súčasná...“ a názov tretej z r. 2007 slovom „Novšie...“. O prekvapení hovorím preto, lebo obsahom troch knižných monografií je u nás v minulosti tak veľmi zaznávaná psychológia náboženstva.

Po dosiaľ načrtnutom sa nevdojak vynára otázka, čo podmienilo, že tak jednoznačne dôsledne vedecky vyhranená osobnosť, akou je dr. Stríženec, sa vo svojich výskumoch preorientoval z pôvodnej racionálno-technickej, teda výkonotvornej oblasti psychológie na sociálno-humanistickú, až duchovnú, teda vzťahotvornú oblasť psychológie.

Mohli by sme sa domnievať, že to bolo spôsobené napr. tým, že dr. Stríženec sa v podmienkach totality málo dostával k existujúcim literárnym prameňom z psychológie náboženstva a spirituality, publikovaných „na západe“. No, nebola to rozhodujúca príčina. Z biografických údajov o PhDr. Strížencovi sa totiž dozvedáme, že už za totality ako aktívny účastník viacerých medzinárodných kongresov „na západe“ mal možnosť sa dostať aj k literatúre tohto druhu, čo napokon aj disidentsky využíval napr. na jej tajný prenos pre svojich priateľov.

Už pravdepodobnejší dôvod jeho neskoršieho preorientovania vyplýva z faktu, že slobodné vedecké rozpracovávanie tejto tabuizovanej témy nebolo v minulosti pod vplyvom sovietskej psychológie prakticky ani možné. Nechcem tým povedať, že psychológia náboženstva nebola v sovietskej psychológii známa. Žiaľ, jej oficiálnou úlohou, pretože vychádzala z marxisticko-leninskej filozofie, bolo predovšetkým pomáhať pri ateistickom pôsobení na veriacich.

Prednosťou prístupu PhDr. Stríženca k problematike psychológie náboženstva a v rámci nej najmä k problematike spirituality, v ktorej sa spája osobný kontakt človeka s transcendentnom v zmysle subjektívneho zážitku posvätna, je, že na základe existujúcich vedeckých faktov, ale i faktov zo svojho vlastného výskumu si uvedomoval, že aj keď psychologická veda nie je spôsobilá výskumne plne zachytiť všetky osobné stretnutia človeka s Bohom, môže výskumne zachytiť reakcie človeka na zážitky z tohto stretnutia, ba môže zachytiť aj niektoré reálne dôsledky z tohto stretnutia na konkrétny život človeka.

Z existujúcich overených vedeckých faktov o vplyve prežívania transcendentna napr. na zdravie človeka sa pokúsim z publikácií PhDr. Stríženca citovať aspoň tri. Prvá citácia: Sledovanie 20 tisíc dospelých Američanov ukázalo, že je až sedemročný rozdiel v dlhovekosti medzi tými, čo navštevujú bohoslužby viac ako raz týždenne a tými, ktorí sa nepreukazujú takýmito aktivitami. Druhá citácia: Výskumy na starých ľuďoch ukázali, že meditácie v rovine transcendentna viedli k väčšej dlhovekosti, ako psychológmi realizované relaxačné tréningy na sekulárnej úrovni. Tretia citácia: Kanadskí a izraelskí bádatelia zistili, že náboženská prax o.i. spomaľuje aj proces Alzheimerovej choroby.

Vráťme sa však opäť k osobnostnej charakteristike navrhovaného laureáta. Dnes je v celej našej psychologickej obci zrejmé, že k tomu, aby sa u nás psychológia náboženstva etablovala medzi už jestvujúcimi psychologickými disciplínami ako plnohodnotná vedná špecializácia, bolo nevyhnutné, aby pri jej zrode stála špičková osobnosť so zodpovedajúcou vedeckou erudíciou a morálnou profiláciou. Už z dosiaľ uvedeného vyplýva, že túto požiadavku spĺňala osobnosť PhDr. Michala Stríženca, DrSc. vo všetkých ukazovateľoch; o. i. napr. aj v tom, že k tvorbe novej disciplíny pristúpil na základe dlhoročnej skúsenosti z riadenia výskumnej práce najprv ako tajomník, neskôr zástupca a napokon i riaditeľ (1991 – 1999) takej významnej vedeckej inštitúcie, ako je Ústav Experimentálnej psychológie SAV. Jeho riadiaca činnosť celkom logicky vyúsťovala aj do ďalších významných funkcií. Pôsobil napríklad ako predseda Vedeckého kolégia SAV (1995 – 1999), ako člen Rady predsedníctva SAV pre vedeckú výchovu (1998 – 2005), ako predseda Komisie pre udeľovanie hodnosti DrSc. z psychológie (1998 – 2008) a pod.

V spojitosti s týmto všetkým nemožno opomenúť ani to, že je dlhoročným aktívnym členom ÚSKI, že je účastníkom (spolu s manželkou Teréziou) v hnutí fokoláre, že je členom Rady pre vedu, vzdelávanie a kultúru Konferencie biskupov Slovenska.

Výsledkom jeho vedeckej práce je 7 knižných monografií a viac ako 200 vedeckých štúdií. Nezanedbateľná je aj jeho výučbovo-edukačná činnosť na viacerých vysokých školách, z ktorých najnovšie do popredia vystupujú najmä prednášky zo psychológie náboženstva napr. na FF UK, na bývalej FH TU a od r. 2001 prednášal psychológiu náboženstva aj na Teologickej fakulte TU. Mnohými konzultáciami pri tvorbe diplomových a dizertačných prác si postupne vychovával nasledovníkov. Treba uviesť, že je nositeľom viacerých vyznamenaní. Z nich sa žiada spomenúť najmä Zlatá čestná plaketa Ľ. Štúra z 1992 a Čestné uznanie Vedec roka z roku 2011.

Obraz priekopníka psychológie náboženstva by nebol úplný, ak by som sa nezmienil aj o jeho vysoko kultivovaných osobnostných vlastnostiach. Z nich do popredia vystupujú najmä vlastnosti vyplývajúce z jeho kresťanskej orientácie. V rámci nej sa utvárala aj preňho príznačná skromnosť, príslovečná spoľahlivosť a disciplinovanosť.

Ďakujem Vám, vážený pán doktor, za Vašu priekopnícku prácu na poli našej psychologickej vedy, ktorú ste rozvíjali v zmysle neustále ak­tuálnych ideí encykliky bl. Jána Pavla II. Fides et ratio. Milý Miško, dnešný deň 19. 9. 2013 nie je len dátumom, v ktorom prevezmeš významné ocenenie, ale je aj dátumom 82. výročia Tvojho požehnaného života.


Ad multos annos!


prof. PhDr. Ján Grác, DrSc.